Neděle
27.5.2018
Noční verze
 id
 heslo
Tore Kvæven - Drsný je zákon mé země

Je pred Vianocami, rok 2017, kníhkupectvo. Vidím široký chrbát knihy, severské meno autora a názov. Bude to o tom? Vezmem, listujem. Rovno z obálky je jasné, že je to o tom. Román z časů, kdy vikingové dobývali svět. A už na prvý pohľad dobre napísaný. Ale chvíľu váham. Vikingovia sa plavia africkými pralesmi a potom mašírujú až ďaleko na juh. Reku, ešte porozmýšľam, trochu to páchne ignorovaním historických skutočností. O dva dni som naspäť. Šľak traf historické fakty, občas sa treba len baviť, chcem vedieť, ako to dopadlo, nakoniec, autor je bývalý nórsky učiteľ histórie, mal by byť príčetný, to dám. Aj som dal, zatiaľ dvakrát, najlepšie utratené peniaze za dosť dlhú dobu.

Je rok 1010, len málokto začína tušiť, že zlaté časy vikinských výprav a výbojov sa chýlia ku koncu, nakoniec, pred pár rokmi sa ľudia z grónskych osád začali púšťať na západ a juhozápad až po Vinland (o ktorom už nejaký čas vieme, že naozaj nešlo o Finland). Ocitáme sa v spustnutom Ríme, hlavnom meste uctievačov Bieleho Krista, ktoré aktuálne nemá čím zaimponovať asi ani domácemu obyvateľstvu. Hoci sa od čias bývalej slávy vo všetkých ohľadoch scvrklo tak na desatinu, stále je to živé obchodné centrum známeho sveta a Stredomoria obzvlášť. A v tamojšom prístave kotví veľká loď Rosomák s dračou hlavou na prove a s posádkou stoštyridsiatich odhodlaných mužov z bojovného Severu, naklonených tak obchodu, ako aj zaopatreniu si vzácnych hmotných statkov za pomoci pádneho kusa ostrého železa v ruke.  Päťdesiat Nórov a s nimi vzorka celého vikinského sveta, Islanďania, Švédi (a Gautovia, tiež Švédi, z juhu krajiny), Faerčania, Dáni, niekoľko Northumbrijcov, Sasov, jeden Ír a podobne, svet bol občas malý aj vtedy.

Jedného rána príde na palubu lode cudzinec, Úlf Hrafnsson z Grónska. Úlf má plán. Presnejšie, má mapu pokladu a mapu s cestou do ríše zlata tak ďaleko na juhu, že sa tam predtým dostali len Feničania a aj to už bolo pred poldruhatisíc rokmi. Úlf potrebuje loď a odhodlanú posádku. „Prevzatím“ Rosomáka získa jedno i druhé, to, že „prevzatie“ nerozchodil veliteľ lode Odd je vec, ktorá sa bude riešiť s jeho príbuznými aj s každým, kto by ju riešiť chcel, až potom, čo sa výprava vráti domov. Ak sa vôbec vráti.

Obrázek1

Rosomák vypláva na cestu, akú Severania napriek tomu, že ako prví majú za sebou návštevu štyroch kontinentov, zatiaľ nepodnikli. Príbeh nabitý akciou, napätím i pohľadmi do myslí bojovníkov dávneho Severu, mužov, ktorí si museli stáť za svojím slovom a zároveň museli svoje slová starostlivo vážiť, lebo k súboju o česť bolo zhruba rovnako ďaleko ako ku krvnej pomste, sa rozbieha Úlfovou sólovou akciou v moslimskej Andalúzii a potom pokračuje vo Veľkom Saracénsku, vo vyprahnutých pustatinách a horách severnej Afriky. Prenesie sa na nekonečné vlny oceána, kde niet úkrytu pred spaľujúcim slnkom a nočná paluba je miestom pre intrigovanie proti Úlfovi i pre dialóg medzi kresťanským sprievodcom a uctievačmi severských bohov, ktorí súhlasia s tým, že kto mečom bojuje, mečom i zahynie, veď práve to je najlepší osud, aký môže bojovníka stretnúť. Na mori sa odohrá aj konfrontácia Hovorov k sebe samému od Marca Aurelia a Výrokov Vysokého (Hávamál). Potom výprava prvýkrát vystúpi na západoafrickom pobreží, počas zastávok spoznáva celkom nový a iný svet – tak trochu prekvapujúco menej obývaný, než zrejme v skutočnosti bol, až nakoniec vpláva do ústia obrovskej rieky. Ak vám na um zišlo Kongo, nemýlite sa. Obraz dračej lode plávajúcej proti prúdu Konga a Kassai pôsobí bizarne a zároveň celkom uveriteľne, rovnako ako konanie a myslenie mužov na jej palube. Výprava sa dostáva do konfliktov s tunajšou prírodou i do konfliktov vnútri posádky, po ktorých zostávajú mŕtvi, Úlf však svojich mužov vedie neochvejne ďalej, Úlf má cieľ, vie, kam chce prísť, ako keby ani nepotreboval sprievodcu, posledného človeka na svete, ktorý pozná písmo a jazyk Feničanov.   

 

Domorodci nakoniec neznámych návštevníkov spozorujú. Severania, už na pešom pochode lesmi a savanami, zase vedia, že nie sú sami. Muži, ktorí časom vikingov pripomínajú už len výzbrojou a farbou pokožky, lebo čoraz viac kusov ich odevov je z koží africkej zveri, po mnohých dňoch pochodu a zrážkach s početnými oddielmi čiernych bojovníkov, nakoniec – zďaleka nie všetci – dosiahnu svoj cieľ, kráľovstvo Mapungubwe zhruba v dnešnom Zimbabwe. Tam sa príbeh dočká rozuzlenia, vysvetlia sa rôzne záhady, ku ktorým došlo počas cesty, a zistíme aj to, že príbeh o výprave za zlatom so sebou nesie aj dva príbehy o výprave za pomstou.

Kvævenov románový debut (!) je 430-stranovým filmovo výpravným predstavením o bojovnosti (i krvilačnosti), odhodlaní a odvahe ísť za bohatstvom tam, kam sa predtým nikto nevybral, a realistickou rekonštrukciou toho, ako vikingovia konali, rozmýšľali, hovorili a ako sa správali. To všetko na atraktívnom pozadí Stredomoria, Španielska a severnej Afriky v dobe prelomu tisícročí, a Afriky, ktorej zvyšky mohli zažiť možno ešte aj Livingstone alebo Holub. Mapungubwe rozhodne existovalo, hoci jeho pôvodný názov nepoznáme a jeho osady, náčelníci i bojovníci sú modelovaní plus-mínus podľa Zuluov. (Ktovie, aký je nórsky originál slova „mouřenín“, dúfam, že si na autorovi tam hore na Severe nezgustne nejaký premotivovaný občan kalibru toho, ktorý sa vo Švédsku rozhodol byť pobúrený „rasistickou“ audioknihou Pippi Dlhá pančucha, lebo otec hlavnej hrdinky sa preslávil aj ako „kráľ černochov“, každopádne odporúčam ignorovať podobne ako iniciatívne „znepokojenie“ nad tým, či možno aj niekoľkotisícročné symboly na odevoch nórskej olympijskej výpravy skryto nepropagujú nacizmus.) Hlavná dejová línia je striedaná viacerými intermezzami či flashbackmi odohrávajúcimi sa v Grónsku a ku koncu sa pridajú aj pohľady na život afrických domorodcov a to, ako cudzincov vidia oni a ich náčelníci. Výborný text je doplnený bohatým poznámkovým aparátom a v doslove autor vysvetľuje ďalšie detaily i to, kde a prečo si historické a geografické fakty upravil. Uvádza tiež, ktorú pasáž ovplyvnil McCarthyho Krvavý poludník. Pravda je, že často som mal pri čítaní pocit, že „Zákon“ má podobnú, aj keď pozemskejšiu atmosféru, bez biblicky nadprirodzených obrazov archetypálneho a ultimátneho zla. Tu ide o príbeh z pozemského mäsa a kostí, príbeh ľudí, žijúcich svoje životy podľa jednoduchých, rovných zákonov tak, ako sa to v ich dobe od nich očakávalo.


Martin Lukáč

Zveřejněno: 5.2.2018



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page