Pátek
26.5.2017
Noční verze
 id
 heslo
Keď historický seriál prekrúca históriu (poznámky k Vikingom)

Televízna stanica History TV pre nás nachystala nový seriál. Historické seriály i „hrané dokumenty“ sú v súčasnosti časťou toho mizivého percenta pozerateľnej televíznej produkcie, a už nejedna príťažlivá téma bola spracovaná tak, že námietky nemal ani chronický hnidopich, ktorým v tejto oblasti som a do istej miery to mám aj v popise práce.

Vikingovia ako námet sú zásahom do čierneho a vždy ide hlavne o to, ako sa s nimi vysporiadajú scenáristi, výprava a tak ďalej. V tomto najnovšom spracovaní populárneho a mnohokrát zbytočne romanticky vnímaného obdobia nie len európskych dejín sa autori pokúšajú zmapovať začiatky výprav Severanov na západ. Robia to na základe priblíženia osudov legendárneho vodcu vikingov Ragnara Lothbroka, doma známeho ako Ragnarr Loðbrók.

Miera jeho historickosti je dodnes diskutovaná, čo na jednej strane scenáristovi dalo veľký priestor pre let na krídlach fantázie. Na tej druhej sa však deje to, že ak vaše povedomie o téme výrazne presahuje to, ktoré by ste získali počúvaním nejakých tých metalových kapiel (podľa možnosti aspoň nech sú zo škandinávskeho priestoru) a zhliadnutím pár hollywoodskych trhákov, budete túto prvú, deväťdielnu sériu sledovať trochu iným pohľadom. A možno si budete písať „denník“.

Upozornenie: Nasledujúci text môže obsahovať spoilery.

I.

Po úvodnom diele toľkoto: hneď v prvých minútach sa mihol meč dosť nevikinského typu. Tie prvé minúty prebiehali vo východnom Pobaltí, len neviem v ktorom jeho kúte máte šancu bojovať v nejakej kosodrevine v objatí celkom majestátnych kopcov. (Neviem, či ste niekedy vo východnom Pobaltí boli, ale tuším od Fínska po Kaliningrad sa po zemi vyššie ako do nadmorskej výšky 300 metrov - ak vôbec – nevyškriabete.) Tam asi za posledných 1200 rokov krajinu preorali majestátne horotvorné pochody.

Hlavný hrdina má účes, aký nosili Abenakiovia (indiáni zo severovýchodu USA) potom, čo sa oženili. Jeho syn je vykosený ako Normani, keď v roku 1066 „preberali“ Anglicko.

Dajaké to svietenie voskovými sviečkami mi tiež nepripadá typické pre fjordy, ale asi nikto z rekvizitárov nevedel vyrobiť lojovú lampu, kahanec alebo také niečo.

Že by sa u vikingov za krádeže kameňovalo ako za Života Briana, o tom tiež dajako nie som presvedčený.

Ragnar Lodbrog ako taký je aspoň sčasti historická postava, ale ak by takto fungoval už v roku 793, do s ním spájaných výbojov v Anglicku by sa zapojil ako čulý osemdesiatnik. Ale ok, budem to brať historicky asi tak vážne ako Game Of Thrones a vono to pude.

Game Of Thrones je fajn, solídny príbeh a hneď niekoľko postáv, ktoré by divák rád videl v slzách „nehľadanými slovami prosiť o zľutovanie“. Čo je tam ale vopruz, je narábanie s deväť-, hádam aj viac tisícročnou históriou kráľovstiev a dynastií. Ak aj fantasy svet funguje na takých princípoch ako náš historický, tak také veci sa proste nestávajú.

Preveďme si to do našich reálií: Podľa výpravy je toto svet na úrovni toho európskeho z roku 1300 - 1400, čiže vrcholný až neskorý stredovek (len bez pušného prachu), k tomu trochu orientálno-byzantského luxusu a nejaká tá kočovnícka romantika poskladaná zo Skýtov, Sarmatov, dajme tomu až po Mongolov predtým, než tomu Džingischán dal nejakú štábnu kultúru. K tomuto pripočítajme 9000 rokov a kultúrne sme kde? Nuž, v dobe lovcov mamutov, síce tých posledných, ale aj tak...

VIKINGS

II.

Takže toto seriózne chodí s logom History Channel. Nuž, aj tak sa dá.

Diel 2., ani neviem skade začať. Možno tam, že scenárista si mal najprv niečo o vikingoch prečítať. Jarl, čo je náčelník, proste krajský boss, nebol nič také ako perzský kráľ alebo iný absolútny vládca a právo nad životom a smrťou svojich ľudí fakt nemal, ani nemohol dávať zabíjať bez súdu nejakých nižšie postavených.

Obzvlášť kováč nebol nejaký bežný smraďoch na odpis, skôr všeobecne vážená a potrebná figúra. Bolo ich dokopy päť a pol a bez nich ste sa na bojovú výpravu mohli vybrať možno s prasacou lebkou priviazanou na palici, ktorou by ste dojem neurobili ani medzi Laponcami.

Celkovo tu jarl na pomery vtedy skoro rovnostárskeho severu požíva voľáko priveľa úcty a pokory od „podriadených“.

Ragnar má v domácnosti dosť zaujímavé pomery. Je síce pravda, že postavenie žien u vikingov bolo rozhodne lepšie než postavenie tých istých v súdobej kresťanskej domácnosti, žena bola paňou v dome, čo dá rozum, keď sa hazbend minimálne polovicu roka kdesi flákal za kšeftami. Ale aby to boli amazonky, ktoré po kuchyni naháňajú svojich mužov so štítom a sekerou, to už niekomu hodne zapracovala fantázia. A aby ich bez následkov bili po hube, to sa tiež nestávalo. Iste, vyskytla sa občas horkokrvnejšia desdemóna, ale aj Freydís Eiríksdóttir, ktorá na poznávacom zájazde do Vinlandu nejakých ľudí, ktorí jej nesedeli, pohlušila sekerou, bola zjavom skôr ojedinelým.

Ďalej – je zaujímavé, že ľudia sú tu občas vyšašení v handrách, ktoré asi vykopali nebožtíkovi Deadovi z Mayhem zo zeme, zato má ale loď červenú plachtu v hodnote HDP celého toho okresu aj s jarlom a manželkou.

Postaviť si dom na takom úšuste, že ak by sa človek rozospatý išiel vyšťať pred barák, zhučal by do priepasti, to je tiež nápad ako sa patrí. Vôbec je zaujímavé, ako si tu vikingovia lepia hniezda na takých miestach, že pri ich obľube opojnejších nápojov na báze medu či jačmeňa asi veľa bojovníkov vo Valhalle neskončilo, keďže utopencov tam nebrali. Keď sme pri tom, Ragnar bol Dán a tam tá krajina vyzerá sakra inak než to eldorádo Reinholda Messnera, v ktorom žije čoby seriálový hrdina.

Pome ďalej – scenárista má fetiš na ten normanský vykosený zátylok, škoda že za vikinských čias takto nevykopasili asi ani otroka. Je tiež výborné, že chlapi sa vyberú bojovať, a máloktorý má na hlave aspoň len čepic, nehovoriac už o prilbe. Nuž, ale ak niekto vycestuje na západ – ktorý v roku 793 pre vikingov rozhodne nebol nejakým neznámym a vybájeným miestom – na jednej lodi a na opevnený kláštor postupuje vo formácii, príjemne pripomínajúcej výlet štúrovcov na Devín, je dosť možné, že toho doteraz zas až toľko nenabojoval.

No a vikingovia meče nosili na chrbte ako ninjovia, tak to aspoň vidí autor scenára. Je to ale ten istý, ktorý robil Tudorovcov, kde Anna Boleynová nosila viktoriánsky klobouček a krinolínu a nejakého nešťastníka tam ku klátu dotiahli v čižmách po stehná v dobe, kedy ľudia nosili väčšinou také dajaké jarmilky, k tomu Henrich VIII. tam vyzerá ako idol žien v domácnosti, takže vlastne je všetko ako má byť. Možno ani nie Game Of Thrones, ale skôr Život Briana, kde pobaví, že vikingovia si nakladajú do idiotov a staviteľ lodí zľahka pripomína G.G. Allina.

III.

Čím ďalej, tým lepšie. Normálne ma bude baviť sledovať, čo tvorcovia vydumajú nabudúce.

Scenárista, ty vôbec rozumieš podstate vikinských výbojov? Ono totiž tí chlapi nechodili svetom, aby korisť znášali nejakému náčelníkovi. S výnimkou neveľkého počtu berserkrov, ktorí proste žili preto, aby čo najčastejšie niekde „nakopali řytě“, išlo o to zohnať si – výmenným obchodom alebo lupom – vzácne komodity, predovšetkým striebro, za aké si potom kúpili veci, ktoré doma nemali.

Toľko v krátkosti. Jarl, ak chcel nejakú korisť, musel so svojou družinou tiež vyštartovať kdesi za obzor, inak mohol doma kupčiť so soľou, volskými kožami, medom, dechtom a sušenými brusnicami. Jarl, ktorý na výpravy nechodil, mohol dostať podiel z koristi vtedy, keď niekomu prenajal lode a prípadne bojovníkov zo svojej družiny. Nebol to čo ja viem egyptský faraón, ktorý si mohol nechať všetko a naložiť s tým ako sa mu chcelo. Ragnar sa vyplavil na vlastnej lodi, jeho bojovníci boli slobodní ľudia, ktorí sa vybrali za čo najväčšou korisťou, takže v reále by jarla s jeho nápadom „zoberte si každý jeden suvenír“ poslali do miest temných a zapáchajúcich.

Northumbria, Mercia, East Anglia, Essex, Kent, Sussex a Wessex, spočítajte si to a zistíte, že mních Athelstan, neskôr Ragnarov otrok, tak trochu zavádzal, keď hovoril o štyroch kráľovstvách. Dajme tomu, že za hlavné sa považovali prvé štyri a tri posledné Athelstan možno nebral vážne, história pozná také prípady, aj u nás bývalo porekadlo „Ket ******* mesto, ta muha ptak!“

Keď už sme u tých z Anglicka dovezených tonzúrovaných nešťastníkov, iste, mnohí z nich v reále tiež skončili povešaní. Lenže v posvätnom háji na radosť Odinových havranov, nie na fleku medzi barákmi, kde by pomerne rýchlo začali „zaváňať“ aj v predsa len chladnejšom podnebí Severu. Vlastne chladnejšom, v tej dobe sa už možno začínalo klimatické optimum, keď Erik Červený o necelých dvesto rokov na Islande vykladal, že ďalej na západe objavil „Zelenú zem“, bolo to o čomsi viac než len o jeho propagandistickom fóre.

Nedá sa tvrdiť, že by vikingovia boli k svojim otrokom vyslovene krutí, síce občas niektorého odovzdali na obetovanie, ale  predsa len, ak chcete, aby pre vás niekto pracoval, musíte sa starať aj o to, aby nebehal po dvore hladný, holý, chorý atď. Ale zase do trojky k manželke si ho fakt nepozvete.

Branie detského rukojemníka u vikingov by sa na thingu riešilo ako únos a jarl by platil, ak by sa tomu vzpieral, odstrihli by mu čo tu nenosí, teda bradu, a to bola veľká potupa, to by mu za to fakt nestálo.

Povyše je načrtnutý hlavný zmysel vikinského biznisu. Takže nejaké zakopávanie cenností, aby mal jarl v posmrtnom živote poklady, to je jasná blbosť. Nie za jeho života. Keď umrel, pri pohrebe samozrejme výbavu dostal, nemusel to byť ani jarl, prepychovo vybavený hrob z Osebergu je napríklad ženský. Ale takto v noci medzi šutre? „Fáfni drak na lôžku z pokladov ležiaci“ by z tej diery vystrčil hlavu, pýtajúc sa, načo nosí drevo do lesa. No a k pokladu náš záporák prihodil mŕtvolu na stráženie. Pirátske historky scenárista ovláda, len ich pichol do nesprávnej doby k nesprávnym ľuďom.

V dobe, kedy sa príbeh odohráva, do anglosaských kroník pribúdali záznamy o tom, ako „flotily lodí chrlili zástupy pohanských Dánov“. To nevyzerá ako loď s dvadsiatkou výletníkov, kráčajúcich po pláži opäť bez prilby či čapice a s vejúcimi vlasmi, asi aby im ich vietor v najnevhodnejšom bojovom momente mohol chrstnúť do ksichtu. A týchto Sons Of Anarchy nechá scenárista bez zranení a strát vykatovať solídne ozbrojený a dobovo obrnený oddiel Anglosasov so šerifom na čele, nuž, za takéto prehnané historky sa aj medzi vikingmi dala vykoledovať výzva na súboj. Pretože príbehy o dobrodružstvách mali radi, ale zas ak ich niekto takto lakoval, to už asi zvážneli.

P.S. Dobre som tam videl rukoväť meča na dve ruky?!

IV.

Prostovlasí výletníci so štítmi, sekerami, nejakými mečmi a asi dvoma oštepmi a lukmi dobyjú anglické mesto. V nedeľu, ľudia sú v kostole, to sa dá, moment prekvapenia, k tomu trochu hipíckych kecov, že vlastne ani nechcú zabíjať, ale ok. Však keď mal niekto pred kostolom odložený meč, s ktorým podľa rukoväte Jan Mydlář chodil do roboty....

Architektúra, hm, na pomery konca 8. storočia nejaká príliš „nadčasová“, svätostánok je  voľajaký výpravný na anglosaské dosť vidiecke pomery.

Už menej ok je, že opäť vykosia na nich nachystanú saskú jednotku, aká by s tým počtom a výbavou vikinské výboje mohla ukončiť v to slnečné popoludnie. Skaldské verše v boji zaznejú, Toke, syn Šedivého Gulla z Listeru by mal radosť.

Že si tí chlapi ako korisť zásadne neberú prilby a brnenia, asi sa boja, že sa im budú doma smiať, že sú Robocopi, inak si to vysvetliť neviem. A nesmrteľní predsa len nie sú, to sa tu ukázalo, hoci si to možno mysleli, asi preto sa zase vydali do západného sveta na jednej lodi. Taký fór by im vyšiel možno niekde v ruských krajoch, ktorých obyvatelia by akurát tak mohli zo zemníc zdrhať do lesa, ale Sasi už v tej dobe zo sveta čo-to videli.

Zvyšok je o záporákovi jarlovi, jeho pricmrndávačoch a mne už tam chýba len prilba s rohami. Ak by jarl kvôli koristi po nociach dal vraždiť jej majiteľov, dosť rýchlo by dojarlil, lebo – medzi Severanmi v jednom kraji nevládla žiadna veľká anarchia, sem tam nejaké ruvačky, keď sa niekto na hostine ožral, z ktorých boli krvné pomsty a tak, ale to už sa muselo stať niečo vážnejšie, na čo práve jarl v tomto diele zarobil.

Ešte by bolo zaujímavé vedieť, kto sa o Ragnarove na skale ulepené lastovičie hniezdo, pardon gazdovstvo, staral, keď bol aj so ženou – amazonkou a Xenou, na zárobkoch v cudzine. Však Athelstan a díťátka, chudáci, nestihli ani vyšpárovať škáry na baráku, ktoré by ich prievanom do zdravotného prúseru dostali najneskôr v zime, to klimatické optimum nebolo zas až také. 

V.

Asi takto – seriál ma v podstate baví, ale skôr ako dobrodružný príbeh, nie historická rekonštrukcia, ono by totiž starí vikingovia občas čumeli, aké o nich niekto môže mať predstavy. Takže prístup tomu prispôsobím a okrem „chuťoviek“ nájdem aj nejaké pozitíva, ktoré sa poskromne začínajú objavovať.

Ale najprv „špeky“. Tým najfajnovejším je samozrejme jarl Haraldsson. To, že vykonáva s novorodencami obrad „vítania občiankov“, ktorý bol v prvom rade v kompetencii otca dieťaťa, je ešte celkom uveriteľné oproti kúskom, za ktoré by v dobe, kedy sa príbeh odohráva, skončil na dne močiara prišpendlený jaseňovým kolom alebo tak nejako. Ono totiž vražedný útok na gazdovstvo niekoho, kto sa proti nemu ničím neprevinil – Ragnar mu nič neukradol, nedotkol sa jeho cti etc. – by bol vyhodnotený ako porušenie mieru v kraji a podľa toho by kraj reagoval.

Jasné, scenárista potrebuje záporáka a príbeh o tom, že jarl má zálusk na niečo, čo nie je jeho a ešte má pocit, že ho Ragnar chce vysánkovať. Nuž, ak to doteraz nechcel, už to chcieť bude, pretože vyhlasovať za zločinca niekoho, kto nič neurobil – teoretický zločin „vzoprenia sa jarlovej vôli“ ako slobodný statkár tým, čo predviedol doteraz, nemal ako vykonať – to už dvihne kufor aj väčšiemu flegmatikovi.

K tomu to pozabíjanie nejakých ľudí – patrili vôbec (k) Ragnarovi?, vypálenie domu a pozabíjanie statku, nuž, niekto si ten život na starom Severe predstavuje ako mongolské vpády v malom a medzi „svojimi“.

Ehhhh, mučiť slobodného muža, bojovníka kvôli informáciám? Možno za Adama Šangalu, ale to bolo začiatkom sedemnásteho storočia, okolo poludnia. Popri tom je skutočnosť, že vikingovia si ako osvetlenie zásadne užívajú svetlo vonných voskovíc, akými si Ľudovít XIV. svietil na Madame de Maintenon, len krehkou kratochvíľou.

A teraz tie pozitíva: Ragnar konečne ošatil rodinu tak, že uspokojivo potvrdzuje skromnú vetu „vikingovia obľubovali farebné oblečenie“, akú nájdete dokonca na dosť chybnej slovenskej Wikipédii. Aj iní už častejšie vylezú v šatách, farbou pripomínajúcich niečo iné ako handru, ktorá vám roky kvasila pod vaňou.

Naskytne sa nám aj nejaký ten širší pohľad na to, čo za vikinských čias obyvateľstvo robilo v rámci zabezpečenia si potravy i remeselných výrobkov. Vzápätí zistíte, že do boja sa predsa len nosili aj nejaké tie brnenia, hoci podľa scenáristu asi len na „domáce akcie“ proti nepripraveným civilistom. Ale pokiaľ ide o ochranu či pokrývku hlavy, tak ešte aj Geronimo toho do akcie na nej nosil viac, a to bol, ako vieme, indián. A tých máme väčšinou, a dosť často chybne, zafixovaných ako ľudí prostovlasých (nejaké perie sa iste nepočíta). Len blázon sa vyrúti do boja bez prilby, to neurobí, ani keby unášali jeho vlastnú ženu. (voľný citát z knihy, na ktorú dôjde reč ku koncu tejto kolekcie spoilerov.

Celkom poteší aj prednáška o vikinských náboženských predstavách, ktorú vo Flokiho domácnosti dostane Athelstan. Ten ale zvykne vo vážnych situáciách prispieť modlitbami z bývalej práce, a ak mu scenárista nakoniec umožní Ragnara a jeho rodinu pokrstiť, tak to teda bude špek úplne najväčší.

Potom je tam pár humorných situácií, keď sa postarší ženích jarlovej dcéry vyberá na novomanželské lôžko v stave, ktorý signalizuje, že pán bude „hrať biliard s povrazom miesto tága“, a štedrý Loki, ponúknuvší svoju nie najhoršie vyzerajúcu družku Ragnarovmu kamošovi. Ale tak on je taká podvýživa, asi mu tá návšteva nakoniec aj prišla vhod.

Ragnarov brat sa iste volal skôr Hrólfr ako Rollo, lenže... zabudnite na to, asi som nevhodne náročný.

VI.

Buď som postupne imúnnejší proti scenáristovým vynálezom, alebo sa pán vybúril a dopraje si už len občasný „ťah štetcom vedúci k dokonalosti“. Nejaké výrazné kotrmelce v príbehu, ktorý už viac-menej beriem tak, ako sa deje, ubúdajú, ale stanú sa, tu a tam ako vylepšenie už známeho „pozoruhodného detailu“.

Kattegat (čo btw. nie je mesto, ale morská úžina) je stále v nejakých Horách šialenstva – v tomto diele uvidíte, že v zime sa tam pasú soby, ja len opakujem, že o niečom ako Laponsko tu ešte nepadlo ani slovo. Ale Ragnarov syn zisťuje, že v zime je v zle vyšpárovanom dome, resp. po jarlovi „zdedenom“ paláci, slušná kosa. Tým sa dostávame k tomu, že jarl Haraldsson tu skončil potom, čo nastúpil v súboji proti nášmu hrdinovi, ktorého účes čím ďalej tým viac pripomína Hemingwayových „desať rodín z kmeňa Póní, za stromami v sedlách koní“.

Do boja Ragnar prikuľhal v „brnení“, ktoré ho chránilo zhruba ako stará dobrá sidovka s mierne rozšafnejšou investíciou do cvokov. Spravodlivosť bola napriek tomu nastolená a to, že jarl na cestu dostal aj svojho plešatého podržtašku, je detail drobný, ale príjemný. Jarlova žena iniciatívne zaklala švédskeho manžela svojej dcéry, čím by v reále zarobila na vojnu, ale tak čo už... Aj tak sa v posteli dožadoval kvasených sleďov, a ak mal scenárista na mysli TIE slede, tak to mal fakt žrať niekde ďalej od civilizácie

Vypravenie Haraldssona do Valhally ako ukážka zvykov ujde, krídla na kňažkinej helme sa mi kdesi v odbornej spisbe dohľadávať nechce. Len si tak trochu myslím, že ak na more v plameňoch vypláva loď s mŕtvym náčelníkom a všetkým, čo mal rád, tak je to skôr preto, lebo takto by sa to páčilo scenáristovi. Pohreby v lodiach, iste, áno, často, akurát že nie na vode, ale pod mohylu – Ladby, Gokstad, Oseberg, Tune atď. potvrdia. A ťažko povedať, aký veľký oheň sa vtedy rozhorel, našťastie asi nie až taký, to by nebolo v múzeách čo ukazovať. Floki, verný svojmu štýlu, aj na pohreb prikvačil ako trhan, ktorý veľmi dobre vie, aké „brány vnímania“ rastú v prírode, náš lodiar je zjavne i skúseným hubárom.

Nová výprava do Northumbrie je už na troch lodiach, takže moc vikingov rastie. Ale na záver to tamojší kráľ zaklincuje skutočne vynikajúco, oplatilo sa byť v strehu. To, že vynájde hadiu jamu, je v podstate uveriteľné, aj to, že do nej nechá zhodiť svojho odborníka na veci vojenské. Ale ten repertoár jedovatých aj nejedovatých hadov tam v nej, vážení občania, zdá sa, že Anglosasi boli ešte o dosť väčší cestovatelia ako Severania.

VII.

Northumbria bola zrejme v tých časoch príma kraj, lesy, rieky, po ktorej sa zlovestne sunie počtom lodí skromná, ale na všetko odhodlaná výprava Severanov a možno sa čuduje, kto poradil Anglosasom stavať si domy v záplavovom pásme. Ale nakoniec, aj u nás aspoň dvakrát do roka vidíme, aký je to nezmysel. Chlapi si založia tábor a aj ho nehovorím, že opevnia, ale zabezpečia zátarasami, takže scenárista z nich až takých trubirohov nerobí, hoc i prapraotec Attilu Huna mal medzi svojimi bojovníkmi viac prílb či aspoň čapíc než títo čundráci, ktorí si asi fakt myslia, že sú nesmrteľní. Jeden z nich, už pán v rokoch, sa chce dostať do Valhally, u toho sa to chápať dá...

Ragnarova žena to doma v morsko-horskom Kattegate dostala na povel, nie že by som tomuto riešeniu bol náchylný uveriť, ale povedzme že jej manželskej poradni sa až chce zatlieskať. (To len mne sa zdá, že Ragnarov syn má taký nesympatický kukuč ako Joffry Baratheon?)

Anglosaská armáda nemá ani toľko chochmesu, aby si na noc postavila stráže. Že jej vojaci štia okolo tábora nekomentujem, kdesi som čítal, že takto v stredoveku umenie kopania latrín videli naši európski ľudia zase až u Turkov. Ragnar a jeho družina ich teda navštívia s ohňom a mečom a len tak naľahko nasekajú na kolieska ďalšie vysoké číslo Anglosasov, ktorých životnou métou asi bolo navliecť sa do na dobové pomery slušného brnenia, nasadiť si prilbu a uchopiť meč z kvalitnejšej ocele než je tá, ktorou ich privandrovaný umastenec s vlasmi v ksichte zareže bez väčšieho rizika.

Obraz vikinského náčelníka, bozkávajúceho lysú hlavu starého bojovníka, to už je Monty Python asi. Kráľ Northumbrie nájazdníkov zavolá na rokovanie a pri hostine si spomeniete na Les visiteurs (Návštevníci, Jean Reno) a k tomu na niekoľko vypečených „gastro“ scén z filmov dvojice Bud Spencer a Terence Hill.

Hurá, hurá, hurá, ja som to tušil, scenárista dal pokrstiť vikinga. Síce nie Ragnara a je to vlastne lesť vojnová, ale hlavne opäť príjemný závan Lietajúceho cirkusu. Krst nevonia Flokimu, ktorý sa občas správa, ako keby tomu celému velil popri jeho náročnej profesii staviteľa lodí a berserkra. Tým musí byť určite, keďže počas kráľovho pokusu o podfuk akýmsi tomahavkom len tak v gatiach a košeli zalomázi veľa z mohutnej presily anglosaských jazdných obrnencov. Kurník, ako to s tými Sasmi naozaj išlo tak ľahko, Danelagen mohlo vzniknúť už v roku 794...

Netušil som, že Northumbria oplýva(la) takými horskými zákutiami ako je to, v ktorom prebehne ten neúspešný pokus o zrušenie vikinského pľundrovania, ale príbeh je to pekný, akčný. Keďže saský kráľ, ktorý z blbosti a naivity obetoval vlastného brata, prisahal Ragnarovi pomstu, bude to ešte zaujímavé. Zatiaľ sa ale vikingovia plavia domov a Floki prehŕňajúci sa v truhliciach je ešte šťastnejší než Glum so svojím miláššššikom.

P.S. V máloktorom dobrodružnom či historickom filme si hrdina odbehne na veľkú, narýchlo si vybavujem okrem Ragnara ešte Pacha od Matrtajov, Henricha IV. a potom kohosi v druhom diele Mladých pušiek. (Tam je to pochopiteľné, mnohí z tých, ktorí v tej dobe stretli Victoria a jeho Apačov, si ani nestihli stiahnuť gate.)  

VIII.

Čo treba priznať je, že autorovi nápady nedochádzajú, fantázia pracuje. A tak výprava do náboženského sveta vikingov, ktorá by ani nepotrebovala vylepšenie, dostane výbrus do patričného lesku.

Ragnar, jeho rodina (s Athelstanom, ktorý už nosí odev slobodného muža, nepamätám si, kedy k tomu došlo) a jeho druhovia vyrazia na veľké obetné slávnosti, konané každých deväť rokov v Uppsale. Zatiaľ fajn. Potom nám scenárista servíruje, že zdatný moreplavec – Ragnar už potvrdil – sa z Dánska na východ Švédska vyberie pešo cez nórske hory. Máte nejaký pojem o ráze švédskej krajiny? Ak áno, bude vám jasné, že Uppsalu nemožno lokalizovať tam, kam by Tolkien usadil Rivendell (Roklinku). Ale smola, tu tomu šéfuje autor scenára.

Posvätný chrám a posvätný háj v Uppsale, toť dojem vážne pôsobivý, ale myslím, že Adam z Brém a ostatní, ktorí mali možnosť zažiť/počuť z prvej ruky, by sa čudovali, ako sa to celé ešte dalo vytuniť. Prinajmenšom ubytovacie kapacity pre návštevníkov to má iste lepšie ako Vatikán.

Neviem si pomôcť, ale to kňazstvo i atmosféra v chráme má taký akýsi kresťansko-kostolný slávnostný ráz. Nie len vďaka vyholeným kňazským hlavám, kde vidíte paralelu s popisom kňažiek v Jensenovom Sťahovaní Cimbrov fakt asi len spočiatku.

Fajn je vikinské veselenie sa po nociach pred hlavným obradom. Athelstana tam falošní kamaráti opijú a sfetujú hubkami a vy čakáte, či bývalý mních príde o veniec ešte predtým, než príde o kejhák, čo Ragnar už predtým naznačil, samozrejme nie jemu, to by do Uppsaly nevykročil s takým bádateľským nadšením.

Ragnarov veštec, príjemne strašidelná postava, taký mix figúry z obalu „Leprosy“ a zmrzačeného mimozemšťana, Athelstana ako obetný dar zamietne. A máme tu problém – údajne sa má prihlásiť nejaký dobrovoľník, k čomu aj dôjde a tento job vezme jeden z Ragnarových najbližších spolubojovníkov. Pokiaľ viem, dobrovoľné obetovanie je skôr aztécky biznis, u vikingov toto tuším bolo vyhradené pre otrokov a zajatcov, pričom nejako výraznejšie sa z tohto osudu mohol tešiť leda tak naozaj veriaci kresťanský kňaz, dúfajúci v palmu mučeníctva. Takisto ťažko povedať, čo na ten obetný nôž, teda skôr o dosť zväčšený starogrécky meč z chirurgickej ocele, hovoria archeológovia a historici. Pri rozbalení ďalšieho obetného náradia sa neubránim pocitu, že tvorcovia obšľahli scénu popravy zo Statočného srdca – tam podobne kati vybrali súpravu, kedy som si minimálne pri jednom kúsku pomyslel – a s týmto mu preboha budú robiť čo?!

Podoba sôch bohov v svätyni je tiež trochu nečakaná v porovnaní s tým, čo bežne poznáme zo staroseverských rezbárskych prác. Ale sú aspoň nadľudsky veľké a krvavým náboženským obradom dodajú na strašidelnosti. Dnešný otrlý divák reaguje len na silné dráždidlá, to vedia aj tvorcovia televízneho spravodajstva.

IX.

Toto je diel, v ktorom nikto dej neopustí násilnou smrťou. Vďaka bližšie neurčenej epidémii v Kattegate však nejakí mŕtvi budú, sám Ragnar po návrate zo svojich ciest zistí smutnú skutočnosť. Zatiaľ ale v mene kráľa Horika vyjednáva s jarlom v Švédskom Götalande. A tu sa opäť dozvedáme veľa o krajinopise Škandinávie koncom 8. storočia. Nejaké hory vo Švédsku sú, iste. Na nórskej hranici, nie kdesi na juhovýchode. A Horikove Dánsko tiež mali nafilmovať niekde inde, iste, aj vtedy polovicu krajiny tvorili ostrovy, rozhodne však nevyzerali ako kdesi v Magellanovej úžine.

S tými kamennými stavbami – ak som to dobre videl – by som to vo vikinských časoch zvlášť vo Švédsku pribrzdil, celkovo v tej oblasti asi jediné kamenné murivo mohli vikingovia vidieť v Eketorpe, aj to ako dielo predkov.

Ragnara pošle jarl na výpravu k jaseňu, vďaka skutočne impozantným rozmerom považovanému za Yggdrasil. Na tejto mystickej ceste sa Ragnar náhle ocitne v klasickej rozprávke, ktorú spracoval aj Jan Werich. Vynesie mu to ďalšiu osudovú ženu, takže dajme tomu. Akurát že zrejme z inej doby, keďže tvrdí, že je dcérou Brunhildy a to už je sága o Nibelungoch a časoch Attilu Huna, ktorý tu už spomenutý bol a ja sa cítim čajsi ako jasnovidec – mne na rozdiel od toho v seriáli dlaň oblízať netreba.

Diel sa nesie v znamení rastu nového konfliktu pre ďalšiu sériu a je uveriteľne pochmúrny. Ale páliť obete epidémie niekoľko metrov od osady, navyše na takom množstve dreva, že sa snáď ani poriadne neprepečú, to nie je bohvieaký nápad, hoc úmysel ako taký je v poriadku.

Pár slov na záver

Z neznámeho dôvodu je všeličo posunuté aspoň o polstoročie dopredu. Kráľ Horik, možno jeden zo zdrojov legendy či pololegendy o Ragnarovi, zomrel v roku 854. Keďže ho stretávame už v roku 794 – 795 v Uppsale, potiahol to iste cez stovku. Nože, píšu ságy či iné zdroje o jeho „slamenej smrti“?

Viete, čo je prča najväčšia? Že napríklad taký švédsky spisovateľ Frans Gunnar Bengtsson písal o vikingoch s riadne veľkým nadhľadom a vyslovene odľahčene. Tento seriál by snáď chcel byť možno až nejakou „veľkou historickou freskou“, ale ak niekto chcel historicky viac-menej presne a autenticky priblížiť modernému divákovi svet vikingov, stačilo sfilmovať s týmto rozpočtom humoristický román Ryšavý Orm.

Alebo si scenárista mohol pozrieť britský film Alfréd Veľký z roku 1969, ktorý tiež nie je historicky stopercentne dokonalý, ale dosť dobre ilustruje, prečo boli vikingovia takým veľkým postrachom všade, ...kde nenatrafili na aspoň rovnako dobre vyzbrojeného a odhodlaného protivníka.

Druhá vec je, že oproti pár iným veciam na History je toto prinajmenšom nadpriemer. Ak to porovnám s nejakými „hranými dokumentmi“, kde napríklad tvorcovia majú žalúdok obsadiť do úloh Inkov, Aztékov alebo Mayov výrazne indické či dokonca semitské, po oči zarastajúce typy, je tu v zásade všetko, ako má byť.

Nakoniec, ak tento seriál pochváli Kvitrafn (WARDRUNA), ktorý k nemu dodal aj nejakú hudbu, tak to, s čím tu polemizujem, sú možno naozaj len detaily. Ale keď inka, nepamätám si už, či Viracocha alebo Tupac Yupanqui, vyzerá ako expert na hádzanie kameňov z Pásma Gazy, to už detail nie je, to už je fakt na facku celému realizačnému kolektívu.

Ako výpravná akčná zábava i príbeh na základe skutočných udalostí seriál Vikingovia funguje solídne. Občas si zanadávate, občas sa zasmejete, čo za vtáka ten scenárista je.


Martin Lukáč

Zveřejněno: 11.6.2013


Výpravná variácia na populárnu historickú tému. Vedieť o nej „priveľa“ sa tu možno neodporúča, budete sa musieť vyrovnať s nejakými tými rušivými detailmi.

Baví to, ale írsko-kanadský realizačný tím mal angažovať aj pár škandinávskych odborných poradcov.

Za hlavu sa tak či tak chytám menej než pri tej akčnej rozprávke s Antoniom.

Autor recenze:
6,5 / 10

Redakce:
zatím nehodnoceno

6,6 / 10





Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page