STEVEN WILSON - Hand. Cannot. Erase.

STEVEN WILSON - Hand. Cannot. Erase.

STEVEN WILSON - Hand. Cannot. Erase.

STEVEN WILSON - Hand. Cannot. Erase.

Počúvajúc postupne sólovú tvorbu Stevena Wilsona, svetlá budúcnosť domovských PORCUPINE TREE sa javí nereálnou a predovšetkým zbytočnou. Práve u kapelníka vidno, ako mu osamostatnenie sa od svojich kreatívnych kolegov pomohlo rozviazať, čo ho iste „doma“ spútavalo. Veď ostatný album „Ihličnanov“ si to tak trochu aj odniesol.

Vskutku, predstavte si, že by THE BEATLES po „Abbey Road“ tvorili ďalej spolu. Koľko geniality by sa muselo koncentrovať do jednej nahrávky? Čo všetko by sa naveky odložilo do šuplíka, aby významné skladateľské individuality dodržali nejakú smiešnu autorskú jednotu?

Niežeby tvorba PORCUPINE TREE mala byť nejakými Teletubbies prog-rocku. No keď s otvorenými ústami sledujete, aký kvietok sa z Wilsona v priebehu „sólových“ rokov stal, to, čo sa odohrávalo na domácom ľade, začnete časom vnímať skôr ako easy-listeningovú chuťovku k pivu. Posunuté prahy vnímania.

Každou nasledujúcou nahrávkou zatiaľ Wilson dokázal prekonať tú predošlú. Lenže tu už nejde o posúvanie latky – výborný „Havran“ spred dvoch rokov teraz hltá prach. Pritom nejde o nič svetoborné. To iba kapelník v tých citáciách a uctievaní dávnych božstiev zrodených v hĺbke druhej polovice minulého storočia vždy vedel plávať s gráciou a vlastným vkladom, ktorý mení inšpiráciu v poklonu.

W

When the world doesn´t want you
It will never tell you why
You can shut the door but you can’t ignore
The crawl of your decline

Nič už dnes predsa nie je pôvodné. Vykrádať jedného a byť doživotne onálepkovaný ako nový XY alebo si brať od trinástich a nikto to vo výsledku neodsleduje. Steven si vybral to druhé. A keby aj „Hand. Cannot. Erase.“ mal byť tým, k čomu chcel dospieť a následne „zavrieť krám“, rozhodne sa nejaké to číslo na drese raz vznesie pod strop haly už aj za toto.

Progrockový úkaz na rozhraní dvoch milénií neraz vyžadoval od svojho poslucháča trpezlivosť nezlučiteľnú s rýchlosúdmi tzv. generácie Y. Novinka ale dosiahla vrcholné štádium príťažlivosti aj v tomto ohľade. Zážitok z vypočutého vie byť intenzívny už na prvý pokus a opakované dávky ho znásobujú. Ako reklama na žuvačku s dlho a postupne sa uvoľňujúcou chuťou. Reklama, ktorá prvýkrát neklame – žiaden únik bubliniek, arómy, šťavy, ani moču. Bez chemických konzervantov. Organický produkt až po chĺpky poslednej húsenice.

Shame on you for getting older every day
This place is not for you so why do you still stay?
You stand there with the other fuckers in the rain
Life is not some sinecure for you to pay
You have to pay

„Hand. Cannot. Erase.“ je komplexným exemplárom súčasného umenia, ktorý by mal byť zakopaný pre nasledujúce generácie snáď ešte o dva metre hlbšie ako pokémoni. O koncepte rozvíjajúcom vnútorný život mladej introvertnej umelkyne, pohltenej anonymitou veľkomesta, ste už iste čosi počuli. Komplexnému dojmu z diela napomáha aj výborný, uveriteľný fiktívny blog hlavnej postavy albumu. Po textovej stránke ostatne Wilson pojednáva o zapeklitých aspektoch života izolovaného umelca. Túžba po niekom blízkom. Rutinné činnosti čoby návod, ako vyjsť sám so sebou. Nostalgické spomienky často zabraňujúce napredovaniu osobnosti. Vnútorné konflikty vašich jednotlivých alter-ego... Opäť nič ohromujúce. Ďalší z (anti)hrdinov modernej doby.

Hoci kritikou aj poslucháčskou verejnosťou cenený za svoj artový prístup k hudbe, Wilson je klasicky veľmi silný v momentoch, keď preženie svoje nápady cez Occamovu britvu a hrá najjednoduchšie, ako je to v tej chvíli predstaviteľné („Transience“). Neraz by sa tieto úseky nestratili v nejakom vkusnom životopisnom filme. Ak však subtílna kompozícia zrazu priberie v páse na decibeloch, v bokoch na inštrumentálnej rafinovanosti a na prsiach jemne na pátose, v tom momente sa pocity už fakt nedajú zmerať. Kto nejedol pomaranč, nemôže pochopiť, ako chutí.

W

Download love and download war.
Download the shit you didn´t want.
Download the things that make you MAD.
Download the life you wish you had.

Jeden z vedúcich predstaviteľov súčasnej progresívnej hudby v roku 2015 stvoril svoj opus magnum. A ten pohŕdavý úškrn si schovajte. Pišta je bezosporu hoden svojho statusu a dokazuje to takmer v každej sekunde novej, viac ako hodinovej, nahrávky. Keď sa vám do hlavy vkráda pocit, že niečo podobné musí vedieť pri troche snahy zložiť hocikto s mierne nadpriemerným muzikantským vzdelaním a umeleckým cítením, presne vtedy zaradí Wilson ďalší stupeň a jeho zničohonič sa objavujúce, zmysluplné a z bodu A do bodu B vedúce progresívne klikiháky vám vystrúhajú takú, že stena to dokončí.

Zjavne nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie sú preňho aj dnes vrcholní PINK FLOYD. Ani nie tak v komerčnej, ako skôr v artovej rovine. Lepšie, ako na psychedelickej dráme „Regret #9“ sa to dá ilustrovať ťažko. Album roka už v prvom kvartáli? Dúfajme, že ešte nie. Ale všetci ostatní budú musieť deväť mesiacov hrať záverečnú power play bez brankára.

 17

Martin

Verdikt

Album roka už v prvom kvartáli? Dúfajme, že ešte nie. Ale všetci ostatní budú musieť deväť mesiacov hrať záverečnú power play bez brankára.

Hodnocení

Autor
9,5 / 10
Redakce
8,3 / 10
Čtenáři
8,7 / 10

Další informace

Stopáž: 65:44

Produkce: Steven Wilson
Studio: AIR Studios, London

handcannoterase.com/

Sestava

Skladby

  1. First Regret
  2. 3 Years Older
  3. Hand Cannot Erase
  4. Perfect Life
  5. Routine
  6. Home Invasion
  7. Regret #9
  8. Transience
  9. Ancestral
  10. Happy Returns
  11. Ascendant Here On...

Diskografie

To The Bone (2017)
4½ (2016)
Hand. Cannot. Erase. (2015)
The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) (2013)
Grace For Drowning (2011)
Insurgentes (2008)

Jiné pohledy

Marigold
7,5 / 10

Budu trochu mírnit nadšení kolegů, byť si vyhrazuju místo na lehké zaokrouhlení hodnocení. Wilson pro mě má jako umělec mnoho tváří. Na minulém "havraním" albu předvedl tvář prog-rockového kronikáře a etnografa, schopného zaznamenat vrstvy žánrového koloritu do strhujícího celku současně znějící nahrávky. "Hand. Cannot. Erase" zastihuje Wilsona v jeho kontemplativní lyrické poloze, která si libuje spíš v určitém druhu uhrančivé jednovrstevnosti. Svým způsobem má blízko k rozporuplnému albu PORCUPINE TREE "Fear Of A Blank Planet" - hranice mezi hlubokým uměleckým činem a výtahovým prog rockem se mi tu lehce smývá, zejména v závěru alba a rozsáhlé kompozici "Ancestral". Nicméně pocit, že mi nahrávka přechází do mentálního spořiče obrazovky, mám víc. To ale neznamená, že i tady se Wilson neprezentuje jako progový vizionář schopný spojit jedinečné harmonie a unikátní aranže, které vyzradí autora okamžitě. Dobrý dojem posiluje i fakt, že Wilson je jeden z mála progerů, kteří ignorují loudness war a dávají všem nástrojům štědré místo k nadechnutí. Kdyby to bylo malířské plátno, napíšu, že na něm vynikne každý tah štětce, což vyznění introvertní nahrávky umocňuje. S "Ravenem" byl ale můj vztah od počátku velmi vřelý, s Rukou si zatím jen lehce potřásáme. ... [25. března 2015]

 

Hooya
9 / 10

Nekonečná cesta jednoho velkého umělce, která v sobě pojímá všechny tváře Stevena Wilsona a ani za mák nepřestává být vzrušující. Čtvrtá sólová deska pokračuje v tradici zvedání laťky. Jestliže ta minulá byla nazývána poctou prog rocku, ta aktuální je poctou progrockového krále = Stevena Wilsona. ... [24. března 2015]