Pátek
26.5.2017
Denní verze
 id
 heslo
DEATH TO ALL, OBSCURA - Košice, Collosseum - 8. dubna 2016

Takto napíšem – bol to sviatok. Oslava hudby, ducha starých čias, a pocta géniovi-zakladateľovi, ktorý, pretože ak osud existuje, tak kašle na akúkoľvek spravodlivosť, opustil svet živých v plus –mínus mozartovskom veku. Nejdem teraz mimo misu krafať nezmysly o tom, že x.y. metal je „vážnou hudbou“ súčasnosti. Koniec koncov, väčšina tej tzv. vážnej hudby vo svojej dobe plnila zábavnú funkciu a ten zvyšok slúžil náboženstvu. Chuck Schuldiner death metal definoval ako samostatný žáner, ale túto svoju zásluhu nijako extra neprežíval a na celej veci ho proste bavilo v prvom rade hranie a tvorenie. Z jediného krátkeho osobného stretnutia v Prahe pred cca 18 rokmi by som povedal, že ho bavilo o dosť viac, než ten rokenrol okolo. Fanúšikom sa ale nikdy neotočil chrbtom a v prvom rade na jeho hudbe vyrástli tisíce hudobníkov, vrátane takých, ktorí jeho odkaz rozvíjajú pre súčasnosť i budúcnosť.

OBSCURA

Presne toto je prípad nemeckého, medzičasom už úspešného a na scéne etablovaného technického, hádam aj mierne progresívneho deathmetalového kvarteta, ktoré túto mimoriadnu koncertnú udalosť otvorilo. OBSCURA sa počas pár rokov stali pojmom a aktuálne na pódiách predvádzajú v prvom rade skladby zo štvrtého albumu „Akróasis“, čomu je podriadená aj súčasná pódiová štylizácia. Šéf spolku, gitarista a vokalista Steffen Kumerer, opäť vymenil polovicu zostavy, k Linusovi Klausenitzerovi (bezpražcová basa) pribudli Sebastian Lanser (bicie, od r. 2014) a Rafael Trujillo (gitara, od r. 2015). O trištvrte na sedem začali, možno aj mierne zarazení v podstate už plným klubom, do ktorého sa však ešte počas prvej polovice ich setu valili ľudia, toto na metalových koncertoch zase až tak zvykom nebýva.

OBSCURA

OBSCURA na začiatku naozaj pôsobili až trochu strémovane, ako keby cítili voči publiku nejaký záväzok, ale ako skutoční profesionáli tento pocit zvládli a my sme si užili skvelú prehliadku technického deathmetalového majstrovstva. Zvuk bol od začiatku výborný, hudba, vychádzajúca hlavne z DEATH a čiastočne z CYNIC a podobných záležitostí znela čisto, zároveň razantne a energicky. Prekvapujúcim momentom bolo, že Steffenove hlboké vokály naživo zneli o dosť brutálnejšie než na nahrávkach, čo v kontraste s kompozične prepracovanou, vyhrávkami nabitou hudbou vytváralo zaujímavý efekt. A tam, kde prednosť dostala vyššia, revaná poloha, zneli títo „profesori“ až nečakane dravo. Treba im uznať, že naživo išli prinajmenšom na sto percent, zjavne ich to veľmi bavilo a vďaka ohlasu u publika, ktoré netajilo, že prišlo aj na nich – ohlasy „budem teraz kacír, ale OBSCURA o kúsok viac než DEATH...“ neraz zazneli aj po koncerte – sa ani niet čomu čudovať.

OBSCURA

Hralo sa pochopiteľne z čerstvej novinky, kde bola najbúrlivejšie prijatá asi „Sermon Of The Seven Suns“, a dostalo sa aj na výber z „Omnivium“ a „Cosmogenesis“. Vzhľadom na okolnosti, za akých sa ocitli na turné, frontman samozrejme pripomenul pamiatku DEATH, hovoril o tom, že bez tejto legendy by teraz nestál na pódiu, a netajil sa tým, aký je šťastný, že môže byť pri tejto pocte. Noví členovia sa ukázali ako bezchybné súčasti zložitého metalového mechanizmu a nadpriemerne husté Rafaelove vlasy trochu pripomínali parochne, aké Nemci nasadzovali Juhoslovanom, keď v 60. rokoch točili Vinnetoua a potrebovali Kiowov. Za seba môžem povedať, že OBSCURA ma naživo bavila ešte o dosť viac než z nahrávok, a tých cca 45 minút skrátka nestačilo, hodina by tejto hudbe pristala bez problémov.

DEATH TO ALL

Počas tohto setu hustota zaľudnenia Collossea určite prekročila 500 platiacich kusov, čo znamenalo, že ak sa zo svojho miesta vyberiete po občerstvenie, naspäť sa už proste nevrátite. V takejto tlačenici som onehdy bol rád, že AMON AMARTH vidím radšej z balkóna, ale tu by to takto nestačilo a našťastie pohyb v dave, síce dosť sťažený, možný bol. Niekedy okolo ôsmej sa otvorila brána v časopriestore a DEATH nám prišli pripomenúť traja pamätníci čias „Individual Thought Patterns“ resp. „Symbolic“ – veľmajstri metalového hrania Steve DiGiorgio ako basgitarista, bubenícka legenda z najväčších Gene Hoglan a gitarový hrdina a profesor Bobby Koelble (ten až na „Symbolic“, to ale jeho legendárnosť nezmenšuje). Jednu z najťažších úloh vo svete hrania death metalu, teda dôstojne na gitare a za mikrofónom zastúpiť Chucka Schuldinera, si na svoje bedrá vzal mladý talent Max Phelps. A možno povedať, že sympaťák, občas trochu pripomínajúci Johna Silvera v Black Sails, to zvládol, bol prirodzený a oproti Chuckovi rozhodne štedrejší v oblasti pódiovej show.

DEATH TO ALL

Je to osemnásť rokov, čo som videl originál, a nejdem porovnávať. DEATH D.T.A. aj tak nie sú nástupcami legendy, pokračovať v nej nikomu súdnosť nedovolí. Ale sú výbornou poctou a pripomienkou čohosi veľkého, čo formovalo históriu a čo si pripomínať treba. Pre publikum s vekovým priemerom dobre vyše tridsať išlo o skvelý výlet do minulosti a pre mnohých aj o šancu zažiť aspoň približne čosi, čo v origináli nestihli. Toto „putovanie“ je výborná myšlienka, v neposlednom rade verím, že aj primárny účel – pomôcť Chuckovej rodine – plní na maximum. Robí pre to totiž všetko.

DEATH TO ALL

Tento tribute spolok skrátka bolo treba zažiť, výborne poskladaný playlist ponúkol prierez celou tvorbou, od krutých začiatkov, kedy DEATH ohromili hnilobnou ponurosťou, až po záverečné veci, ktoré stavali most medzi kovom smrti a progresívnym metalom. Úvod s „The Philosopher“ a hneď potom „Leprosy“ a „Left To Die“, to bolo dokonalé. A počas celého koncertu ste mohli spracovávať to, aká až veľká kapela DEATH boli, pretože tu davy s Maxom spievali každý jeden kus, a spievali si s ním aj Steve a Bobby. Osobne som mal radosť z každej jednej skladby, ale predsa len pri kusoch zo „Scream Bloody Gore“, „Leprosy“ a „Spiritual Healing“ zamrazilo najviac, úplne jasne sa pri nich prebudili spomienky na pekelne staré časy, kedy som ich počul prvýkrát, a zvlášť prvé dva albumy obsahovali na dobové pomery dovtedy nečakane hororové momenty. Ale rovnako sa dalo spomínať pri „Lack Of Comprehension“, „Zero Tolerance“, „Flattening Of Emotions“, „Spirit Crusher“, pri všetkom. A navyše ste mali pódium plné totálnych legiend, obzvlášť Steve a Gene boli častokrát tam, kde sa písali najslávnejšie kapitoly histórie tvrdého metalu. Toto naozaj nebol bežný zážitok.

DEATH TO ALL

Výraznejšie technické problémy sa nevyskytli, po niekoľkých skladbách na úvod však koncert na chvíľu „zamrzol“, keďže Steve hľadal masívne Thorove kladivo, ktoré sa mu v zápale hry porúčalo z krku a bolo viac než zjavné, že mu na ňom záleží tak, že ak sa nenájde, môže byť hádam aj po koncerte. Dá sa povedať, že niekoľko minút smrdel vo vzduchu trapas, ktorý by vyrobil nejaký kripel, čo zase raz nepochopil, že ak nájde niečo, čo nie je jeho, tak to znamená, že to naozaj jeho nie je a má vyhľadať majiteľa. Nakoniec všetko dobre dopadlo a koncert svišťal v monumentálnej, búrlivo nadšenej atmosfére, kde spred pódia ľudí nevynášali snáď len preto, že v až takej tlačenici si úraz asi ani nemáte ako vykoledovať.

DEATH TO ALL

Mrazivým a zároveň nádherným momentom, kedy sa dostavilo aj isté dojatie, bolo, keď sa niekoľko skladieb pred koncom z histórie prihovoril sám Chuck a vysvetlil aj to, prečo kedysi skupinu pomenoval „Smrť“ – ak hráte niečo takéto, skrátka to nemôžete nazvať „Ružový kvet“. To už bolo skoro ako keby tam naozaj na chvíľu prišiel. Po ňom opäť ponor do prastarých čias so „Zombie Ritual/Baptized In Blood“, skok do mladších čias s „Crystal Mountain“ a záver bol štýlový –„Pull The Plug“. Vynikajúce, lepšie to byť nemohlo. Potvrdí to aj bývalý kolega, ex-šéfredaktor Metal Hammer CS.

DEATH TO ALL

Foto: Laci Schürger

Kto nevidel a nepočul, neuverí. Kto tam bol, nezabudne. DEATH D.T.A. predviedli bez diskusie špičkový výkon a všetky pochybnosti (DEATH bez Schuldinera?) zmietli zo stola, než dohrali úvodnú skladbu programu, menovite „The Philosopher“. Aj tí najväčší pochybovači, samozrejme tí šťastnejší, ktorí sa nakoniec predsa len dostavili, museli v tom momente prestať „filozofovať“ a už sa len zabávať.

Úlohy hlavného zabávača sa ujal basgitarový mág Steve DiGorgio (v rámci DEATH nahral „Human“ a „Individual Thought Patterns“), pútajúci pozornosť už len svojimi povestnými bezpražcovými, 3 až 5 strunovými basami. Vítal, predstavoval, na všetky strany skladal poklony, potom niekedy po prvej tretine stratil akýsi talizman, kvôli čomu na pár minút prerušil koncert a vyzval predné rady k jeho hľadaniu, ale nikomu to nevadilo a viacerí túto pauzu radi využili na močenie či aspoň vydýchnutie. Áno, už po prvej tretine. Vôbec celé vystúpenie sa nieslo vo veľmi pozitívnom, odľahčenom duchu, bola to oslava ako sa patrí. Energická oslava jedného obrovského talentu, pocta jeho odkazu. Nemusíte byť pane budhista či inak duchovne založený, tú atmosféru sa nedalo nevycítiť.

Prvotriedne, čo bolo asi najpodstatnejšie, sa svojej úlohy zhostil aj Max Phelps, ktorý zaujal miesto Chucka Schuldinera. Za celý čas ledva čo prehovoril, keď DiGiorgio vyzval publikum na jeho privítanie a ocenenie, na ovácie zareagoval len skromným pokývaním hlavou a pravou päsťou si pobúchal na hruď, skrátka zo svojej vďačnej - nevďačnej pozície pôsobil maximálne sympaticky. Že by tak, akokoľvek skromný, nepôsobil, keby neodviedol brilantný výkon, to snáď nie je potrebné zvlášť pripomínať. Chucka Schuldinera nahradiť nemožno a nikto sa o to našťastie ani nepokúša, lepší a vhodnejší záskok si ale ťažko predstaviť. Nevzdialil sa, pritom nekopíroval. Palec hore!

Adekvátny priestor na komunikáciu s publikom dostala aj zvyšná (ehm!) dvojica zostavy, menovite legenda za bicími Gene Hoglan („Individual Thought Patterns“ a „Symbolic“) a Bobby Koelble („Symbolic“). Gene, čo sa samotnej hry týka, neostal svojej povesti nič dlžný; štyri končatiny vytŕčajúce z jeho impozantného tela naplno zapojené, sypal údery s intenzitou zvonu a presne ako hodinky, pričom sa tváril, akoby sa celého vystúpenia zúčastnil iba náhodou - bol práve po ruke a tak nadšene prijal príležitosť zase si raz zavystrájať. A Bobby, ten svojou mimikou tvoril tú najodľahčenejšiu časť prejavu celej kapely. Pri najtvrdších či najintenzívnejších pasážach sa mračil, chmúril a hrozil, pritom sa mu za všetkými tými grimasami nevytrácal úsmev. Bavilo ich to všetkých štyroch , bavila sa natrieskaná sála.

A bavila sa tak, ako to košické Colloseum asi ešte nezažilo. Kotol v strede bezkonfliktne vrel, dievčatá v bezpečnejších okrajových zónach vírili svojimi evidentne čerstvo umytými vlasmi ako najvýkonnejšie turbíny (čím spolu s vonnými tyčinkami zapichnutými k odposluchom na pódiu nádherne osviežovali vzduch), málokto aspoň decentne nepohadzoval hlavou a čo sa dalo všimnúť, nebolo jediného, komu by v očiach nehoreli plamene nadšenia... nie, spomínané poklony pána DiGiorgia neboli prázdnym gestom.

Mínusy? Až na chvíľkové technické problémy s inak brilantným zvukom, kvôli ktorým nebolo počuť nadpozemské sóla Phelpsovej gitary v Zero Tolerance, žiadne. A ani to, v rámci celej udalosti, nijako zvlášť neprekážalo. Chuck Schuldiner neskomponoval jednu, nie desať, ale desiatky vynikajúcich skladieb. Dostalo sa na všetky najvýraznejšie a i keď by iste každý, kto má diskografiu DEATH v malíčku, prijal do playlistu minimálne jedného svojho favorita, nikto triezvo uvažujúci nemohol odchádzať nespokojný. Naopak, po koncerte, kým sa sála výraznejšie vyprázdnila, bolo počuť reakcie typu „som si normálne teraz pripomenul, aké popiči sú tie skladby“ alebo „mne to posunulo vnímanie hudby DEATH o ďalší level“. Existujú silnejšie komplimenty? Dá sa viac podoprieť zmysluplnosť celého turné? To je na míle vzdialené samoúčelnej benefičnej udalosti. Tu sa dobrej veci slúži bez kompromisov v nárokoch, tu kapela skutočne opláca ba dokonca platí viac, než samotní návštevníci jej koncertov.

Aj s týmto poznaním (podopretým ohlasmi zo zahraničia) je Death to All 2016 Tour jedinečnou udalosťou. Je možno mierne nadnesené hodnotiť to ako povestnú trhlinu v čase a priestore, ale iste nie je bezdôvodné nechať sa aspoň na chvíľu niesť a unášať na vlne absolútneho nadšenia.

DEATH TO ALL je definitívnym potvrdením fenoménu zvaného DEATH. Kto nevidel a nepočul, neuverí. Kto tam bol, nezabodne.

Marcel Mariščák


Martin Lukáč

Zveřejněno: 18.4.2016



Názory redakce
Arrow
15.4.2016

Vďaka DEATH - "Symbolic" počúvam metalovú hudbu, a tak vidieť a počuť skladby z tejto a ďalších nahrávok v podaní majstorv svojho remesla, bol i pre mňa obrovský zážitok. Osobne mi bolo trocha ľúto OBSCURY, pretože to čo nasledovalo po nich mi ich kompletne vymazalo z hlavy, nech sa chlapci nemeckí akokoľvek snažili.

To, čo skomponoval Chuck proste dávalo zmysel a rovnako ako na nahrávkach má i naživo obrovskú silu a dušu. Mňa osobne najviac odrovnali a chytili za srdce dve veci z posledného albumu, "Spirit Crusher" a "Bite The Pain" a znalosť všetkých ostatných skladieb do posledného tónu i riadku textu tento zážitok len umocnili. Myslím, že som v tom nebol ani zďaleka sám, nakoľko sa často na deathmetalovom koncerte nevidí, aby publikum spievalo.

Jediné, čo mi trocha prekážalo, napriek výbornej atmosfére, bol samotný klub. DEATH DTA by si určite hravo poradili s väčším priestorom. V radách za "krajom kotla" bolo kapelu dosť obtiažne vidieť a natlačená masa ľudí k pohode tiež neprispela. V najexponovanejších miestach skladieb tiež išiel aparát Košického Collossea na hranu svojich možností. Nebyť týchto atribútov mohlo to byť dokonalé.
Louis
15.4.2016


s kapelou DEATH:

s kapelou DEATH TO ALL:

s kapelou OBSCURA:



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page