Čtvrtek
24.4.2014
Denní verze
 id
 heslo
NEUROSIS - Skôr umrieme, ako sa prepracujeme k tomu, čo nás poháňa (rozhovor so Stevom Von Tillom)

„Steve, pozri na tie oči, no nevyzerajú super? Poď, postav sa za jedno z nich a ja ťa odfotím,“ vtipkoval Stevov vysmiaty tourmanažér tesne po koncerte v trnavskej synagóge. Sála už bola v ten moment prázdna, ostalo v nej len zopár ľudí z organizačného tímu. Ansgar vytiahol iPhone, nasmeroval Steva za výzdobu, ktorú tu nechali po jednej z výstav, a namiesto stlačenia fotoaparátu vytočil telefónne číslo organizátora. Nasledujúce chvíle patrili analýze jeho zvonenia. Nie sú to náhodou Akty X? Alebo Hitchcock?

Človek má od interview s osobnosťou, ktorá zmenila jeho pohľad na hudbu, naozaj rôzne očakávania. Navyše ak patrí k ľuďom, z ktorých vyžaruje prirodzená autorita. Je zvláštne, ako sa prevažne úsečnému chlapovi z najzásadnejšej post-metalovej skupiny na svete najviac rozžiaria oči vo chvíli, keď počas rozhovoru hovorí o svojom povolaní učiteľa na základnej škole. (Kde sme boli my, keď na školách učili takíto ľudia?) A nebolo to len vďaka vínu, ktorým si ovlažoval jazyk i zmysly počas nášho spoločného posedenia na poschodí židovskej stavby...

Steve, ako sa cítiš bezprostredne po koncerte?

Skvele. Bolo úžasné tu hrať. Je to moja prvá návšteva Slovenska a som rád, že ma zavolali na tak výnimočné miesto. Úplne iný pocit, ako odohrať obyčajné vystúpenie.

V čom?

V klube ľudia celý čas iba sedia pri bare, pijú a klebetia. Ak ich odtiaľ vytiahneš, zvyknú mať viac rešpektu k hudbe samotnej. Je jedno, či ide o galériu, jaskyňu alebo pivnicu. V alternatívnom prostredí doslova cítiš, že všetci prišli iba za hudbou. Sú takí pokojní. Ak nastane ticho, tak absolútne. Je v tom istý zvláštny náboj.

Kdesi som čítal, že si takýto náboj sľubuješ od celého európskeho turné. Vraj je pre teba cestou po stopách vlastných predkov.

Vždy je to pre mňa špeciálny zážitok. Prahu som navštívil dvakrát, Budapešť zatiaľ iba raz. Veľká časť mojej rodiny emigrovala z Českej republiky a Maďarska do Spojených štátov. Ísť teraz po jej stopách je pre mňa veľmi cool.

Navyše mám rád aj európsku prírodu. Milujem Nemecko a Holandsko, je tam prekrásne. Takéto cesty sú pre mňa vybočením zo stereotypu. Poznáš to, život rockového hudobníka, to sú stále tie isté sračky dookola. V každom meste navštíviš akurát tak klub, v ktorom hráš, a v každom z nich je ten istý backstage, tá istá televízia... stále tie isté sračky. Môžeš byť v ktoromkoľvek meste sveta. Nie, že by som to nemal rád – mám. Časť zo mňa má vzťah k tomuto rockovému štýlu života. Ale robiť teraz niečo iné je pre mňa obohacujúcejšie. Mám pocit väčšej intimity.

NEUROSIS

Prečo si sa vlastne dal na sólovú dráhu? S NEUROSIS ste na scéne od roku 1985, TRIBES OF NEUROT tiež hrá odnepamäti a zrazu, niekedy okolo roku 2000, ste ty aj Scott Kelly spustili vlatné projekty.

Stalo sa to náhodou. Už dlho mám doma vlastné štúdio. Množstvo z mojich nápadov som si priebežne nahrával, aby som po pár rokoch zistil, že sa nehodia ani pre NEUROSIS, ani TRIBES OF NEUROT. Boli iné, jemné. Boli to skladby o mne a pre mňa, aj keď pri nich všetci ostatní iba zaspávali. Mojim úmyslom bolo možno urobiť presný opak toho, čo robíme s NEUROSIS. NEUROSIS nepíše skladby. Sú to len veľké kusy zvuku. Snažil som sa zabudnúť na to, čo som sa naučil tam a pokúsil som sa po prvýkrát zložiť skutočnú pieseň. Skĺbiť do krátkej stopáže melódiu a pútavé texty tak, aby do seba pekne zapadali. Úplne nová skúsenosť.

Ale tvoj ostatný album „A Grave Is A Grim Horse“ už mi príde o trochu dynamickejší. Nezmenil si nejako svoj prístup?

Možno len prvá skladba je dynamickejšia. Ide o to, že vždy musíš načúvať hudbe. Niekedy ťa núti hrať hlasnejšie, inokedy zase jemnejšie. „A Grave Is A Grim Horse“ má v sebe možno viac krásy ako moje prvé dva albumy. Je viac na hrane.

Čo ťa v súčasnosti napĺňa viac? NEUROSIS alebo tvoja sólová tvorba?

Nedokážem si vybrať. Obe sú súčasťou môjho života.

NEUROSIS

Súčasní NEUROSIS už znejú oveľa viac kontrolovane, cieľavedome. Ak si dnes pustím vaše rané nahrávky, napríklad „The Word As Law“ alebo „Souls At Zero“, mám pocit, že sú plné nespútaných nápadov. Dá sa to chápať aj tak, že už je pre vás oveľa ľahšie zachytiť presne to, čo by ste radi vydali?

Áno aj nie. Áno, máme viac skúseností, mnohému sme sa za tie roky priučili. Je to ako keby sme začínali niekde tu a postupne sa prepracovávali až do samého stredu. (Prstom opisuje špirálu.) Vtip je v tom, že naň nikdy nedosiahneme. Skôr umrieme, ako sa prepracujeme k tomu, čo naozaj poháňa NEUROSIS. Ale približujeme sa, a to je podstatné.

Nemyslím si, že by sme v súčasnosti boli viac pod kontrolou. Naopak, naučili sme sa pod ňou nebyť. Ak si dnes pustím našu ranú tvorbu, počujem, ako nám nahlas pracujú naše mysle. Prestali sme používať mozog. V našej hudbe je teraz viac srdca ako premýšľania. Mozog podľa mňa prekáža tvorbe skutočného umenia.

Mimo sfér kontroly ako keby niekedy boli aj vaše živé vystúpenia. Na tom poslednom v Prahe ste vraj pôsobili pomerne naštvane, akoby sa vám celý koncert absolútne nedarilo. A Scott ho potom označil za najlepší na celom turné.

Náš posledný koncert v Prahe? Tak ten bol ešte celkom pod kontrolou.

To si bežne rozbíjate hlavy o mikrofón?

Často. Ja som v ten večer zničil trinásťročnú gitaru. Obetoval som ju.

NEUROSIS

Veľa sa vtedy hovorilo aj o takzvanej neurosis atmosphere, ktorú ste chceli dosiahnuť vypnutím vetrania v sále...

Ide o to, že keď stojím na pódiu, nechcem myslieť na ľudí, čo sa na mňa pozerajú. Chcem byť mysľou niekde úplne mimo. Sústredím sa len na seba a na hudbu, takéto špeciálne okolnosti mi pri tom napomáhajú. Nezaujíma ma interakcia s publikom, nezávisíme od jeho energie.

Čo ťa potom vedie k tomu, aby si hral naživo a pre ľudí?

Ani neviem. Asi nejaký zvláštny spôsob uspokojovania vlastného ega. Možno aj to, že nám niektorí z nich hovoria, aký z toho majú hlboký zážitok. V skutočnosti je pre mňa záhodou, ako sa komukoľvek inému môže páčiť naša tvorba. Je predsa taká sebastredná...

Možno práve to je ten dôvod. Vždy som mal pocit, že ste ľudia, čo si v živote prešli mnohými vecami, radi objavuju tie nové a prostredníctvom hudby sa to snažia vyjadriť.

A kto si nimi neprešiel? Každý, kto žije, si musí odžiť svoje drobné trápenia. Raz si hore, raz si dole, tak to chodí. Ale nie každý to vkladá do svojho umenia. Nechápem prečo.

Nie je to len o schopnostiach?

Nie. Pamätaj, vždy, keď sa do toho pripletie hlava, tak je zle.

NEUROSIS

Alebo ste iba dôveryhodnejší. Teraz nemám na mysli nejaký komerčný úspech, ale skôr vplyv na scénu ako takú. Celý jeden žáner bol ovplyvnený práve vami.

Myslím, že je to tá najvyššia forma komplimentu, akú môžeš zažiť, keď sa niekto inšpiruje tvojou prácou. Máme obrovské šťastie, že existujú ľudia, ktorí sa k tomu priznávajú. A nie sú to len kapely, ale napríklad aj umelci, organizátori... ľudia, čo sa venujú svojej práci iba preto, že sa ich náš zvuk niekde hlboko v srdci skutočne dotkol. A ak mám byť úprimný, svojho času sa to stalo aj nám. V dobe, keď sme začínali s NEUROSIS, chceli sme byť ako JOY DIVISION, BLACK FLAG a BLACK SABBATH – všetci z nich sú takí originálni, emocionálne intenzívni, robia svoju vec a robia ju dobre. To bol aj náš cieľ.

Je to ťažké byť pre niekoho vzorom?

Nie, lebo mám svoje ego. (Smiech.) Nachvíľu sa cítiš dobre, lebo si ako rockstar a na ďalší deň musíš zase do práce. Treba byť nohami pevne na zemi.

Keď už je reč o práci, o tebe koluje, že si učiteľ na základnej školnej. Je to tak?

Áno a nevymenil by som to za nič na svete. Byť pre niekoho vzorom nie je z pohľadu zodpovednosti nič oproti práci s deťmi. Hudba, to je pre mňa dar, požehnanie. Bez nej by som sa asi nedostal ani sem na Slovensko. Veľa ľudí nikdy nedostane takúto príležitosť, takže je cool, že takéto niečo vôbec robím. Ale nič nenahradí ten skvelý pocit, keď učíš malé deti čitať a trénuješ s nimi matematiku.

NEUROSIS

Nájdu sa medzi nimi aj tvoji fanúšikovia?

(Smiech.) To nie.

To si im nikdy nič nezahral?

(Smiech.) Neskúšal som.

A čo kolegovia z učiteľského zboru?

Prišli na to sami, kto som. Poznáš to, Google... (Smiech.)

Čo vravia na NEUROSIS?

Páči sa im. Samozrejme, že nevedia nič o scéne, na ktorej existujeme, ale fascinuje ich myšlienka cestovania po svete so skupinou.

Živí ťa aj Neurot Recordings?

Nie, zarábam si len učením. Vo vydavateľstve sa snažíme predovšetkým podporovať kapely. Samozrejme, nie vždy to ide, ako by sme chceli. Svet vonku je drsný a ľudia si aj tak môžu kupovať svoju obľúbenú hudbu priamo od interpretov. Ale ak sú peniaze, tak ich vždy vrazíme do hudby.

NEUROSIS

Nedávno si vydal aj svoj split s U.S. CHRISTMAS a MINSK, venovaný britskej skupine HAWKWIND. Nepamätám si, že by ktokoľvek iný z NEUROSIS nahral niekedy nejaký cover.

Je to už veľmi dávno. Na „The Word As Law“ sme mali prerábku piesne od JOY DIVISION. Myslím, že sme vydali aj cover BLACK SABBATH. Bolo to na platni, ale už neviem kedy. HAWKWIND je iný. Nepozná ich mnoho ľudí. Celá nahrávka vlastne vznikla tak, že mi U.S. CHRISTMAS a MINSK poslali svoje veci s tým, že im to nemá kto vydať. Povedal som: „Dobre, ale nevydávam vám to, kým na tom nebudem aj ja.“ (Smiech.) Museli na to pristúpiť.

Čakal som, že tvoje interpretácie skladieb HAWKWIND budú trochu iné. Viac ako predchádzajúca tvorba HARVESTMAN... jednoducho oveľa „tichšie“.

HARVESTMAN nie je vždy tichý.

Hej, to sme pred chvíľou videli.

(Smiech.) HARVESTMAN má v sebe veľa spacerockových elementov, to znamená psychedelickú gitaru, európsky folklór a mytológiu, prvky domáceho lo-fi nahrávania, syntetizátory... NEUROSIS a TRIBES OF NEUROT mám na tvorbu hudby bez pesničkovej štruktúry, projekt vystupujúci pod mojim vlastným menom na produkciu skutočných skladieb, no a pre HARVESTMAN je určené všetko ostatné, čo dáva pohromade aspoň aký-taký zmysel. Nemôžem mať predsa päťsto projektov.

A čo NEUROSIS? Nepripravujete náhodou nový album?

Neustále. Nikdy si nepovieme, že vydáme novú dosku vtedy a vtedy, pracujeme na nej permanentne. Keď bude hotová, tak bude hotová. Vieš, ako skupina to nemáme ľahké, pretože žijeme od seba pomerne ďaleko. K najbližšiemu členovi NEUROSIS to mám asi 12 hodín cesty. Je ťažké nájsť si na seba čas.

Isté však je, že onedlho vydávate živák z festivalu Roadburn. Neplánujete náhodou aj ďalšie DVD, napríklad v štýle „A Sun That Never Sets“?

Ak chceš vydať DVD, musíš mať nejaký záznam. Živák z Roadburnu je skôr niečo ako bootleg. Nahrali to, neskôr sme o tom popremýšlali a rozhodli sa to vydať. Ale nechce sa nám prenajímať tím ľudí a nahrávať DVD. Čím viac je svet multimediálne orientovaný, tým nezmyselnejšie sa mi to zdá. Bola by to pre nás pohroma. Nie sme žiadni akrobati. Navyše pustiť si doma záznam nie je ako byť priamo na koncerte. Necítiš teplo, necítiš pot, necítiš napätie, necítiš krv... To na video nikdy neprenesieš!

Zhovárali sa: Klypso a Radicalcut.


-red-

Zveřejněno: 27.7.2010



VANDALI - Neklamať, nekradnúť, nežobrať! (rozhovor)  [2928x]

OBSCENE EXTREME - Prodělalo se hodně peněz, ale mělo to smysl (rozhovor)  [2661x]

KING DIAMOND - Vychutnávam si každú chvíľu!  [2128x]

DREAM THEATER - Výhrady k môjmu spevu ma trápili (rozhovor s Jamesom LaBriem)  [1460x]

Greg Puciato z THE DILLINGER ESCAPE PLAN - Niekedy je ťažké vypnúť tú zlobu  [1119x]

WLESEFEST - Fyzické útoky šéfa ochranky nám pokazili festival (rozhovor)  [1021x]

HORD - Postapokalyptický metal o ľudskosti v zdevastovanom svete (rozhovor)  [760x]

TITANIC - Metalovej svátek (rozhovor s Milanem Hanákem)  [692x]

WISDOM - Snažíme se být jedineční, ale je to ten nejtěžší úkol na světě (rozhovor s Mate Molnarem)  [636x]

INSANIA - Míň křičíme, ale sdělení je jedovatější (rozhovor)  [539x]


Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page