Hudobné prirovnania niekedy skresľujú realitu. Občas sú len žmurknutím na čitateľa textu, že jeho autor má rozhľad. Pri gréckom triu MOHAMMAD však nemožno neukázať na droneovú veličinu SUNN O))) a maďarského režiséra Bélu Tarra.

Violončelo a kontrabas pomalým vrzgotom mútia čiernu atmosféru. Dávajú spomenúť na monolity Stephena O´Malleyho a Grega Andersona, kým na ne nepadol prach, pričom viac než na intenzitu už z princípu tlačia na emocionalitu hrania. Kto videl Tarrov film Turínsky kôň, nevyhne sa pri počúvaní albumu „Som Sakrifis“, pohľade na jeho obal a sledovaní videoklipu spomienke na úvodnú scénu filmu (kôň, hudba, estetika). Ak je to nechcená príbuznosť, temná magma sveta prúdi na rôznych miestach rovnakým spôsobom.

Efekt nahrávky spočíva hlavne v tupej sile violončela a kontrabasu, abstraktný vokál a ďalšie zvuky v pozadí a sú jej utláčaným protipólom, funkčným ako metafora života. Čo v medziach žánru prekvapí, je krátkosť hracej stopy. Hoci pre ňu album stráca na kompaktnosti, brázda, ktorú zanechá, zostáva celkom hlboká.