„Zelená pošta“ nie je albumom COLLEGIUM MUSICUM, aj keď ho COLLEGIUM MUSICUM nahralo a veľa ľudí ho stále berie spolu so slávnymi „Konvergenciami“ ako súčasť jedného veľkého jin-jangu. Znamená vrchol kreativity Mariána Vargu, jeho skupina hudobníkov ho tvorila priamo pri nahrávaní v Experimentálnom štúdiu Československého rozhlasu v Bratislave. Filozofia skladieb je popová, hoci to v kontexte slovenskej hudby v roku 2010 znie smiešne - je to sčasti fakt a sčasti maska albumu, ktorý začne „rádiovými“ kompozíciami a tak jemne a sladko, ako sa len dá („Z ďatelín“), aby v strede uletel do epickejších štúdií a ku koncu to opäť hral na tri a pol minútový oddych a pompéznu titulnú rozlúčku. Skrátka, dokáže nadchnúť a strhnúť profesorov aj plebs. Kým prvým ukrýva chytľavosť za masku prešpekulovanosti, druhým zase aj počas náročných momentov nedovolí pozerať na hodinky - ako slovenský seržant Pepper. Prvý z albumov Vargu a Hammela zmestil do trištrvrte hodiny toľko hudby, koľko väčšina slovenských kapiel nestihla vytvoriť za dekádu či kariéru.
Oproti albumom COLLEGIA je „Zelená pošta“ oveľa civilnejšia a na piedestál stavia súboj dvoch svetov, folkového a poetického Hammela a progresívneho a epicky hravého Vargu (ak za merítko berieme to, bez ktorého z nich by album utrpel viac, víťazom je Varga, ale to je asi jedno). Frešo s Hájekom zostávajú bokom iba zdanlivo. Tomu prvému nezriedka prospieva, že mu nie je umožnené príliš sa odtrhnúť z reťaze a tým dokazuje, že dokáže byť pán basgitarista aj na piatich tónoch miesto dvadsiatich. Dušan Hájek je naopak konečne vo svojom živle. Jeho štýl je oproti akademickejším „Konvergenciám“ návratom k starším soulovým a bluesovým obľúbencom, presadzuje sa ako všestranný, nadčastový a doslova svetový bubeník schopný byť bez vytŕčania kreatívne explozívny aj v relatívne rovných rytmoch, a keby neskôr aj nenahral takmer všetko legendárne, čo sa na Slovensku v 70. a 80. rokoch urodilo, samotné „Konvergencie“ a „Zelená pošta“ stačia na konštatovanie, že lepšieho bubeníka od tých čias naša krajina nemala. Pri počúvaní skladby „Cesty bláznov“ človeka navyše s úsmevom napadne, či v čase, keď Dušan Hájek po odchode z COLLEGIA hrával v baroch vo Švédsku, náhodou tento song nevystrúhal počas zvukovej skúšky a kdesi ho nezačul mladý školák Thomas Haake.
Hudobná podstata „Zelenej pošty“ je pepperovsky progresívna, ovplyvnená celým zástupom oveľa väčších „hudieb“, nič nevykrádajúca, nesledujúca žiaden trend okrem odvšadiaľ čerpajúcej inšpirácie slovenského bláznivého diamantu Mariána Vargu. Napriek zúriacej normalizácií (alebo práve vďaka nej) je neviazaná a v hraniciach Československa a východného bloku ju drží iba jazyk, v ktorom je naspievaná. Okrem neprekvapivej kvalitatívnej spoľahlivosti sa pri jej počúvaní poslucháčovi párkrát stane, že mu od vzrušenia poskočí srdce. To vtedy, keď jeho tvorcovia prekvapia čímsi netypickým, čo okamžite zafunguje, či už ide o euforické „zbory“ v skladbe „Tenis“ alebo zvrat, keď sa „Krajina bielych dievčat“ strhne z komornej bossanovy na búrlivý prúd Vargom poblázneného rokenrolu (a o chvíľu cituje collegiovské „P.F. 1972“). A keď sa už zdá, že „Zelená pošta“ nemá čím prekvapiť, príde strhujúci dychový orchester ťahajúci záver albumu. Okrem ohrdnutého Grigláka vám vrátane textárov nenapadne nikto, kto sa z vtedajších talentov na albume mohol podieľať a nepodieľal. Dokonalý album bez ohľadu na dlhodobo nízke nároky teritória, s ktorým je spätý.
„Zelená pošta“ je najlepší album slovenskej populárnej hudby. Aj keď môže pôsobiť zahanbujúco, že najlepší album slovenskej populárnej hudby vznikol pred viac rokmi, než o koľko populárna hudba vznikla pred ním, nič to na veci nemení. Až sa niekto bude čudovať, kedy vznikne podobne výnimočný a prelomový album aj v našej dobe, odpoveď napadne okamžite. Až vtedy, keď niekto splní aspoň väčšinu podmienok vytýčených Vargom, Hammelom, Frešom a Hájekom na začiatku 70. rokov. Až vtedy, keď niekto tristný vkus obyvateľov Slovenskej republiky prestane brať ako pravidlá hry, ale ako protivníka.
