Floridskí DEICIDE sú už legendou a inštitúciou, ktorú absolútne netreba zdĺhavo predstavovať. Skrátka deathmetalový míľnik, štýlotvorná kapela a napriek kadejakým kotrmelcom v zostave, z ktorých ako jediní nenahraditeľní vždy vyšli Glen Benton a Steve Asheim, aj jeden z pilierov scény, zakotvený v časoch, keď bol death metal naozaj veľký – o čo sa v nemalej miere pričinili aj oni.
22. novembra vydali – ak dobre počítam – jedenásty dlhohrajúci album. To na 26 rokov existencie nie je zas až tak veľa, na druhej strane sa im po väčšinu času podarilo podržať si kvalitu, hoci tri albumy z rokov 2000 – 2004 tvorivá kríza poznačila celkom počuteľne. „Odídenie“ bratov Hoffmanovcov floridskú príšeru slušne nakoplo, „The Stench Of Redemption“ bol triumfálnym návratom na trón, nasledujúce dva kusy potvrdili znovunájdenú formu. (Celkom iste v štúdiu, košický koncert bol sklamaním, asi sme si ale vyžrali chvíľkový výpadok.)
Aktuálny „In The Minds Of Evil“ bol po tých chválach, ktoré som naň počúval, solídne tvrdým orechom. Niečo ako „celé v poriadku, je to určite DEICIDE, len to akosi ničím neprekvapuje.“ Tentokrát kvalita vyliezla na povrch po fakt mnohých vypočutiach. Priznám sa, keby nešlo o jednu z dávnych srdcoviek, vykašlem sa na to. Ale nakoniec asi takto: DEICIDE majú stále riadne ostré čertovské kopyto, skladby drvia a majú šťavu aj napriek tomu, že pár momentov zľahka „sthrashovatelo“, pribudli voľnejšie tempá a celkové znenie je akési vzdušnejšie.
Novinka je do istej miery návratom ku klasickým deathmetalovým formám z 1. polovice 90. rokov, až kdesi k „Legion“ a „Once../Serpents“. Tento „krok vzad“ má ale poriadnu energiu, ťah, Benton je stále vynikajúci a svojský, medzi tisícmi rozoznateľný deathmetalový vokalista, ktorý tu navyše konečne dostal priestor na výraznejšie predvedenie svojich kvalít basgitaristu. Aj bez toho by bol tento „papuliak“ vďaka vokálnemu majstrovstvu tým článkom DEICIDE, ktorý kapelu aj v horších časoch ťahal z prúserov. On sám sa však úplný cíti iba s basou, vlastne je to v tomto smere už podobne „ikonická“ figúra ako Lemmy.
Nakoniec teda veľmi dobrá nahrávka od majstrov „deicideovského“ death metalu. Tými naďalej zostávajú, lebo nádejný pokus o zmŕtvychvstanie AMON po vydarenom debutovom albume vyšumel do prázdna, keďže Hoffmanovci, a Eric zvlášť, sú asi fakt pacienti. DEICIDE možno zvukovo a aranžérsky kormidlo skrútili späť do 1. polovice 90. rokov, znejú však natoľko sviežo a pri sile, že obvinenie z lacného pokusu speňažiť nejaké vlastné retro nie je namieste.
Zvažoval som medzi hodnotením 7,5 a 8. Prvotné dojmy boli predsa len trochu aj o rutine, hre na istotu, možno aj o podlezení vlastnej latky a ubratí plynu po predošlých troch naozaj dôstojných paľbách. Lenže po napočúvaní zvíťazil dojem toho, že „stále to tam je“, a to poriadne. Navyše dosť v duchu prvých štyroch dnes už „učebníc“ – nachádzam tam veľa toho, čo mám rád zvlášť na „Once Upon The Cross“ a aj „Serpents Of The Light“.
