O jednej zo štýlotvorných legiend amerického i svetového death metalu som naposledy písal pri albume „Dirges Of Elysium“. Bolo to pred šiestimi rokmi a na nasledovníka „Profane Nexus“ (2017) sa tu ani nedostalo, ale INCANTATION latku nepodliezajú, takže kto nepočul/nemá, môže si ho bez obáv dožičiť. Každopádne ako úvod do témy, ktorú načal John McEntee v roku 1989, recenzia na „Dirges...“ postačí, je tam všetko o tom, že počtom účinkujúcich za dobu existencie táto partia v death metale atakuje rekord, a o tom, akú stopu na scéne zanechala, tiež.
„Sect Of Vile Divinities“ je na svete od 31. augusta, ide to dvanásty album kapely a druhý po návrate k starým dobrým Relapse Records. Základnými kameňmi zostavy sú John McEntee (gitary, vokály) a Kyle Severn (bicie), sólovú gitaru nahral Sonny Lombardozzi (v rokoch 2004 – 2005 člen FLESHTIZED, mohli by ste si od nich pamätať album „Here Among Thorns“) a basgitaru Chuck Sherwood (kedysi u blackmetalistov BLOOD STORM). Zostava sa odvtedy – aké nečakané! – stihla opäť zmeniť a na gitaru už hrá 28-ročný mládenec Luke Shively.
Silná zostava, veteráni a zakladatelia scény s posilou ostrieľaných hráčov, k tomu skutočnosť, že INCANTATION svoje štandardy neznižujú, ako teda dopadá aktuálna dvanásťskladbová kolekcia? Presne tak, ako by ste očakávali od ľudí, ktorých hranie death metalu stále baví a svojim víziám sprostredkovaným hudbou i textami naďalej veria. Môžeme si hovoriť, že „Inca“ sú predovšetkým kapelou albumov 90. rokov, ktoré kov smrti zasiahli tak, že ich vplyv počujete u stoviek spolkov okolo celého sveta. Bez ohľadu na to, koľko „hudobníckych obdivovateľov“ sa vyrojí, však to, čo stvorí John, rozoznáte po prvých tónoch. Nebojím sa nazvať ho „Chuckom Schuldinerom pekelného a rúhačského death metalu“, možno tisíce gitaristov vychádzajú z riffov, ktoré vymyslel on.
Na úsvite 90. rokov formovali aj BDM, s „Onward To Golgotha“ sa zaradili medzi niekoľko výrazných skupín, ktoré budovali základy, v roku 1992 patril k najextrémnejším materiálom, podladený naklepaný i ťahavý hukot s hrobovo hlbokým vokálom zadupával do zeme. Časom sa stali relevantnými hlavne pre infernu zasvätenej časti deathmetalového spektra a tam sú pojmom aj v roku 2020. „Sect...“ je v zásade ďalšou dávkou čírej esencie INCANTATION, ktorá prekvapí skôr len niekoľkými výbuchmi blížiacimi sa besniacemu krepčeniu, aké poznáme od AUTOPSY, a zvukom, ktorý je oproti prastarým časom konkrétnejší, vyčistený, jasne kontúrovaný, napriek tomu si drží prapodstatu dávneho maelstromu.
Znie to skoro ako keby si John povedal „nech davy počujú, aké parádne veci hrám na gitare“, a to, že jeho vokál v pár skočných či zlovestne pomalých momentoch s mrazivou atmosférou znie tak trochu ako hrdlo Chrisa Reiferta je osviežením v bublajúcom kotle „istôt“, akými sú absolútne typické riffy a harmónie nad náklepmi, kobercami kopákov, ale aj vskutku zhubné doomové úseky a klasický hlboký záhrobný hrdelný growl. Ten prináša pohľady do sveta čarodejníckych rituálov, síl siahajúcich po vláde nad svetom smrteľníkov, obrazy pradávnych hrôz a desov ukrytých v zabudnutých svätyniach i v ľudskom podvedomí. Ak som minule spomenul, že NAPALM DEATH ako jedni zo zakladateľov grind coru sú v roku 2020 vlajkovou loďou žánru, to isté platí pre INCANTATION a death metal z útrob pekelných.
