Neděle
25.6.2017
Noční verze
 id
 heslo
PAVEL „HIRAX“ BARIČÁK - Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo)

Na Hiraxovu spisovateľskú tvorbu fakt nie som odborník. Kedysi dávno som na jeho blogu čítal nejaké cestopisy na pokračovanie, cestopisy mám rád, veď väčšinu krajín na svete som ešte stále „live“ nezažil, nie sú na to fondy ani čas a informačnú hodnotu mali určite. Zážitky, ľudia, krajina, fotografie, bavilo to. Potom prišli ukážky z prvého románu, tam som skonštatoval, že ďalšie depresívne všelijakých stránok života slovenského typu naozaj nepotrebujem a odvtedy som len tak z diaľky mapoval, že Hirax napísal a vydáva zase nové kadečo, umelecké, motivačné, duchovné a podobne. Fajn, našiel sa (aj) v písaní, mne jeho svet blízky nie je, ale nech sa mu darí, ak ho to živí, dobre pre neho, aspoň ho nikto nevyhodí z práce. Pri „úderníckom“ výkone – cca 25 vlastných kníh za desať rokov – už trochu spozorniete, takéto tempo snáď nemal nahodené ani Alexandre Dumas senior, ten však na to mal aj ľudí takpovediac na „hrubú stavbu“ a iste mu išlo skôr o obživu než o to, aby sa dostal do dejín francúzskej/svetovej literatúry, ale v žánri dobrodružné/romantické/oddychové čítanie dodnes dobré, nakoniec, tie dominujúce témy cti, vernosti, priateľstva a tak celkovo pozitívnych ideálov sa jeho tvorbe odpárať nedajú.

HIRAX

Štvrť stovky kníh slovenského autora, neraz zabŕdajúce do oblastí, ktoré sa študujú na univerzite, to je už iná vec, ale však nikto mi to nevnucuje, čítam si svoje žánre a autorov a že Hiraxova tvorba má na jednej strane zástupy uctievačov a na strane druhej nad ňou podobne veľké zástupy krútia hlavou je úkaz, ktorý mi za štúdium nestojí, som skrátka inde aj v obľúbenej literatúre, aj v mnohých názoroch na kadečo, tak to chodí.

Svoju novú knihu mi však poslal, neodmietol som ho, zaujímalo ma, ako sa rovesník zhostí témy „mladý človek vyrastajúci za komunistického režimu“, zvlášť keď je to prepojené aj s hudbou, a obrazy tej istej doby od iného autora môžu mať kadečo do seba. Kedysi v decembri minulého roku prišiel úctyhodne hrubý zväzok, 350 strán husto vysádzaného textu v 36 kapitolách, sympatická farbistá obálka v retro-štýle, množstvo archívnych fotografií s podrobnými popismi ako doplnok príbehu, čitateľ sa tak dozvie viac o kadejakých artefaktoch a javoch nielen socialistického pôvodu. Začítal som sa. Jazyková úprava ujde, tu a tam preklep, inde chyba v citácii z češtiny a podobne, ale autorov spisovateľský štýl je stráviteľnejší než som čakal. Len som zistil, že obsahovo to pre mňa bude záhul a zvládnem to iba po menších dávkach. Tridsaťšesť strán a potom pauza, radšej som čítal to, čo som dostal na sviatky, s tým, že k Hiraxovi sa vrátim, keď budem mať náladu. Pár mesiacov to trvalo, mám však dočítané.

Dojem? Nápad určite dobrý, pamätníci si môžu zaspomínať, mladšie ročníky majú šancu získať istý obraz o dobe, ktorú nezažili a častokrát sa k nim na tému života v totalitnej „diktatúre proletariátu“ dostávajú účelovo skreslené, prikrášlené či priamo zavádzajúce (dez)informácie. Nuž, milý pamätník, spomenieš si tam na všetko, autor ide fakt dopodrobna, vie sa rozpísať naozaj zoširoka, pred očami sa ti odvíja obraz rokov sedemdesiatych i osemdesiatych, žil si vtedy, spomínaš si na to, ako to za „socíku“ chodilo, čo bolo i nebolo v obchodoch, ako sa dalo/nedalo kultúrne vyžiť, ako to chodilo v práci, v škole, a všetky tie „zvláštnosti režimu“ s príslušníkmi VB, armádou a súdruhmi, ktorí chceli, aby si robil v prvom rade to, čo ti prikážu. Ožijú tvoje detské i mládežnícke zážitky vrátane prepíjania sa – často až sebadeštruktívneho – beznádejnou šeďou nalinkovaného červeného sveta. Pitie samozrejme nášmu staršiemu i mladšiemu ľudu vydržalo i do „novej doby“, ale to je asi tiež len následok niečoho staršieho. Prvé kapitoly, v ktorých sa autor venuje detstvu, sú celkom drsné, nemal to ľahké, bolo tam aj domáce násilie, aj neskorší nedostatok nasledovaniahodného mužského vzoru. V tomto smere možno povedať, že o Hiraxovi sa z tejto knihy dozviete všetko, možno aj to, bez čoho by ste sa zaobišli, pocit „priveľa informácií“ sa u mňa vyskytol niekoľkokrát. Sú veci, ktoré proste dopodrobna nepotrebujem. Kniha má svoje vtipné momenty, aj nádych dobrodružstiev či skôr kadejakých „psích kusov“, ktorým sa nevyhol asi nikto, aj preto mu v týchto momentoch, kedy nič extra nerozoberá a neanalyzuje, bude čitateľovi autor blízky.

Mladý človeče, ktorý si o režime a živote v Československej socialistickej republike iba počul zo spomienok rodičov a starších, od Hiraxa sa o ňom dozvieš veľa. A aj keď sa to snaží zabaliť do odľahčenejšej formy – a to je plus –, nebude to nič, čo by si chcel zažiť. Fungovanie režimu postaveného na buzerácii a potláčaní osobnosti, atmosféra strachu, či neskôr možno iba rezignácie, že iné to skrátka nebude a treba sa z toho snažiť vytĺcť čo najviac. Tam je veľa koreňov, z ktorých vyrástli osobitosti súčasnej slovenskej nátury, aj dosť vysvetlení toho, prečo sú na tom postsocialistické krajiny tak, ako na tom sú. Dozvieš sa, ako vyzeralo školstvo aj s jeho organizáciami na výchovu detí a mládeže v socialistickom duchu. O tom, ako to v krajine vyzeralo, ako všetko fungovalo a nefungovalo, aké doslova triviálnosti ľudia len tak na prvý pokus nekúpili v obchode, museli ich „zháňat“, aké nevinné veci sa do Československa pašovali zo zahraničia. Tieto texty sú poučné a v rámci rozsiahlosti a podrobnosti naozaj výživné. Plus „mladí ľudia a ich prvé dotyky s láskou...“ (obrat som si požičal od martinských brutal deathmetalistov a trávičkárov MENTALITY, zvykli ňou začínať odpoveď na otázku, o čom majú texty), to si ľudia prežívali vtedy a mladšie ročníky to majú podobne, toto som skôr preskakoval, v podrobných opisoch sa nevyžívam, redaktorská práca mi ich aj bez toho priniesla až-až. Tam, kde je to o čundroch, výletoch za hudbou a o hudbe ako takej by som videl také nejaké najvydarenejšie momenty, asi každý pamätník vie, že „presne tak to vtedy bolo“.

Ako nápad teda dobré, aj sa do knihy podarilo dostať všetko podstatné na to, aby bola zaujímavá. Spoznáte dobu a Hirax sa pre vás stane mužom bez tajomstiev. Keď sa to tak vezme, neprezrádza nič šokujúce alebo poburujúce, zážitky dieťaťa, chlapca a mladíka, ktorý by na základe vlastných osobnostných nastavení na nejakej šikmej ploche skončil len naozaj perverznou hrou osudu. Aj preto si myslím, že to príliš preháňa s nejakým sypaním si popola na hlavu, ospravedlňovaním sa a hľadaním odpustenia, ako keby hlavne on potreboval odpustiť sebe samému. Ak sa niekde niekedy nezachoval – a to priznáva –, tak už mu iste odpustili tí, ktorí sa mohli alebo mali cítiť zasiahnutí. Takto občas vyznieva ako niekto, kto vlečie nejaké bremeno, hoci ho už niesť nechce a ani ho niesť nemusí. Zároveň na druhej strane x-krát zdôrazňuje „bol som to ale grázel, vyvrheľ a zlosyn“. No, to teda nie, bol si normálny mladý chlapčisko, ktorý potreboval vypustiť paru, niekde to dopadlo horšie, inde lepšie, ale ver tomu, že ak ty si bol nejaký temný zloduch, tak tie zástupy kriplov a škodcov, ktoré sa dali stretnúť od socíku dodnes, by sa asi v porovnaní s tebou museli hrdo vyhlasovať za synov Satanových (a to by sa riadne precenili). Pokoj, nebol si peklom na zemi, teraz nie si ani spasiteľom a tvorcom nového sveta, ale v dnešnej dobe sa najviac cení to, ak je človek spokojný, vyrovnaný a hľadí na svet a ľudí bez zbytočnej a pozérskej zloby.

Kniha má veľa momentov, ktoré ju „ťahajú dole“. Býva jej vyčítaná „šlabikárovitosť“. Šlabikáre som nečítal, ale ak majú kritici na mysli kvantum „životných múdrostí a poznaní“, opulentného operovania s duchovnom, ezoterikou, analyzovanie a sebaanalyzovanie, zabiehanie do pseudofilozofovania, niekedy insitne vyznievajúcich pokusov o psychológiu a podobné veci, tak súhlasím, toto proste rušilo, určite v takomto veľkom množstve, túto „nadstavbu“ podľa mňa príbeh nepotreboval, niečo treba nechať aj na čitateľa.
Hlavne ku koncu knihy je čoraz citeľnejší až zarážajúci spomienkový optimizmus. Rozumiem tomu, sám viem, že aj za bývalého režimu sa dalo mať pekné detstvo a možno dnes by sa nedalo zažiť veľa z toho, čo detstvo a prázdniny robilo obdobím rodiacim spomienky, ale to je asi naozaj všetko. Už v puberte proste vnímavejší jedinec vnímal, že niečo nie je v poriadku a nastali problémy s pseudoautoritami, o ktorých sa tu dočítame dosť. Možno jediné pozitívum oproti dnešku je v tom, že vtedajšia veľmi neuvedomelá rebélia mala svoju príčinu a tušila, po čom tak asi túži. Možno dnes je v tom oveľa viac pózy, pozlátka a prázdnoty, to sa dá brať. A iste, na tamtie staré červené časy sa dá spomínať aj s úsmevom, s trochou nostalgie, nedajú sa predsa zahodiť dekády života, u niekoho necelé dve, u iných aspoň štyri, ale niet za čo ďakovať ani čo odpúšťať. Naopak si myslím, že sme chybu urobili už vtedy, keď sme odpustili ešte predtým, než sme povedali, že za to, čo bolo zlé, by niekto mal niesť aspoň symbolickú zodpovednosť a navždy odísť od kormidla. Naozaj si nemyslím, že by sa v hentom režime dalo nájsť čosi, čo by nejako milosrdne zakrylo všetko, čo bolo také negatívne, rozumiem však, že zlé veci mozog radšej vytesňuje a že konkrétne Hirax a jeho blízki i priatelia mali šťastie v tom, že ako 9/10 populácie na to naozajstné zlo nenarazili a nerozdrvilo ich. Neberiem však ako pozitívum to, že napr. státie v dlhočizných radoch na niečo také ako napr. toaleťák utužovalo v ľuďoch družnosť, to už je naozaj klamanie sebe samému, ale ak to tak niekto chce vnímať, nech sa páči.

Máme tu ku koncu veľa mudrovania o tom, aké boli lepšie potraviny, výrobky a podobne, a čo všetko bolo „zadarmo“. Odhliadnuc od toho, že aj ja ako ekonomický laik viem, že v oblasti hmotných statkov, služieb atď. nie je zadarmo nič, celé kusiská textu mladého a iste nie zadubeného človeka vyznievajú ako povestné z bahna internetu pravidelne vyliezajúce paškvily lamentujúce nad radosťami starého režimu, podpísané falošným Lasicom, prípadne inou osobnosťou, ktorá sa potom veľmi čuduje a zvažuje kroky. Toto a potom kadečo na tému „ó dnešná mládež, aká poklesnutá, aká neschopná, ó vzťahy nevysokej úrovne, hrozná doba, v čom to žijeme, kto nás do toho zatiahol, aký je v tom úmysel..“, to je zase len taká jeremiáda a žáner, ktorý poznáme už prinajmenšom z antického Grécka. Áno, sú chyby, vieme ich pomenovať, a vedeli by sme nájsť aj ich príčiny. Ale nejaké „sprisahanie zlých proti Slovanom“ by som naozaj radil vynechať z hry a pozrieť sa skôr na to, či nemám(e) bordel okolo vlastného prahu.

Najväčším testom odolnosti sú analýzy novembra ’89 a vôbec vtedajšej i dnešnej svetovej situácie. Tu hlavne mladý čitateľ nebude vedieť, ktorá bije, fakty sa miešajú s čímsi, čo by slušne zažiarilo na „alternatívnych“ a konšpirátorských webových stránkach a nakoniec to vyznieva, že socializmus možno nebol dobrý, ale teraz je zlé úplne všetko a treba niečo nové, len sa nedozvieme, čo by to malo byť. Z prvej ruky mám, že dnešný život vôbec nie je ľahký, x-krát je to presne naopak, politika je z každej strany obrazom korupcie a úbohosti, ale tu som skrátka narážal na momenty, kedy som krútil hlavou. Jasné, autor vidí a cíti veci takto, možno je idealista a ja som cynik, zaujímajúci sa o fakty, slová, činy, výsledky. Z tohto pohľadu teda nebudem polemizovať s rôznymi tvrdeniami v knihe, kadejaké veci vidím inak, akurát na tému populácie a pôrodnosti si dovolím nezdieľať Hiraxov optimizmus v tom, koľko ľudí planéta dokáže uživiť, jednak nie je nafukovacia, druhak fakt ju vesmír nevyrobil na našu výhradnú (s)potrebu, a po tretie, to, že je nás priveľa, už skrátka cítiť a keďže ľudí nemožno hubiť, to by proste bol krach čohokoľvek, čo chceme volať civilizácia, časom náš druh zažije veci.

Tu by som to ukončil. Vidíte môj dojem z novej Hiraxovej knihy. Má svoje dobré momenty, vyvážené takými, ktoré ma skrátka nebavili. To len aby ste vedeli, do čoho idete.


Martin Lukáč

Zveřejněno: 19.5.2017



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page