Čtvrtek
19.10.2017
Noční verze
 id
 heslo

OPETH
Orchid (1994)
Morningrise (1996)
Live In Rijsel (bootleg) (1996)
My Arms, Your Hearse (1998)
Still Life (1999)
Blackwater Park (2001)
Deliverance (2002)
Damnation (2003)
Lamentations (DVD) (2004)
Ghost Reveries (2005)
The Roundhouse Tapes (live) (2007)
Watershed (2008)
Heritage (2011)
Pale Communion (2014)
Sorceress (2016)

PARADISE LOST
Lost Paradise (1990)
Gothic (1991)
Shades Of God (1992)
Icon (1993)
Draconian Times (1995)
One Second (1997)
The Singles Collection (1997)
Reflection (1998)
Host (1999)
Believe In Nothing (2001)
Symbol Of Life (2002)
Evolve (Live) (2002)
Paradise Lost (2005)
In Requiem (2007)
Faith Divides Us - Death Unites Us (2009)
Tragic Idol (2012)
The Plague Within (2015)
Medusa (2017)

SADUS
Illusions/Chemical Exposure (1988)
Swallowed In Black (1990)
A Vision Of Misery (1992)
Chronicles Of Chaos (1997)
Elements Of Anger (1997)
DTP (2003)
Live In Santiago (Chile) (DVD) (2004)
Out For Blood (2006)

SOEN
Cognitive (2012)

PARADISE LOST, SOEN - Košice, Colloseum - 17. októbra 2012

Ak by mi niekto pred rokom povedal, že pôjdem na koncert PARADISE LOST, tak by som ho s najväčšou pravdepodobnosťou poslal kade ľahšie. PARADISE LOST už nejaký ten rok vôbec nepočúvam, hoci niektoré ich staršie albumy patrili medzi moje obľúbené, a jediné, čo som za posledné roky v súvislosti s týmito Britmi zaregistroval, boli nie veľmi pochvalné reči o ich koncertoch.

SOENO návšteve tejto akcie ma presvedčila jediná skutočnosť, podľa promo materiálov mal prísť samotný majster hrubých strún Steve DiGiorgio (SADUS, DEATH, TESTAMENT, atď), čo som si samozrejme nechcel nechať újsť. Pochopiteľne, že som sa tešil aj na jeho spoluhráča Martina Lopeza (ex-OPETH) a ich spoločnú bandu SOEN, predskakujúcu na tomto turné práve Britom. Hoci debutový album SOEN máme na Metalopolise zrecenzovaný už dlhšie, až do tohto koncertu som od nich nepočul ani notu.

Asi si viete predstaviť moju „radosť“, keď mi tesne pred začiatkom show SOEN niekto povedal, že DiGiorgio sa do Košíc neunúval a má ho zastúpiť nejaký dredatý basgitarista. Rozhodol som sa ostať a neľutujem, SOEN predviedli skvelý, hypnotický výkon, či po stránke hudobnej alebo vizuálnej. Striedanie melódii, harmónii a disharmónii väčšinou v stredných a pomalých rytmoch dokážu SOEN podať presvedčivo, so skvelými inštrumentálnymi výkonmi a bez nejakých zbytočných exhibícii.

Kompaktné progresívne rockovo-metalové postupy skupiny sa neorientujú len na formu, počuť hlavne zaujímavý obsah, ktorého sú otcovia zakladatelia projektu zárukou. Dokonca mi počas setu SOEN nechýbal ani DiGiorgio, náhradný basák hral veľmi dobre a zaujímavo.

SOENNebudem sa tu vyjadrovať k diskusii o tom, či sú SOEN plagiátom TOOL. Samozrejme aj ja som túto ich inšpiráciu zaregistroval a nie je problémom v ich muzike počuť aj OPETH a PSYCHOTIC WALTZ, DEADSOUL TRIBE. Tých posledných dokonca pripomínajú aj výzorom - holohlavý spevák v čiernom a dredatí gitaristi.

Začiatok ich vystúpenia skomplikovali vážne problémy s technikou, ktoré zapríčinilo nedodanie technického ridera SOEN zvukárovi klubu manažmentom PARADISE LOST. Našťastie sa tieto problémy neodrazili nijako vážne na produkcii kapely, a tak som si mohol užiť perfekcionistiské vystúpenie skvelých inštrumentalistov a úžasného speváka, ktorému sem-tam vypomohli s vokálmi aj ďalší dvaja členovia zoskupenia.

Ich relatívne krátka show ma potešila natoľko, že som si hneď zohnal aj ich debut. Po jeho prehratí na druhý deň som skonštatoval, že Steve DiGiorgo by z koncertu urobil ešte o niečo čarovnejší zážitok, ale čo už narobím... Aj napriek tomu som v konečnom dôsledku nadmieru spokojný a môže skonštatovať, že SOEN sú vynikajúcou koncertnou kapelou aj v pozmenenej zostave.

SOEN

Giglist SOEN: Fraccions, Delenda, Oscillation, Canvas, Last Light, Savia, Slithering

A čo povedať k PARADISE LOST? Bol som dosť sklamaný aj napriek tomu, že som vlastne nemal žiadne očakávania. Po koncerte mi ktosi povedal, že oproti tomu, čo predviedli na BRUTAL ASSAULTE v roku 2008, bolo ich terajšie košické vystúpenie profesionálne a vlastne úspešné. Nedokážem rozdiel posúdiť a nie som si istý, či toto uistenie mám brať ako útechu.

Poďme ale k veci. PARADISE LOST v podstate hrali vcelku dobre, bez nejakých chýb, s dobrým zvukom a môžem povedať, že mi nevadila ani absencia tvrdších gitarových bustrov v starších skladbách. Celkom slušne ma pobavilo, že hrali na sedemstrunových gitarách a šesťstrunovej basgitare, pričom používali len horné dve-tri struny. Keďže som už videl kadečo, takéto hranie sa na image ma nemohlo rozhádzať.

Nepríjemne ma šokovalo, akým spôsobom Nick Holmes odflákol spev. Netuším, či spievať zabudol, či len stratil hlas, alebo jeho spevácke výkony na albumoch boli vždy len dobrou prácou štúdiových producentov a rôznych krabičiek. V novších skladbách to nebolo až také tristné, aj keď tie ma nebavili ani trochu, ale tie staršie som doslova nespoznával. Pán za mixom Nicka, zjavne zámerne, stiahol na hranicu počuteľnosti, a tak vlastne odstavil jeden z hlavných atribútov, na ktorom kedysi dávno stála náladotvornosť PARADISE LOST. Ale tomuto kroku vlastne aj rozumiem, pretože Holmes spieval v Košiciach fakt príšerne.

PARADISE LOST

Napriek tomu by som možno rád prižmúril oči a pokúsil sa dopozerať koncert do konca, pretože, ruku na srdce, koľko je metalových kapiel, ktoré svoje štúdiové nahrávky nezvládajú hrať a zaspievať naživo a aj tak sú populárne? Správny fanúšik dokáže odpustiť veľa, veľmi veľa.

PARADISE LOST ma ale úplne znechutili niečim iným. Minimálne dvaja členovia kapely mali celý čas v očiach nepritomný výraz, ktorý je možné vídavať v ranných spojoch MHD. Výraz typu: som obeť kapitalizmu, som tu preto, že musím platiť účty a musím jesť, inak by som sa asi váľal na pláži v Karibiku... Nedokážem posúdiť, nakoľko boli aktivita a záujem ostatných členov kapely skutočné alebo falošné, no Nick Holmes a Steve Edmondson (basgitara) by zjavne najradšej boli minimálne niekde na Marse.

Smutný je pohľad na hudobníkov, ktorí sa už nedokážu ani len tváriť, že ich hranie baví. Pod pódiom bol ale dostatočne veľký zástup ľudí, ktorých radosť bola očividná, a tak som sa rozhodol ďalej nerušiť...

Giglist PARADISE LOST: Widow, Honesty in Death, Erased, Enchantment, Soul Courageous, In This We Dwell, Praise Lamented Shade, Pity the Sadness, As I Die, One Second, Tragic Idol, The Enemy, Encore: Fear Of Impending Hell, Faith Divides Us - Death Unites Us, Say Just Words

Nestáva sa často, aby predkapela tak jasne porazila hlavný ťahák večera a už vôbec nie takýmto priepastným rozdielom. SOEN sú obviňovaní z nepôvodnosti, ale nech je pravda kde len chce, svoju show odohrali bezchybne, zaujímavo, so zjavnou radosťou a so cťou. Pri pohľade na nich som doslova cítil príval energie, pričom pri PARADISE LOST tomu bolo presne naopak. Oberali ma o chuť žiť...

Fotografie: Ivin


Koscj

Zveřejněno: 20.10.2012

WWW odkaz:


Názory redakce
Arrow
20.10.2012

SOEN vystrihli vynikajúci set, po ktorom si mnohí budú zháňať ich debutový album. Absencia DiGiorgia bola citeľná, pretože skladby boli postavené na funkčnej symbióze komplikovanej rytmiky M. Lopeza a adekvátne postaveným basovým linkám. Z tejto strany tomu chýbal zo strany basgitary drive, ktorý by som si tam vedel živo predstaviť. Inak skutočne nie je čo vytknúť, kapela mala skvelý zvuk korunovaný výborným živým spevom, čo sa často nevidí.

Na vystúpenia legendárnych PARADISE LOST som čítal zväčša rozpačité reportáže a hlavne problematické hodnotenie vokálu lídra kapely. Je pravda, že Angličania pôsobili na pódiu unavene a trocha odťažito, beriem to skôr ale ako súčasť súčasnej image a vyslovene mi to neprekážalo. Predsa len korene ich tvorby pochádzajú z doom metalových vôd. Pán Holmes, ale za mikrofónom pôsobil v skladbách náročnejších na spev veľmi neisto, najväčší "prúser" som zaznamenal v "Praise Lamented Shade". V starších veciach (a v niektorých nových) to nebolo až také markantné a nakoľko boli v mixe boli vokály potlačené, tak mi tento neduh výrazne nepokazil celé vystúpenie. To malo svoje pozitíva - v prvom rade sa jednalo o solídny zvuk s výraznou basgitarou, ktorý dodal starším veciam poriadny drive a takú "Pity The Sadness" som si poriadne užil. Inak bolo pekne vidno aké boli veci hlavne z novinkového albumu skladateľsky nepresvedčivé a ani koncertne veľmi nefungovali. Na druhej strane "One Second", "Widow" alebo "Erased" boli na živo fantastické. Celkovo ma PARADISE LOST nesklamali, klubová prezentácia im sedí a kapela s výnimkou vokálu preniesla na pódium všetky skladby inštrumentálne presne s množstvom svetlých momentov prevažujúc spomínané negatíva.

s kapelou PARADISE LOST:

s kapelou SOEN:

s kapelou OPETH:

s kapelou SADUS:



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page