Koncertný reunion švédskeho grindcorového pojmu NASUM vyvolal okrem pochopiteľného nadšenia skalných fanúšikov kapely aj vskutku rozporuplné reakcie. Od vynúteného ukončenia činnosti po tragickej smrti kapelníka Mieszka Talarczyka sa ponúkala otázka, či je vôbec možné kapelu obnoviť bez tohto charizmatického frontmana. Po ohlásení výročného turné niektorí stúpenci kapely dokonca bojkotovali koncerty, a to z jednoduchého dôvodu, že ide len „comeback“, ktorého účelom je naplniť si peňaženky, a že táto šnúra s hudbou a nadšením nemá nič spoločné. A nie je to jedno? Je samozrejmé, že to NASUM od leta pekne sype, avšak to rozhodujúce je, či im to tak sype aj na pódiu.
Deň pred koncertom ma nepríjemne prekvapila tlačová správa od organizátorov koncertu. K pôvodnému duu BLACK BREATH a NASUM mali pribudnúť ďalšie tri kapely: CRIPPER, IZEGRIM a ONSLAUGHT. Verte, obavy boli na mieste. Okrem toho, že doba koncertu sa neuveriteľne natiahla, a to aj napriek tomu, že organizátor sa všemožne snažil osekať hracie časy, som bol rozčarovaný hlavne z „kvality“ kapiel otvárajúcich celý večer. Nebudem sa rozpisovať, ale nedá mi to - aspoň náznakom.
Prvou kapelou boli Nemci CRIPPER hrajúci veľmi úbohý thrash metal seknutý akože death metalom. Kameňom úrazu bola okrem hudby najmä speváčka, ktorá v každej skladbe asi tristokrát vystrčila prostredník a vyhŕkla „fuck off“ (podotýkam, prišiel som na záver setu, ale frekvencia toho slovíčka bola neuveriteľná). Takže aj keby som chcel hodnotiť muzikantské výkony, ktoré vďaka kanálovému zvuku nebolo vôbec počuť, neurobil by som to, pretože slečna za mikrofónom ma neuveriteľným spôsobom iritovala.
Vystúpenie CRIPPER však bolo ničím v porovnaní s holandskými IZEGRIM. Akonáhle som uvidel speváčku (a basáčku v jednom), ktorá vyzerala ako klon matróny z nemeckého porna z osemdesiatych rokov, prešiel mi mráz po chrbte. Ó áno, IZEGRIM majú jedno prvenstvo. Všetky blbé metalové klišé sa im podarilo napchať do polhodinu trvajúceho vystúpenia. Speváčka s pivom v jednej ruke (celkom by jej to svedčilo medzi klobásami na Oktoberfeste) hecovala publikum, druhou ukazovala paroháča (áno, mala by hrať aj na base, ale na to jej už ruka nezostala). Hudba bola, žiaľ, presne ako v prípade prvých menovaných, teda bez nápadu. Pri „Fuck Your Democracy“ z úst vykŕmenej Holanďanky utekám kade ľahšie.
Takže to bola tá horšia časť koncertu, teraz už len to dobré. Na rad prichádzajú britskí thrashers ONSLAUGHT, ktorí boli headlinermi turné, ktoré sa pripojilo k „Final European Tour“ (des!). Nie som nejaký veľký fanúšik oldschoolového thrash metalu, ale musím povedať, že vystúpenie ONSLAUGHT bolo v tej chvíli útechou pre moje ubolené zvukovody. Možno to bolo aj tým, že predošlé kapely hrali totálne mizerne, neviem.
ONSLAUGHT rovná sa „klasický thrashing made in 80´s“ zahratý plešatejúcimi fotrami s pivnými pupkami, ktorí do svojho vystúpenia dali omnoho viac energie ako obe (minimálne o dekádu mladšie) kapely hrajúce pred nimi. Stará škola sa proste nezaprie! Zvuk bol odrazu výborný (alebo len vedeli hrať?), ultrarýchle sóla krásne čitateľné a spev krištáľovo čistý a zároveň ostrý ako britva, teda hlavne vo vypätých speedových pasážach. Mimochodom, pán spevák bol strašný sympaťák a hlavne to celé divadielko okolo bral s humorom. Kapela, kde gitarista s menom Mr. Rockett hrá v tričku DISCHARGE, nemôže byť predsa zlá...
Keďže NASUM a BLACK BREATH mali vlastnú aparatúru, nasleduje krátka prestavba pódia. BLACK BREATH sa snažia nezdržiavať, čo im len kvitujem, a hneď sa púšťajú do setu prvých skladieb, ktoré tvoria najmä veci z posledného albumu „Sentenced To Live“. Aj keď formulka úspechu nie je v prípade týchto Američanov ničím výnimočným a z dosiek mi prišli ako priemerná metalová kapela, naživo je kombinácia švédskeho deathu a temnejšie ladeného hardcore veľmi účinná.
Vystúpenie BLACK BREATH bolo strhujúce hneď od úvodu a chlapci sa s tým nejak veľmi nepárali a chceli hlavne hrať. Zazneli všetky zásadné skladby, ale najviac sa pochopiteľne ujali crossoverové rýchliky s riffovaním v štýle ENTOMBED, kde sa naplno ukázal koncertný potenciál kapely. Muzikálne nie práve jednoduché gitarové party zvládli chalani na výbornú, takže ani v tomto smere nemám čo vytknúť. Ľudia, ktorí dovtedy len tak postávali navôkol, sa konečne začali baviť, čo kapelu ešte viac vyburcovalo a na záver zahrala vynikajúcu „Wewhocannotbenamed“, ktorá znie ako zrážka CURSED a DISMEMBER. Bodka, aká má byť!
NASUM svoje vystúpenie začali za zvuku sirény, intra, po ktorom sa počas skladby „Mass Hypnosis“ v klube strhla absolútna mela. Poloprázdny Randal sa ako mávnutím kúzelnej paličky naplnil k prasknutiu a diváci sa predbiehali v tom, kto je väčší fanatik (ako vždy, niektorí to troška prehnali, ale freakov takéto akcie zrejme priťahujú), kto lepšie pozná texty a kto si viackrát skočí z pódia. Nálada v klube bola bujará, ľudia si svorne pospevovali, zabávali sa a spomínali na šlágre, ktoré väčšina z prítomných v živote nepočula v koncertnom prevedení pôvodnej zostavy. Nemám rád pátos a nechcem byť vo svojich dojmoch akokoľvek prepiaty, ale aj tak drsná hudba ako severský grindcore bola v ten večer veľmi emocionálnou záležitosťou.
Muzikanti, obzvlášť basgitarista (z najznámejšej zostavy NASUM z rokov 1999-2003) Jesper Liveröd, buntošili ľudí pod pódiom, s úškrnom si s nimi podávali ruky a hádzal šticou. NASUM sú na tour už dlhšiu dobu, počas ktorej precestovali takmer všetky svetadiely, navštívili najväčšie festivaly a na muzikantoch bola badateľná únava. Aj napriek tomu sa zo seba snažili vytrieskať maximum a skladby hrali s ohromnou vervou, pričom najväčší ohlas mali samozrejme tie z kultového albumu „Inhale/Exhale“ a jeho nasledovníka „Human 2.0“ („This Is“, „The Masked Face“, „Time To Act“, „I See Lies“, „A Welcome Breeze of Stinking Air“, „Corrosion“...).
Spevák Keijo (ROTTEN SOUND, MEDEIA), ktorý bol zrejme jedinou mysliteľnou náhradou za Mieszka, sa snažil zastrešiť vysoké aj hlboké vokály a išlo mu to výborne, aj keď na originál... nechajme to tak, bol bezchybný. Očakával som afektované reči medzi skladbami, ktoré by mi zrejme kompletne pokazili náladu, avšak nič také sa nekonalo. Chlapíci v duchu oldschoolového grindu stavili na istotu „short, fast and loud“ a drhli bez prestávok jeden song za druhým. A keďže publikum bolo v ten večer poslušné a „parilo" tak, ako sa patrí, došlo aj na prídavky, ktoré, ako som vypozoroval, na letných festivalových pódiách mnohokrát chýbali.
Moje dojmy z bratislavskej zastávky NASUM boli teda jednoznačne pozitívne. Síce sa žiadne „grindové osvietenie“ nekonalo, ale účel bol splnený - vidieť spolu hrať Andersa, Jona, Jespera a Urbana na jednom pódiu moje obľúbené skladby.
