Čtvrtek
14.12.2017
Noční verze
 id
 heslo


AYREON
Sail Away To Avalon (singl) (1995)
The Final Experiment (1995)
The Stranger From Within (singl) (1996)
Actual Fantasy (1996)
Into The Electric Castle (1998)
Temple Of The Cat (singl) (2000)
The Dream Sequencer (2000)
Flight of the Migrator (2000)
Ayreonauts Only (rarity) (2000)
Day Eleven: Love (singl) (2004)
The Human Equation (2004)
01011001 (2008)
Timeline (Best Of) (2008)
The Theory Of Everything (2013)
The Source (2017)

TIAMAT
Sumerian Cry (1990)
The Astral Sleep (1991)
Clouds (1992)
The Sleeping Beauty /Live In Israel/ (Live) (1993)
Wildhoney (1994)
A Deeper Kind Of Slumber (1997)
Skeleton Skeletron (1999)
Judas Christ (2002)
Prey (2003)
The Church Of Tiamat (DVD) (2006)
Commandments (Best Of) (2007)
Amanethes (2008)
TIAMAT - Nenarodil som sa s technikou Ronaldinha (rozhovor s Johanom Edlundom)

Robiť rozhovor s Johanom Edlundom z TIAMAT práve 6. 6. 2006 má v sebe istú dávku mystična. Aj preto som mal strach, kto sa (ako inak, presne o šiestej) ozve na druhej strane slúchatka. "Nenechaj sa stresovať, dnes mám času, koľko treba", znela prvá prekvapivá odpoveď. Uhrančivý frontman švédskej legendy svoj chladný imidž nepotvrdil a miesto znudenej hviezdy som mal možnosť takmer štyridsať minút debatovať s kľudne a rozvážne premýšľajúcim, otvoreným, sebaistým ale skromným mužom. Aj keď dnes TIAMAT miesto úcty budia nemalú kontroverziu, nedá sa poprieť, že Johan Edlund je človek, ktorý má v sebe obdivuhodne jasno.

TIAMATZdá sa mi, že vaše aktuálne DVD je akýmsi míľnikom, mapujúcim uplynulých pätnásť rokov vašej tvorby. Ako ho má divák vnímať?

Pracoval som na jeho produkcii tak dlho, že som radšej po jeho dokončení dal ruky preč. Netuším teda, aké sú doterajšie reakcie.

DVD sa volá „The Church Of Tiamat“, rovnako ako vaša webstránka. Vnímaš vašich fanúšikov ako nejakú cirkev?

Samozrejme to neberieme vážne, ale DVD je istou oslavou toho, čo sme vytvorili od začiatku existencie TIAMAT. Myslím, že je to dobrý titul pre výber toho najlepšieho.

Čítal som, že je to rozlúčka s Century Media, vydavateľstvom, ktoré hralo kľúčovú rolu v „zlatých časoch“ doommetalu. Kam sa budete uberať dalej?

Ešte v tom nemáme jasno. Môže sa stať, že zakotvíme znovu u Century Media. Sme radi, že sme úspešne ukončili zmluvu na sedem nahrávok, trvalo nám to celé roky. Nech spravíme čokoľvek, bude to istým spôsobom nový začiatok. DVD sme napchali archívnym materiálom, takže teraz sa môžeme dokonale sústrediť na budúcnosť.

Na disku sa nachádza záznam vašeho prvého koncertu vôbec, a aj napriek nízkej kvalite v ňom dokážem vycítiť akúsi „silu“ TIAMAT. Čo ty považuješ za esenciu vašej tvorby?

Vlastne to sám neviem, ale myslím, že dôvod, prečo sme tento záznam na DVD umiestnili, bola práve snaha ukázať, že aj keď sme sa zmenili, stále sme tá istá kapela. V tej skladbe je niečo, čo je stále v nás, aj keď to fakt neviem vypichnúť. Navyše sme na „The Church Of Tiamat“ chceli ukázať celú históriu skupiny.

TIAMATSám sa štylizuješ do istej „mefistovskej“ polohy, do akej miery to korešponduje s tým, aký si v skutočnosti?

Nesnažím sa oddeľovať to, konieckoncov vždy som sa snažil písať o veciach, na ktorých mi záleží. Samozrejme potrebujem aspon trošku „imidžu“, keď idem na pódium, cítim sa lepšie, keď sa prezlečiem, zoberiem na seba istú rolu. Ale nedá sa povedať, že by sme niečo hrali. Myslím, že o tom, akí v skutočnosti sme, sa môžeš presvedčiť sledovaním našich koncertov, čítaním rozhovorov...

Keď sa bavíme o show, zaujímal by ma koncept dosky „Judas Christ“, ktorú považujem za veľmi ironickú, aj keď so mnou mnohí nesúhlasia.

To, že každý má vlastnú interpretáciu, je na tom zaujímavé. Nikdy sme sa o to príliš nestarali, robíme si čo chceme. Nesnažíme sa poslucháčom výjsť v ústrety, ani im čokoľvek vysvetľovať. Niektorí ľudia tú dosku podľa nás nechápali správne, ale nesnažíme sa ich presvedčiť o opaku. To nie je naša práca.

Čo skladby ako optimistická „Vote For Love“ či na druhej strane osobná „So Much For Suicide“, alebo „Too Far Gone“?

Vôbec nesúhlasím. „Vote For Love“ nie je vôbec optimistická, naopak je to temná a ironická vec. V „So Much For Suicide“ vôbec nerozprávam o sebe, vysmievam sa z ľudí, ktorí zneužívajú slovo „samovražda“ a myslia si, že je to akýsi „cool“ tínedžerský trend. Vyrastal som s ľuďmi, z ktorých niektorí si skutočne vzali život. Počas troch či štyroch rokov som takto stratil štyroch-piatich kamarátov. Takže je v tej skladbe mnoho hnevu voči tým sedemnásťročným dievčatkám, ktoré si režú ruky a vravia o tom, ako je všetko na hovno. Uráža ma to, lebo som mal priateľov, ktorí sa zabili. Pre mňa to bola tragédia.

Táto skladba ma presvedčila, že „Judas Christ“ nie je albumom, ktorý by sa mal v prvom rade predávať. Ale „Prey“ mi pripadal ešte tesnejší, koncepčnejší, osobnejší. Je istým obrazom teba v dobe jeho nahrávania?

Hej, aj hudba je iná, čo malo vplyv na texty. „Prey“ vzniklo bez ambícií kohokoľvek potešiť, je to introvertná nahrávka. Niečo ako „Deeper Kind Of Slumber“; sedel som vo vlastnom štúdiu a robil to, čo som cítil, bez toho, aby som vedel o existencii ľudí mimo jeho stien. Niekedy je to zaujímavé (smeje sa). „Judas Christ“ sme nahrávali ako skupina, stretávali sme sa v skúšobni, trávili sme čas v rôznych štúdiách, kde sme sa museli stýkať so zvukármi, producentmi... Takže jasné, že sme museli oveľa viac načúvať, rozmýšľať o kompromisoch. Keď pracujem sám doma, mám tendencie byť veľmi tvrdohlavý zmrd (smiech).

TIAMATTvoje texty boli akoby zahalené psychedelickým oparom, s konkrétnymi odkazmi na drogy. Hrali podobné substancie nejakú rolu pri ich vzniku?

Ak sa pýtaš, či som bol niekedy pod vplyvom drog pri skladaní, tak odpovedám „nie“. Ani by to nebolo možné, navyše už dlho sa drogám vyhýbam, nanajvýš si dám k práci studené pivo. Každopádne som zažil intenzívne stavy, obzvlášť s psychedelickými drogami, a o nich som písal. Po desaťhodinovom tripe sa musíš dať nejako do poriadku a ja som to zo seba dostával piesňami. Nemám rád ľudí, ktorí sedia a hovoria o tom, radšej som si to všetko prežil sám pre seba.

Možno práve tieto zážitky vás spájajú s kapelami ako PINK FLOYD, obdivom ku ktorým si sa nikdy netajil. Kedysi si sa dokonca zmienil, že ste boli „deathmetalová kapela, ktorá sa snažila znieť ako PINK FLOYD“. Podarilo sa vám to?

Teraz mám presne opačný pocit. Dnes sa sústredíme len na to, aby sme boli TIAMAT a dostali sa bližšie k jadru toho, čím ako skupina sme. Samozrejme v istých etapách našej histórie, keď sme si neboli istí, čo vlastne chceme, sme boli všeličím ovplyvnení. Dnes sa tých vplyvov postupne zbavujeme. Najväčšiu stopu na nás zanechávajú naše predošlé dosky. Keď pracujem na novej skladbe, vždy mi pripadá ako niečo z minulej tvorby. Myslím, že dnes máme vlastný zvuk a v tvorbe iných skupín hľadáme stále menej a menej.

V rozhovoroch po „Prey“ si vravel, že odkedy máš domáce štúdio, je pre teba proces skladania omnoho jednoduchší. Napriek tomo ani po troch rokoch, ktoré uplynuli od tohto albumu, nie je na obzore novinka. Ako pokračujú práce?

Celkom sa mi darí. Trvá to trochu dlhšie aj preto, že nám vypršal kontrakt. Istý čas trvá vyjednávanie s vydavateľstvami, ale my sme pripravení. Dnes som pracoval na dvoch skladbách, ktoré by som rád dokončil ešte pred majstrovstvami sveta vo futbale a pevne verím, že v polovici leta sa vyberieme s celou kapelou do štúdia.

Takže máš jasno v tom, o čom nová nahrávka bude?

Hej, máme toho dosť. Je o tom ťažké rozprávať, lebo sme ešte nespravili konečné rozhodnutie o tom, čo sa vlastne na album dostane. V podstate o ňom nevieme oveľa viac, než ktokoľvek iný, až kým ho úplne nedokončíme. Čaká nás ešte veľa rozhodnutí, o zvuku, na ktorý bude mať veľký vplyv mix... a tak ďalej.

TIAMATČo ma zaujalo je, že o TIAMAT stále hovoríš ako o skupine, aj keď v minulosti si sám seba označoval za jediného stáleho člena TIAMAT. Dnes fungujete vyše desať rokov v tej istej zostave, ste teda plnohodnotným štvorčlenným ansámblom?

V každej kapele majú jej členovia rôzne úlohy a na mne je toho prirodzene najviac, aj čo sa týka propagácie, médií, ktoré chcú hovoriť najmä so mnou. Je to pochopiteľné, keďže som autorom textov, konceptu. Každý z nás je však rovnako dôležitý, naše roly sa vzájomne dopĺňajú.

Už dvanásť rokov nesiete na pleciach bremeno menom „Wildhoney“, fanúšikovia s ním porovnávajú každú dosku a dúfajú v návrat starých časov. Nemáte toho dosť?

Nie je to v žiadnom prípade príťaž. Len splácam svoje účty (smiech). Bez „Wildhoney“ by som musel chodiť do práce. To je to, na čo sa snažím nikdy nezabudnúť. „Wildhoney“ mi zmenilo život, stal som sa vďaka nemu hudobníkom na plný úväzok, mám vlastné štúdio... Baviť sa o tomto albume ma nikdy nebude obťažovať. Zober si DEEP PURPLE, veď tí hrajú „Smoke On The Water“ trikrát dlhšie než my hráme skladby z „Wildhoney“.

Podobná situácia postretla aj ďalšie žánrovo príbuzné skupiny, MOONSPELL, ANATHEMU, MY DYING BRIDE, ktoré svoje majstrovské diela nahrali v podobnej dobe...

Hej, ale to vlastne... (pauza) s nami, ako takými, nemá veľa spoločné. Mnoho fanúšikov cíti istú nostalgiu za tými časmi, za dobou, keď sa k podobnej muzike dostali po prvýkrát. Došlo k istej explózii a my sme boli jedni z tých úspešných. Bolo to ako hippiesácke „leto lásky“, ku ktorému sa teraz ľudia vracajú. Ale čas sa nedá otočiť naspäť a mne osobne slovo nostalgia veľa nehovorí. Návrat späť v našom prípade skutočne nehrozí.

V čase vydania „Wildhoney“ si mal len 23 rokov. Mnohé zásadné platne od ANATHEMY, ULVER či EMPEROR boli nahraté ľudmi mladšími než 25 rokov. Dnes mám pocit, že mladí hudobníci sú menej kreatívni. Je niekto, o kom si dnes myslíš, že za pätnásť rokov bude vo vašej pozícii?

Isto takí budú, aj keď ja o nich zatiaľ neviem. Dnes to nie je ľahké, alebo naopak, je to ľahké až príliš. Je triviálne nahrať a vydať dosku, a na výsledok sa sústredí stále menej a menej. Keď sme nahrávali naše prvé štyri dosky, cítili sme sa ako šťastní vyvolení, ktorým bolo dopriate mať album. Boli sme jedna z mála skupín, ktoré boli vybraté a dostali k dispozícii solídny rozpočet. Cítili sme tú zodpovednosť a snažili sme sa využiť naše možnosti naplno. Dnes sa vydáva oveľa viac cédéčiek, ale mnohokrát pôsobia nedotiahnuto, nedokončene.

TIAMATČo vravíš na nárast popularity severských gotických hviezdičiek ako HIM a RASMUS, ku ktorým vašu novú tvorbu neraz prirovnávajú?

Dnes sa už necítim ako súčasť nejakej scény. Každá skupina si ide vlastnou cestou. HIM sú takisto kapelou, ktorá si to svoje drhne dosť dlho. Vyvinuli si vlastný štýl, pre mňa sú veľmi „autentickým“ spolkom. Sú profesionáli, ktorí sa bezosporu zapíšu do histórie. My sme vždy mali pocit, že nemáme čo stratiť, všetko sme robili s pocitom, že to môže byť náš posledný koncert, doska... Aj keď je pre teba hudba hobby, musí ti na nej záležať. Ak ti matka nadáva, že sa máš viac venovať škole a ty opustíš kapelu, nikdy nebudeš dobrý muzikant, či už hráš metal, rock či pop. Musíš pre to žiť.

V akomsi rozhovore si sám seba označil za človeka, ktorý nemá skladateľský talent od boha a všetko si si musel „odmakať“. Dnes si jednou z najrešpektovanejších osôb v metalovom undergrounde. Rozmýšľal si niekedy nad tým prečo? Si na seba hrdý?

Viem prečo: išiel som do toho, cítil som sa isto v tom, na čom som pracoval. Nemal som pocit, že uhýbam kompromisom. Hudbe sa venujem roky a dnes viem presne, čo robím, viem, že sa vyvíjam. Myslím, že kľúčom je uvedomovať si svoje slabé stránky – na čo mám a na čo už nie. Často to porovnávam s futbalom (smiech). Je mnoho hráčov, ktorí sa nenarodili s technikou Ronaldinha, ale boli neústupní a našli si svoje vlastné miesto v zostave – a dnes sú rovnako dôležití. Aj keď je Brazília najlepšia, vyhrá len vtedy, keď bude makať na 110%, nikto nič nedostane zadarmo.

Všetky vaše albumy sú typické hojným využívaním samplov, kreatívnym prístupom k zvuku. Ďalším spoločným prvkom je istá obsesia symbolmi a náboženstvami. Aké sú vaše vplyvy?

Veľmi sa zaujímam o náboženstvá, súvisí s tým istý okruh tém, o ktorých píšem. Často si požičiavam symboly, keďže obraz niekedy povie viac, než tisíc slov. A ja tých tisíc slov do jednej piesne nenatlačím. Na druhej strane, na to, aby si tie texty pochopil, musíš vedieť, čo sa za symbolmi skrýva – to je na tom zaujímavé. Keď počúvam moje obľubené dosky PINK FLOYD, ako „Animals“, vidím, že Roger Waters robil to isté a malo to podobný efekt. Núti ťa to počúvať album viac než raz, lebo vždy nájdeš niečo nové. Skrátka taký aktívny prístup.

TIAMAT

V kasovom trháku „Da Vinciho kód“ hrajú symboly hlavnú rolu. Videl si ho?

Videl. Úprimne povedané v ňom nevidím nič pod povrchom. Bol to dobrý, zábavný film, konieckoncov ako mnohé ďalšie. Ale nič ma nedonútilo premýšľať.

Keď ste začínali, boli ste „tradičná“ protikresťanská metalová banda. Keď dnes počujem piesne ako „Carry Your Cross And I´ll Carry Mine“ alebo „Clovenhoof“, zdá sa mi, že isté korene ostali, ale zbytok sa posunul o veľký kus ďalej. Ako „kresťanskú“ tému vidíš dnes ty?

Nemám pocit, že sa niečo výrazne zmenilo. Vyvinul som si vlastný spôsob vyjadrovania, samozrejme už nie som taký zatrpknutý a rozzúrený, ale zmenu skutočne nevnímam. Hodnoty, ktoré som vyznával, keď som mal dvadsať, sa príliš neposunuli.

Cítite dnes väčší záujem zo strany „veľkých“ médií vďaka faktu, že hranice extrému sa aj v hudbe posúvajú a mnohé, kedysi čisto undergroundové skupiny rotujú v televíziách či rádiách?

To sa deje stále. Metal zostarol. Ľudia, čo vyrastali na IRON MAIDEN sú dnes v mojom veku, ak nie starší. Ľudia, čo vyrastali s TIAMAT majú rodiny a deti, už na tom nie je nič šokujúce. Dnes počúvajú revoltujúci tínedžeri hip hop.

Keď už sa bavíme o hudbe pre dospelých, jedna z tvojich ojedinelých spoluprác bola na albume AYREON. Bol to pokus preskúmať iné hudobné teritóriá, snaha chvíľu nebyť skladateľom, ale interpretom?

Presne preto ma to priťahovalo. Nemal som žiadnu kontrolu nad výsledkom, bol som najatým štúdiovým hudobníkom. Nevedel som, či to dokážem, a keď sa mi to podarilo, cítil som sa ešte sebavedomejšie, ukázal som sám sebe, že to ide. Arjen chcel mať na svojej nahrávke „hlas TIAMAT“ a to, akokoľvek mizerným spevákom možno som, nikto nezvládne lepšie ako ja. Stále mi vravel „zmeň toto, zmeň tamto“, ja som ho poslúchol a cítil som sa istým spôsobom hrdo, že som ho dokázal potešiť (smiech).

Ako ste sa cítili na turné s BLACK SABBATH (v roku 1995), s jednými z otcov metalu?

Ja vlastne BLACK SABBATH ani nemám rád, na rozdiel od niektorých členov TIAMAT, ktorí na nich vyrastali. Páčil sa mi „Born Again“ s Gillanom, ale inak pre TIAMAT veľmi dôležití neboli, samozrejme okrem onoho turné, ktoré nám veľmi pomohlo.

Posledná otázka: čo očakávaš, okrem MS vo futbale, v nasledujúcej dobe?

Cítim to ako nový začiatok. Až do konca roku sa budem stopercentne sústrediť na nový TIAMAT a novú zmluvu. Teším sa, veď album sme vydali dávno a vždy je príjemné vracať sa s tým, že ľudí stále zaujímaš. Prázdniny sa skončili.


Thorn

Zveřejněno: 4.8.2006




Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page