Pod názvom WITHERSCAPE má premiéru ďalší z projektov Dana Swanö. Tým je v podstate povedané takmer všetko. Za zmienku však stojí, že materiál, ktorý bol pôvodne určený pre nový album jeho vkusnej art-rockovej oddychovky NIGHTINGALE, sa nakoniec ubral mimo predsa len pritesných žánrových hraníc.
Nový album je škatuľkovaný ako progresívny death metal. Nesie všetky znaky Swanövho rukopisu tak, ako ho poznáme z jeho nespočetných projektov či neskoršej tvorby materskej skupiny EDGE OF SANITY.
A teda nie je v pravom zmysle ani progresívny, keďže podobná produkcia sa za progresívnu považovala naposledy v predminulom desaťročí, keď sa ortodoxné štýly začali otvárať iným vplyvom (tzv. Ihsahnov syndróm) a aj vtedy pridávali progresívne vplyvy staršie o dekádu až dve. A spojenie s death metalom je na mieste len pri mimoriadnej tolerancii pri práci s hranicami štýlu, pretože sa obmedzuje len na miestami drsnejší vokál.
To všetko však nemusí znamenať nič zlé, najmä ak obľubujete tvorbu Dana Swanö. Jednotlivé skladby sú umne vystavané na vkusných melódiách a nápaditých vyhrávkach. Neustále meniace sa tempo, časté a nenásilné prechody od drsnejšieho spevu k suverénnemu melodickému držia po celý čas poslucháčovu pozornosť.
Okrem plynulej gradácie a postupných náladových prechodov sú aj tu typické, násilnejšie spojené kontrastné pasáže (ako svojho času v MOONTOWER či na „Crimson“). K pestrosti určite prispieva aj asistencia nového spoluhráča s epickými fúzmi, Ragnara Widerberga. Ten údajne prispel mnohými riffmi, hoci z celého albumu dýcha a jednoznačne dominuje najmä Swanöva osobnosť. Návrat k živým bicím, za ktoré sa Dan po dlhom čase posadil, nie je zásluhou typicky sterilného zvuku jednoznačne počuť.
Za najväčšie pozitívum celého projektu možno považovať akúsi radosť a hravosť. Akoby išlo skutočne len o voľnočasovú aktivitu a zábavu. Nič viac ani menej. Neprináša nič nové, len kombináciu toho lepšieho z „Crimson“, projektu MOONTOWER a otcovských NIGHTINGALE, ktorú ocenia najmä ich fanúšikovia, keďže ide vlastne o tých istých ľudí.
Swanövi to stále ide a napriek minimálnemu napredovaniu neuráža. Jeho progresívne metalové retro našťastie neskĺzne k paródii.
