Neděle
19.11.2017
Noční verze
 id
 heslo
OPETH - Bratislava, MMC - 26. februára 2012

Mal to byť ďalší normálny deň. Asi preto, že pôvodne nemal mať s OPETH nič spoločné. No hoci neexistuje kapela, ktorá by zo mňa spravila die-hard fanatika, rovnako nerád sa hrám na pohŕdavého ignoranta, ktorému nie je nič dosť dobré a v každom prípade je hrozne nad vecou. A práve tú často latentnú emocionalitu vo mne progresívna ikona večer napokon prebudila.

Já bych ty metaly zakázala

Už pár hodín pred akciou sa na stanici dala zaregistrovať zvýšená miera výskytu dlhovlasých v čiernom, no a v užšom okolí MMC táto enkláva prakticky plnila funkciu kompasu. Na jednej strane je nespornou výhodou, ako si človek poľahky spozná „tých svojich.“ Zároveň však existujú dôvody, pre ktoré nemá práve sto chutí priznať sa k nim.

Ten večer totiž okrem iného ukázal, ako je z istého uhla pohľadu na škodu, keď hudba spája ľudí rôznych kultúrnych pomerov. Nie každý deň si vychutnávate celosvetovo rešpektovanú srdcovku z tretej rady. Nie každý deň sa pozeráte do očí človeku, ktorého hudobné vzorce ste pri formovaní a rozširovaní vášho hudobného záberu uplatňovali. Je preto pre mňa nepochopiteľné, prečo si to ľudia, ktorí si zaplatili nemalý peniaz, akoby vôbec neuvedomovali a svojím agro-správaním kazili večer ostatným. Nuž, predstavenie pre decentne podupkávajúcich viac-menej triezvych kluďasov je samozrejme utópiou aj v takomto prípade.

O päť minút deväť. To bol moment, kedy sa mnohým prítomným v už teraz vydýchanej hale splnil sen. Mikael Akerfeldt, synonymum pre intelektuálnu metalovú muziku, sa spolu s ostatnými prvý raz postavil na slovenské pódium a bez naťahovania začali svižne ukrajovať zo setlistu identického s tým pražským, na čele s „The Devil´s Orchard“. Oproti albumu podstatne nabušenejší zvuk ma napokon presvedčil, že „Heritage“ nemusí byť len kŕčovitý produkt akéhosi krízového plánu, ako mi to donedávna vychádzalo. To vlastne možno povedať o každom zo štyroch kúskov, ktorými Švédi svoju desiatu dosku predstavili. Skutočnosť, že ani pri „Folklore“ som, na rozdiel od „The Grand Conjuration“, ani nezívol, predsa len dáva nádej.

Mendez... extremely happy

Osobitnou kapitolou pri živých vystúpeniach OPETH bývajú Akerfeldtove obkecy a Mikael v tomto nesklamal – nie každému jeho štýl vtipkovania sedí, pre mňa však ľahko bulvárne príbehy á la „OPETH on the road“,spojené s celovečerným doberaním si Martina Mendeza, boli vskutku korením hry. Došlo samozrejme aj na tzv. nevtipy, pri ktorých normálne len dvíhate obočie, avšak davová psychóza urobí svoje a vy si tieto momenty paradoxne užívate viac ako skladby samotné.

Ako vnímavejší iste postrehli, vystúpenie v podstate malo dve časti. Prvá, progrocková okrem dôrazu na novinku priniesla aj nejaké tie staršie povinné jazdy, vrátane podľa mňa už trochu prevarenej „Melindy“. „We also have a couple of death metal songs“, spomenul si Mikael niekde v polovici večera. Dunivá, ťažkotonážna „Heir Apparent“ následne jemne pozmenila atmosféru a kapela samotná akoby si vystúpenie viac začala užívať. Bolo príjemné zistiť, že OPETH si to v zaprdenej Bratislave neprišli len odpracovať a odstáť na značke, i keď Akessonovo vcítenie sa do role bedničky citrónov bolo spočiatku veľmi presvedčivé. Chvályhodným bol z môjho pohľadu nápad reprezentatívne prejsť väčšinu diskografie. Osobné preferencie vzťahujúce sa na ten-ktorý album boli často iné, no všetkým sa nezavďačíš.

We provide entertainment tonight, it´s music

Pochopiteľne, nebolo potrebné pridlho vyžadovať dupľu. Že nám chlapci ešte dlžia skvostnú „Deliverance“, to sme vedeli všetci. Kým sa tak stalo, Mikael ešte samaritánsky porozhadzoval po okolí zopár brnkátok a Axenrot hodil dve paličky – business-metal kapely ako OPETH s týmto problém nemajú. Následný Fredrikov kvíz pozostávajúci z rozpoznávania zásadných heavymetalových riffov sme, myslím, zvládli vcelku rýchlo, no a spomenutá trinásťminútová technická nádhera mi ostane v hlave ešte dlho. Eskalujúc do chutného, srdečné arytmie evokujúceho finále, bola veľkolepým vyvrcholením dvojhodinového večera. Pomodliť sa, vycikať sa a spať. Samotný Mikael z toho nerobil vedu. Ako zo začiatku vtipne strohým úradným tónom zdôraznil, išlo o muziku. A tú my máme radi.

foto: Diana Takácsová


Martin

Zveřejněno: 29.2.2012




Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page