Taký reunion je vec delikátna. Často sa nevydarí, je zbytočný, kapele, ktorá vo svojej dobe niečo znamenala, voda, do ktorej sa dalo pokúsiť znovu vkročiť, jednoducho odtiekla. A ľudia stredného veku sa polotrápne potácajú na mieste, kde to už nie je pre nich.
Niekedy sa zadariť môže, umelci sú vo forme ako zamlada, nakopú rite mladším generáciám a bolo by načim im zatlieskať, ako návrat zvládli. Ale to nie, to vždy bude istý okruh odborníkov na všetko pizúkať „no, však dobre, ale na staré albumy sa to už nechytá, lebo... my sme tak rozhodli“.
PESTILENCE sú taký prípad, v ktorom som okrem kladného prijatia návratu pred šiestimi rokmi zaznamenal aj tieto kuvičie hlasy. Tak teda načrtnem svoju verziu prípadu: Že sa dávajú dokopy tieto legendy (nielen) holandského death metalu, som zhodnotil asi tak, že nejde o nič, za čo by som sa modlil, tá kapela má aj na to, aby sa na ňu už len s úctou spomínalo, ale pokiaľ Mameli po „Spheres“ nezabudol hrať death metal, môže byť ešte zaujímavo.
„Resurrection Macabre“, 2009 – ale pozrime sa, Patrick po šestnástich rokoch vie viac než len kecať, PESTILENCE svoje znenie oživili v podmienkach nového tisícročia, sú to stopercentne oni, štýlovo hlavne okolo „Testimony...“ s presahmi až ku „Consuming Impulse“, bohatší o roky hráčskej a skladateľskej praxe, proste toto ak by vyšlo miesto „Spheres“, tak sa z toho všetci kritici pojejeje... Funguje to dodnes, takýto bol kedysi death metal a od jeho popredných otcov je to death ako remeň aj dnes.
„Doctrine“, 2011 – toto muselo dozrieť a narásť. V hudbe problém nie je, naopak, PESTILENCE idú v svojom štýle vysokú ligu a po stránke inšpiračných zdrojov tentokrát zo základu „Testimony...“ siahajú aj k „Spheres“. Veľa technického death metalu a k tomu aj kus „death/fusion“ a ich typická znepokojivá, nervy trhajúca atmosféra. Navyše kompletná štvorčlenná zostava – Mameli to tak či tak mení na každom albume – a počuť, že je to trochu tímovejšia práca. Na vokál som si však zvykal roky. Dnes ho beriem ako znesiteľný, ale dlho mi nesedel – narevaný akosi tak do „nepodareného thrash metalu“ a v nahrávke zasadený nasurovo, ako keby Patrick v štúdiu ani nič nedolaďoval, proste ako vec naryčal, tak tam išla.
Asi aj preto som k novinke „Obsideo“ pristupoval trochu ako „čo to taký PESTILENCE, vypočujem, patrí sa, recenzovať bude niekto iný“. Nikto iný sa neprihlásil, dosť zaujímavé. Po napočúvaní asi takto – legenda po tretíkrát po novom, a opäť trochu inak. Duo zo starých čias – Mameli a Uterwijk na gitarách, ten prvý klasicky aj za mikrofónom, a dvaja noví spoločníci – Haley (o.i. PSYCROPTIC) za bicími a Meier s basou urobili z „Obsideo“ možno najbrutálnejší album PESTILENCE v histórii, pričom je to stále tá istá skupina spred 20 a viac rokov, s jej typickými postupmi, sólami a atmosférou.
Veľa sekaných partov, disharmónií, mrazivých, zlovestných nálad. PESTILENCE obzvlášť – a neľútostne – drvia hlavne v stredných tempách, je tam kopa zloby a gitary majú fakt „svalnatý“ zvuk. Popri nich v nejednom okamihu vynikne výborná basgitara a vokál je našťastie naspäť presne tam, kde má byť. Celé dobre, pamätníkov poteší, mladšie generácie, ktoré uleteli na „modernom“ a „technickom“ death metale, to má vraziť do kresla - tu seď a počúvaj, ako to treba urobiť zručne a poriadne. Ten album chcel čas, ale oplatilo sa nájsť si ho v tej záplave nových „objavov“.