Dalo by sa povedať, že táto skupina existuje už deväť rokov, keďže jej základy boli v Prešove položené v roku 2010, po vydaní jedného dema v roku 2012 sa však o rok nato odobrala na odpočinok, z ktorého sa prebrala až v roku 2017, kedy povstala v z troch štvrtín vynovenej zostave. Ako frontman v nej uplatnenie našiel aj Nihil (gitara, vokál), niekdajší člen industriálne darkmetalových KHADAVER a blackmetalových NECROFUNERAL.
Predpokladám, že srdce ho aj potom ťahalo k naozaj temnej metalovej hudbe a tak nové pôsobisko veľmi trefne našiel práve u IRIA. Tu sa hrá black metal vo svojej v podstate čistej podobe. Predošlú tvorbu nepoznám, debutový album je mojím prvým stretnutím s hudbou tohto spolku – predtým som stihol len záver setu v Collosseu –, ale aspoň tu nie som konfrontovaný s akýmsi „pokusom o niečo“, ale s nahrávkou, na ktorej je už jasne vyprofilovaná hudobná tvár a po zvukovej i grafickej stránke ide o „hotovú skupinu“.
Desať skladieb za štyridsať minút, album otvára i uzatvárajú inštrumentálne kúsky, ktoré sa napriek využitiu klávesov „nebijú“ s hlavnou hudobnou zložkou, ale skôr pre ňu pripravujú pôdu, resp. atmosféricky ukončujú temné a agresívne metalové besnenie. IRIA hrajú veľmi klasický čierny kov, dá sa povedať, že je vyslovene staroškolský. Staroškolský v zmysle príklonu k druhej generácii žánru, ktorá začala povstávať na prelome 80. a 90. rokov hlavne na Severe. Zlobnosť a zúrivosť niektorých riffov a vokálov odkazuje snáď až kdesi k „Deathcrush“ a na staré časy, kedy sa nič extra filozoficky neriešilo, odkazuje aj priamočiara jednoduchosť viacerých textov.
Oproti časom spred viac ako štvrťstoročia a tvorcom mýtu o chladnom, zlom a nemilosrdnom blackmetale sú však tvorcovia albumu „Pagan Terror“ o niekoľko levelov lepší hudobníci a šikovnejší skladatelia, a tak ich divoké rúbanie i metodicky presné rezanie nevyznieva ako nejaké hulvátske metalové drevorubačstvo. Na druhej strane je výsledkom ich práce s harmóniami, riffmi i melodikou a tempami veľmi autentická, silná atmosféra, niekde pripomínajúca marš čiernych légií pod runami smrti, inde zase víchor ženúci kúdoly snehu nad nočnou zimnou krajinou prekliatia či víriacu nenávisť v mozgu sériového vraha.
O tom, koľko sily môže byť v jednoduchosti, presvedčí úvodný motív v „The Day I Shall Rule“, vydarenosťou podľa mňa rovný vedúcemu motívu v „Allfoðr Oðinn“ alebo linkám v „Earth’s Last Picture“, prípadne „Moonrise Fields Of Sorrow“. Skladbám dominujú rýchlejšie i pochodové tempá a rezavý i trhajúci zvuk gitár vytvára s dobre zvládnutými bicími a basou kompaktný, i keď „predpisovo“ blackmetalový zvukový zážitok. V atmosfére ponurej zloby nie sú ani občasné akustické vyhrávky nejakým rozjasňujúcim lúčom a dobrý krákajúci i vrčiaci vokál celý vydarený debut korunuje.
