Zvolenskí PLASTERY o sebe prvýkrát dali vedieť v roku 2016, vtedy na ploche EP, a v októbri do sveta pustili svoj debutový album. Nielen digitálne, ale aj vo vkusnom digipackovom vyhotovení, síce na vlastné triko, ale ako lisované CD, čo je mne osobne sympatické a prípadný ošomrávač zo sekty „možno keby to bolo na vinyle...“ zase nemusí siahať do kešene. Omáčku okolo kapely (vznik etc.) nájdete v predošlej recenzii, prejdem teda k veci. Nový materiál má 13 skladieb, dve záverečné sú v zásade bonusy, keďže vyšli aj samostatne ako single. Tomu sa veľmi čudovať netreba, podrobnosti nižšie.

Veľa z toho, čo som napísal do recenzie na prvú nahrávku, platí u PLASTERY naďalej. Hrajú death metal a rozhodne sa nesnažia tento žáner modernizovať. Oboma nohami aj všetkými ostatnými končatinami sú ukotvení hlboko v 90. rokoch. Skladby budujú klasicky, najdlhšie majú zhruba k štyrom minútam a nájdu sa aj kúsky so stopážou ledva polovičnou. Tempá sú prevažne rezké, od vlastne punkových po agresívne klepačky. Nehrá sa tu technicky náročná hudba, prednosť dostáva priamočiarosť a energia. „Krása v jednoduchosti“ niektorých momentov odkazuje až do praveku kovu smrti. Občas je to vyslovene „základný death metal“, resp. pravek extrémnych žánrov, kedy sa ich tvorcovia do zložitejších akcií radšej nepúšťali.

V tomto by som videl zámer, hudobníci sú to šikovní, basák je o.i. koncertným členom CEREMONY OF SILENCE a k hraniu ich hudby sotva možno postaviť nejakého šuflikanta. A treba dodať aj to, že popri nenáročných, prípadne genericky oldschoolových pasážach dokážu PLASTERY prísť s chytľavým motívom, zaujímavou melódiou či momentom, ktorý mi zo všetkého najviac pripomenul „xylofónový“ HC/punk fínskej legendy HC ANDERSEN. Skrátka death metal pre pamätníkov, oživený odskokmi k punku, grindu a v pasážach s vrieskavejším vokálom alebo zavýjajúcou gitaru hádam aj k bubáckemu metalu. Ku kovu smrti sa tu ani nepristupuje s nejakou veľkou vážnosťou, texty, neraz napísané príbehovou formou, sú prevažne z oblasti veselých gore historiek a veršovačiek, pričom „Papek v hlave“ vyznieva v porovnaní s prevažujúcimi textami v angličtine vyslovene minimalisticky.

PLASTERY sú najzaujímavejší v dravých, rýchlych momentoch a tam, kde nutné metalové minimum oživujú o bohatšie riffy a harmónie. Tak či onak je možné, že najviac sa vám do pamäti vryjú práve „bonusovky“. V „Area 51“ hosťujú MARTUROS, neviem či všetci, určite speváčka Maggee, ktorej dravý vokál a heavy/thrashový hudobný podklad vytvára šťavnatý duet s growlovým kovom smrti. Pri záverečnej „Černozem“ som mal najprv pocit, že tam kapela omylom prihodila niečo od ČAD, pretože znie úplne ako svätojurskí z čias predtým, než z nich médiá pre laickú verejnosť urobili najzásadnejší pojem slovenského metalu. Teda poriadna metal/crustová agresívna paľba, atmosféra jedna k jednej, vokál vlastne tiež a text je poskladaný zo všetkých „čadských“ atribútov. Vo výsledku je táto pocta kapele „viac ČAD než ČAD samotní“, ale skladby ako šiesta v poradí „Plastery“ sú rovnako dobré a čím viac CD počúvam, tým istejší som si tým, že sa k nemu z času na čas vrátim.