PEARL JAM - Gigaton

PEARL JAM - Gigaton

PEARL JAM - Gigaton

PEARL JAM - Gigaton

Jediní preživší veteráni niekdajšej Seattlovskej scény si s novým albumom dávali riadne načas. Muselo uplynúť dlhých sedem rokov od nie práve vyrovnaného predchodcu, počas ktorých to už začínalo vyzerať na tápanie a dilemu mnohých zaslúžilých interpretov naprieč žánrami.

V dobe implodujúcich predajov fyzických nosičov a rozporuplnej adekvátnosti príjmov zo streamovacích platforiem akoby ostala len istota nekončiacich sa koncertných šnúr striedajúcich kontinenty. Povestné neustále sa meniace setlisty a rozsiahly katalóg naskúšaných skladieb by vydali ešte na niekoľko ďalších rokov. Veď napokon, ľudia na PEARL JAM stále chodia (stačilo sa chvíľu neukázať v Európe a než prišla Covid kríza, bola väčšina zastávok takmer vypredaná) a zrejme aj budú chodiť. Za daných okolností ostávalo dúfať, že skupinu nebude baviť donekonečna hrať staré skladby, hoci by im to bolo možné, s ohľadom na historické zásluhy, len ťažko zazlievať.

Na druhej strane, pokusy o zrevitalizovanie upadajúcej a čoraz viac unavenejšej štúdiovej tvorby, už počnúc albumom „Backspacer“, zostali niekde na polceste. Predchádzajúce albumy sa vyznačovali nádejným a energickým úvodom v podobe niekoľkých rýchlejších a údernejších skladieb, ktoré si medzičasom našli pevné miesto aj v koncertných setlistoch. Najneskôr v polovici posledných štúdoviek energia z úvodu začala vyprchávať a inak stále nadpriemerný obsah rozrieďovali nevýrazné a uťahané skladby, aby sa kvalita relatívne pozviechala pomocou typických balád, neraz len za akustického doprovodu dominujúceho Vedderovho spevu.

Prečo to všetko spomínať aj v roku 2020? Napriek nádejne znejúcim prvým upútavkám v podobe prekvapivo sviežej a na pomery PEARL JAM odvážne, takmer tanečnej „Dance Of The Clairvoyants“ alebo mladícky nadupanej „Superblood Wolfmoon“, opakuje sa dramaturgia a schémy z predchádzajúcich albumov. Pozornosť začína vädnúť už záverom „Quick Escape“, pričom z letargie poslucháča preberie až vynikajúca „Seven O’Clock“, ktorá z nenápadného úvodu nádherne vygraduje a aj zásluhou skvelého textu patrí medzi najvydarenejšie skladby tohto albumu. Vedder s úctou vzhliada ku klasikom ako Dylan, ktorí svoje protestné posolstvá a vyhranené názory dokázali zabaliť do jazyka poézie. Ak sa niekedy priblížil na dosah, tak práve tu a teraz. Avšak, čo do štruktúry, nedá sa nevšimnúť podobnosť s „Unthought Known“ alebo „Gone“ zo starších albumov. „Never Destination“ a „Take The Long Way“ mohli naštartovať druhú polovicu albumu, keby nenasledovala séria pomalých skladieb. Z nich vyniká predovšetkým „Retrograde“ a záverečná „River Cross“ a opäť je tažké úbrániť sa spomienkam na podobný priebeh a náladu uzatvárajúcu album „Lightning Bolt“. Tento typ skladieb by sa najlepšie vynímal na Vedderových sólovkách, veď aj zvyšok spoluhráčov sa tu ocitá skôr v role sprievodnej kapely. Možno celkom oprávnene predpokladať, že nejedna z nových skladieb si nájde svoje stabilné miesto a rozšíri rozsiahly koncertný katalóg. Už len z tohto pohľadu dokáže „Gigaton“ obhájiť svoju existenciu.

PEARL JAM
Svetlými momentmi sú aj evidentná snaha o rozšírenie výrazových prostriedkov (výraznejšie zapájanie kláves) a experimentácia nad rámec ich tradičného zvuku (občasná práca so samplami). Pozornejšie vypočutie odkrýva aj skryté odkazy a žartíky – niekedy až príliš doslovne, ako v úvodnej „Who Ever Said“ Vedder zámerne v jednom momente kladie dôraz na slovo „Satisfaction“ počas gitarových vyhrávok Gossarda a McCreadyho asi zámerne evokujúcich vzájomne sa dopĺňajúcu sa hru Keitha Richardsa a Ronnieho Wooda. Niečo podobné lepšie predviedol na poslednej doske TOM WAITS, ktorému však v danej skladbe pomáhal Keith Richards osobne. V „Quick Escape“ možno badať odkazy až niekam ku „Kashmir“ od LED ZEPPELIN, alebo k neskoršej, experimentálnejšej časti tvorby dua Page a Plant.

Albumy, na ktoré bolo potrebné čakať nezvykle dlho, zvyknú čeliť mnohým úskaliam. S pribúdajúcimi rokmi akoby vzrastal vnútorný tlak pod tiažou narastajúcich očakávaní, ktorý nejedného interpreta privedie k rozporuplnému výsledku. A v tom je možno hlavný problém Gigatonu. Ambícia byť stále relevantní, experimentovať, dokázať nahrať energické skladby aj po päťdesiatke a zároveň nezabudnúť na minulosť a očakávania relatívne konzervatívnej základne fanúšikov starnúcich spolu s kapelou - to všetko je jednoducho príliš veľké sústo. PEARL JAM už naozaj nemusia nikomu nič dokazovať.

Občas to príde samé a v nejednom prípade naštartuje novú vydarenú éru v pokročilej fáze kariéry. Podarilo sa to v prípade NICK CAVE AND THE BAD SEEEDS, DINOSAUR JR. alebo EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, ktorí opakovane prichádzajú s vysoko nadpriemernými počinmi, možno lepšími a vyzretejšími ako albumy ich klasickej éry. PEARL JAM na „Gigaton“ naznačili nevyčerpaný potenciál, avšak na ich novú zlatú éru si ešte budeme musieť počkať.

 Přidejte svůj názor

Radicalcut

Verdikt

Ambícia byť stále relevantní, experimentovať, dokázať nahrať energické skladby aj po päťdesiatke a zároveň nezabudnúť na minulosť a očakávania relatívne konzervatívnej základne fanúšikov starnúcich spolu s kapelou - to všetko je jednoducho príliš veľké sústo. 

Hodnocení

Autor
7 / 10
Redakce
-
Čtenáři
7,8 / 10

Další informace

Stopáž: 57:03

Produkcia: Josh Evans a PEARL JAM

www.pearljam.com

Sestava

Skladby

  1. Who Ever Said
  2. Superblood Wolfmoon
  3. Dance Of The Clairvoyants
  4. Quick Escape
  5. Alright
  6. Seven O'Clock
  7. Never Destination
  8. Take The Long Way
  9. Buckle Up
  10. Comes Then Goes
  11. Retrograde
  12. River Cross

Diskografie

Gigaton (2020)
Vault 9: Live In Seattle 12/8/93 (2019)
Let`s Play Two (Live/Original Motion Picture Soundtrack) (2017)
Lightning Bolt (2013)
Backspacer (2009)
Live At The Gorge 05/06 (2007)
Pearl Jam (2006)
Benaroya Hall - October 22nd 2003 (2004)
Live At The Garden (2003)
Lost Dogs (rarity) (2003)
Riot Act (2003)
Binaural (2000)
Live On Two Legs (1998)
Yield (1998)
No Code (1996)
Vitalogy (1994)
Vs. (1993)
Ten (1991)