Ak do kariéry švédskych GRIEF OF EMERALD zarátame aj obdobie, kedy fungovali pod názvami MANDATORY a potom EMERALD, tak tieto čierne duše z Uddevalla sú tu dvadsiaty tretí rok. To je doba, za ktorú bežnému metalovému hudobníkovi prejde aj vyše polovice života a pokiaľ ho to stále baví ako na začiatku, stáva sa z neho pomerne zaujímavý prírodný úkaz. Zvlášť ak je jeho kapela stále viac – menej podzemnou záležitosťou, pričom nehrá o nič horšie (ale ani výnimočnejšie) ako zopár žánrových súputníkov, patriacich medzi najdrahšie akvizície metalových festivalov.
S GRIEF OF EMERALD som sa prvýkrát stretol v druhej polovici 90. rokov, kedy im vyšiel debutový album „Nightspawn“. Atmosférické záležitosti na pomedzí black a death metalu ma vtedy bavili, ale v dobe, kedy všetko naokolo valcovali DIMMU BORGIR, mali ostatné podobné spolky takt trochu smolu, prišli „až ako druhí“.
Mám od nich ešte album „Malformed Seed“ z roku 2000 a potom som ich prestal sledovať. Po trojke „Christian Termination išli do „útlmu“, z ktorého sa prebrali v roku 2011 albumom „The Devils Deep“. Nepočul som ho podobne ako ten pred ním, takže podrobnosti nečakajte.
1. decembra minulého roku im holandskí Non Serviam Records vydali dlhohrajúcu päťku, na ktorej sa všetko v popol obracia. O pol minúty prekračuje štyridsiatku a obsahuje deväť skladieb. A inak je všetko o tom, čo by sa aj po rokoch od GRIEF OF EMERALD dalo čakať – melodický black/death metal, nie taký, aký vo Švédsku kvitol v 90. rokoch napríklad u THE MOANING, menej besniaci a divoký, skôr atmosférickejší a viac pracujúci aj s démonickými pomalšími pasážami.
GRIEF OF EMERALD odjakživa hrajú hudbu s výraznými klávesovými podmazmi a vyšperkovaniami, čo môže byť osviežujúce a dodávajúce dramatickému melodickému extrémnemu metalu ďalší rozmer.
Môže v tom však byť tak trochu aj kameň úrazu. Práve klávesové linky robia z GRIEF OF EMERALD kapelu, ktorá ako keby nevedela vystúpiť z tieňa či zbaviť sa vplyvu DIMMU BORGIR. Klávesová zložka totiž pripomína v prvom rade túto nórsku „kultúrnu hodnotu“ a popri tom občas pár zlovestnejších, pokrivenejších atmosfér môže pripomenúť rakúskych GOLDEN DAWN.
Plusom je celkové metalovejšie vyznenie tvorby GRIEF OF EMERALD v porovnaní so súčasnou tvorbou DIMMU BORGIR, ktorým sa celý ten voľakedajší black metal akosi utopil v megalomanských hrátkach so symfonickými orchestrami a ktovie čím ešte. Takisto sa nikto nepokúša o čisté vokály, skrátka pôvodný zámer hrať temný a zlovestný metal s nejakými tými náladami a melódiami tu je.
Je to vlastne celé dobre zahrané a v poriadku, akurát že za favoritov boli ľuďmi či vydavateľmi vybrané iné zoskupenia. Napriek tomu som si tento album vypočul iste častejšie než to, čo napríklad masami metalového ľudu uctievaní Nóri vyprodukovali za niekoľko posledných rokov.
