Netrvalo to ani tak dlho a mladá košická thrashmetalová družina BLACK LIGHT je tu s už druhým dlhohrajúcim albumom. Na dosť dlhú dobu zrejme aj posledným, pretože po niekoľkých koncertoch na podporu novinky sa skupina odmlčí, keďže polovica zostavy sa rozpŕchne na štúdiá v cudzine. Takéto veci sa môžu udiať, keď sa do hrania pustíte na strednej škole, po ktorej treba riešiť kadečo, napríklad aj profesijnú budúcnosť, keďže hranie metalu na Slovensku účty nepoplatí, nie každý sa mu hodlá venovať desaťročia a celkovo má aj iné oblasti záujmu než len hudbu. Tú, nakoniec, možno brať aj „len“ ako zábavu a zmysluplné trávenie voľného času či ako umeleckú formu sebavyjadrenia.
Práve toto je dôvod, že prinajmenšom prvý náklad albumu vychádza ako limitka na vlastné triko. V hudbe to nebude, ak by BLACK LIGHT mali možnosť aktívne fungovať, koncertovať a celkovo „byť na scéne“, tak by sa vydavateľovi iste vyplatili, napríklad Koník/Support Underground, ktorý im do sveta poslal prvý album, by takúto nahrávku odmietnuť asi ani nevedel. Doba je však taká, že cédečká idú hlavne na koncertoch, BL teda radšej vydávajú takto a novinka sa prípadne na základe naozajstného ďalšieho záujmu dolisuje vo vlastnej réžii. V každom prípade som rád, že album mám, potenciál, ktorý som si u Košičanov všimol na základe živého hrania a takisto na základe predošlých nahrávok, sa tu potvrdil.
Debut „Name Of The One“ bol recenzentsky prijímaný pomerne kontroverzne, tam, kde jedni písali o potenciáli a sľubnej mladej krvi iní nešetrili kritikou. Tá sa dotýkala hlavne vokálov, prípadne niekomu nesadli skladateľské postupy a podobne. Pozitívne je, že skupina sa k tomu postavila ako k vypichnutiu vecí, na ktorých treba zapracovať, a na novom albume zamakanie jednoznačne počuť, posun k lepšiemu sa dá zaznamenať vo všetkom. K základnému infu toľko, že album obsahuje intro a deväť skladieb za tridsaťsedem minút, nahrávalo sa v júni – júli tohto roku opäť v štúdiu S32 a maľovaný obal i booklet, tentokrát v temne červených odtieňoch, je tak ako minule z dielne Petra Mlícha.
Aj vďaka tomu pôsobí výtvarná stránka albumu v dnešnej počítačovo-grafickej dobe sviežim, sympatickým dojmom, zaujme už tým, že je iná ako väčšina ostatných. Ešte tu máme hudbu. Tá sa takisto podarila. BLACK LIGHT na novinke servírujú hutný, nadupaný a nekompromisný thrash metal so zvukom, v ktorom všetko dobre počuť, vyniknú gitarové linky, sóla aj melódie a bez lovenia si možno vychutnať peknú, bublajúcu hru basgitary. Živosť znenia sa mi páči, nástroje sú čisté, bez plastickej pachuti, skrátka thrash metal starej školy s novými zvukovými možnosťami využitými s rozumom. Hre a nápadom v skladbách sedí ako uliaty. Jedno upozornenie – páni, až to budete vydávať oficiálne, ošéfujte si hlasitosť, hrá to možno ešte tichšie než pařátovské reedície INGROWING a DEFLORACE, čo je vo všetkých troch prípadoch škoda.
BLACK LIGHT tu tak pol na pol idú v rýchlych, agresívnych tempách a stredných i pomalších drviacich partoch. Niekedy znejú naozaj temne, občas sa zľahka otrú aj o kov smrti a na mnohých miestach presiakne vplyv SLAYER, majstrov najväčších. Vtedy dokonca počuť ozvenu najponurejšieho obdobia kalifornského kultu z doby „Hell Awaits“. Hrozivá zlovestná energia starých čias je na tejto nahrávke oživená veľmi príjemne. Ak by napríklad po slovensky otextovanú „Kto bude kričať“ vokalista dal tónom mladého Toma Arayu, bolo by to iste zaujímavé. Tak či onak si Maťo, taký kritizovaný po debute, zaslúži pochvalu. Hlas mu dozrel, vyspieval a vyreval sa a podľa štýlu frázovania v jednotlivých skladbách sa môžete rozhodnúť, či vám viac pripomína Maxa Cavaleru alebo vo väčšej hĺbke „sypúceho“ Billyho Milana.
Vokál stále divoký, nahnevaný, neobrúsený presne sedí k vážnym, naštvaným textom, zaoberajúcim sa napríklad násilím, a zločinom páchaným na ženách zvlášť. Album je nakoniec aj venovaný „všetkým ženám, ktorým v živote nebola dopriata možnosť výberu“. Inde sa tiež tne do živého, od BLACK LIGHT napríklad nečakajte, že budú tolerantní k zhovädilostiam, bezočivo požadujúcim, aby boli akceptované ako „názor“. Texty sú napísané dobre, thrashmetalový nárez, v ktorom je čas aj na zvoľnenie, melodiku, sólovanie a v záverečnej skladbe tiež oživenie violončelom hosťujúceho Petra „Krokyho“ Krokavca, je na ne ako ušitý. Celkový dojem je pozitívny, tak, ako bolo minulých sedem bodov vyslovene motivačných – „uspokojte sa nabudúce s týmto a bude to najviac päť!“, je teraz čas na veľmi silnú sedmičku. Budem fakt rád, ak BLACK LIGHT v budúcnosti zase niečo natočia. P.S.
