Sobota
21.7.2018
Denní verze
 id
 heslo

AMON AMARTH
Thor´s Arise (demo) (1993)
The Arrival Of The Fimbul Winter (demo) (1994)
Sorrow Throughout The Nine Worlds (MCD) (1996)
Once Sent From The Golden Hall (1998)
The Avenger (1999)
The Crusher (2001)
Versus The World (2002)
Fate Of Norns (2004)
Wrath Of The Norsemen (DVD) (2006)
With Oden On Our Side (2006)
Twilight Of The Thunder God (2008)
Surtur Rising (2011)

FALKENBACH
En Their Medh Riki Fara (1996)
Magni Blandinn Ok Megintiri (1998)
Ok Nefna Tysvar Ty (2003)
Heralding - The Fireblade (2005)
Tiurida (2011)

kataklysm
The Death Gate Cycle Of Reincarnation (MCD) (1992)
Mystical Gate Of Reincarnation (1993)
Vision The Chaos (7) (1994)
Sorcery (1995)
Temple Of Knowledge (1996)
Northern Hyperblast (live) (1998)
Victims Of This Fallen World (1998)
The Prophecy (Stigmata Of The Immaculate) (2000)
Epic (The Poetry Of War) (2001)
Shadows And Dust (2002)
Serenity In Fire (2004)
In The Arms Of Devastation (2006)
Prevail (2008)
Heavens Venom (2010)

SUMMONING
Upon The Viking’s Stallion (demo) (1993)
Anno Mortiri Domini 1959 (demo) (1993)
Lugburz (1993)
Minas Morgul (1995)
Dol Guldur (1996)
Nightshade Forests (MCD) (1997)
Stronghold (1999)
Let Mortal Heroes Sing Your Fame (2001)
Lost Tales (MCD) (2003)
Oath Bound (2006)

O štyroch remeselníkoch - AMON AMARTH, KATAKLYSM, SUMMONING, FALKENBACH

To sú občas také čitateľské otázky „vyšlo to i to, je to známa kapela, prečo to tu nie je?!“ Tri zo štyroch spolkov v tomto článku sú iste tento prípad. Majú veľa fanúšikov, za sebou významnú hudobnú minulosť, tie dva prvé hrajú aj naživo, veľa, a ľudia stále chodia, takže zatiaľ fajn. Čo ale ich aktuálna hudobná tvár? Nuž, mám pocit, že zúčastnení sa ocitli v bode, kedy by si mali položiť aj otázku, či ich to ešte naozaj baví, či to hranie nie je už len také „chodenie do roboty“. Hlavne AMON AMARTH a KATAKLYSM, SUMMONING a FALKENBACH to asi neživí, tí si len občas urobia trochu hudby, lebo sa im chce. Ale aktuálne nič z toho za viac než šesť nevydá. Môj subjektívny pocit, a nesťažujte sa, chceli ste to tu mať.

AMON AMARTHAMON AMARTH – Deceiver Of The Gods (2013, Metal Blade Records 47:52)

Rodinnému striebru a istote Metal Blade Records vyšiel deviaty dlhohrajúci album. AMON AMARTH som mal rád, keď vydali prvé tri – štyri albumy, na ktorých rozvinuli svojský a pôsobivý, veľmi vikingský death metal s búrlivou atmosférou a riadnym chlapským bojovým revom, ktorý celú vec o kus dvíhal nad ostatných metalových spolubojovníkov v helmách, ktoré by rozhodne nemali byť rohaté. Ich hudba ma bavila aj v časoch, kedy patrilo k dobrému tónu „osvietenejšej“ deathmetalovej verejnosti sa k nej nehlásiť, prípadne si do nej kopnúť z pozície „techniku ctiaceho aristokrata“. A nemám v úmysle na Johana Hegga a jeho družinu napľuť ani v súčasnosti.

AMON AMARTH model 2013 a iste aj pár rokov predtým nie sú o výbuchoch kreativity a hľadaní nových ciest v drsnom atmosférickom, melodickom a priamočiarom death metale. Kapela hrá na istotu, robí to, čo od nej chcú fanúšikovia aj vydavateľ. Je celkom možné, že ich to živí možno príjemnejšie, než chodenie do práce. A nejdem súdiť, či sa AA vôbec kdesi posúvať chcú, alebo len kujú železo kým je horúce a tešia sa z toho, že sú tak akosi na výslní, obľúbení pomerne slušnými masami. Tiež to nedosiahli za pár mesiacov.

„Deceiver Of The Gods“ je však o tom, že aktuálnych desať skladieb prináša len všetko to, čo už AMON AMARTH v trochu iných kombináciách do sveta pustili predtým. Materiál spoľahlivo halí mocná, svojsky „vznešená“ produkcia, všetko je ako má byť, vikingovia sú tu s ďalšou výpravou. Problém tejto bandy ale je, že všetko zásadné ukázala na debute a ďalších dvoch – troch albumoch, ktoré kvalitatívne na debut majú. Tak od „Fate Of Norns“ je to vždy o štandardnej nádielke, ktorá by nadpriemerne vyznela možno u mladej kapely, a celý čím ďalej tým šablónovitejší materiál ťahá vyššie niekoľko výraznejších skladieb, tak štyri sa nájdu aj v tých nových, horších časoch.

Tu je to povedzme titulná, hoci tá len tým, že od prvých sekúnd deklaruje, čo AMON AMARTH sú. Vydarená je „Shape Shifter“, celkom dobrým momentom je hosťovanie Messiaha Marcolina (ex-CANDLEMASS) v „Hel“, to som fakt nečakal, a záverečná „Warriors Od The North“, kde vlastne kapela skladá hold sama sebe, je celkom impozantná hymna. Zvyšné skladby – ak by nevznikli, zas o toľko by sme neprišli. A neviem či to takto počujem len ja, ale sú momenty, kedy AMON AMARTH znejú skôr ako RUNNING WILD. To je tiež kapela, od ktorej sa dištancovať nebudem, ale najlepšie časy má roky rokúce za sebou.

6/10

 

KATAKLYSMKATAKLYSM – Waiting For The End To Come (2013, Nuclear Blast Records, 48:46)

Po troch rokoch tu máme ďalších, tentokrát jedenásť (na digipacku dvanásť) „fláků od Kaťáků“.

Že nejakého súpera „Temple Of Knowledge“ už dokopy nedajú, to mi je jasné tak desať rokov, ani som to od nich nechcel. Nakoniec, tak do „Serenity In Fire“ (vrátane) ma baví aj tento „KATAKLYSM s o dosť ľudskejšou tvárou“, a až po „Prevail“ si pri študovaní zoznamov skladieb na jednotlivých albumoch viem vybaviť pár výraznejších skladieb.

To, že pre mňa najzapamätateľnejšou skladbou z „Prevail“ je „slayerovka“ „The Chains Of Power“, však už bolo dosť zlé znamenie, a nasledujúci album „Heaven’s Venom“ príliš pripomína varenie z niekoľkokrát prevareného a splnenie si záväzku voči vydavateľstvu. Asi ako „vlastný ksicht máme, je to síce už len melodický death metal s klepačkami, ale však fans potrebujú istoty a vôbec, komu sa chce naspäť kdesi do roboty, veď ľudia si to aj tak kúpia.“

Z tohto pohľadu je „Waiting For The End To Come“ istým vytiahnutím aspoň jednej nohy z bahna, pár výraznejších skladieb sa tu nájde. Znenie je poznávacím znakom, KATAKLYSM si držia svoj typický štýl, melódie, harmonické štruktúry, nálady, vokálne podanie. To je v poriadku. Len celé strašne predvídateľné, všetko tu bolo už na niekoľkých albumoch predtým.

V klepaných pasážach sú KATAKLYSM stále pomerne presvedčiví, proti „Temple“ je to samozrejme celé skoro „krotké“, ale hosťujúci bubeník z NEURAXIS urobil dobrú prácu. Je tu viacero búrlivých, pomerne strhujúcich momentov so slušnou atmosférou, chytľavé veci Kanaďania ešte stále vedia dať dokopy. Občas je to dobré skoro ako na „Shadows And Dust“. Ten zvyšok, pomalšie pasáže, to je remeslo, rutina, „proste dáme ľuďom to, čo od nás chcú, môžeme si to dovoliť, vlastne si možno nemôžeme dovoliť inak.“

V podstate to majú KATAKLYSM ťažké. „Northern Hyperblast“ by si už fakt písať nemali. Tam dávno mohli prebrať trón CEPHALECTOMY z Nového Škótska, keby ich ambiciózny „Northern Mystigrind“ definitívne neodpílila absencia živého bubeníka – škoda takej kapely. A melodických deathmetalových spolkov je plno. Asi nie je celkom v poriadku, že v tomto štýle ma v poslednej dobe čo do kreativity viac prekvapili dokonca českí AWRIZIS, ktorí, medzi nami, sú hlavne kolekciou „výpožičiek“ od mnohých výrazne väčších mien, ale tu prehrávajú snáď len kvôli dosť chaotickému zneniu.

V podstate je táto kapela v situácii SLAYER. Tí tiež naposledy vydali album, ktorý je síce úplne v poriadku, počúvať sa dá, ale je viac – menej len do počtu a ukazuje skupinu, ktorá vo svojom štýle už ukázala všetko, a to najlepšie nemálo rokov dozadu. Z tohto pohľadu je zaujímavým spestrením ešte aj bonusová „The American Way“ od SACRED REICH, ktorá v origináli vyšla rok predtým, než sa partia québeckých mladíkov dala dokopy so zámerom dať dokopy niečo dovtedy neslýchané. A také niečo už dávno nehrajú.

6/10

 

SUMMONINGSUMMONING – Old Mornings Dawn (2013, Napalm Records, 64:32)

Prípravy na siedmu výpravu do Stredozeme trvali sedem rokov, Silenius a Protector sa zjavne nikam neponáhľali, hudobných projektov majú dosť a svojmu vo všeobecnosti najpopulárnejšiemu podniku s názvom SUMMONING sa venujú vtedy, kedy sa im samým zachce.

Ide o významné figúry rakúskej blackmetalovej scény a čo-to pozoruhodného vytvorili aj na poli experimentálnych či neoklasicistických žánrov. Kto chce, vie si dohľadať.

Čo nového je v Stredozemi v roku 2013 ktovie koľkého vlastne veku? V zásade všetko po starom, čo nutne neznamená niečo negatívneho. SUMMONING majú svoj hudobný koncept dotiahnutý do všetkých detailov, tak hudobných, ako aj grafických, skrátka fantasy svet so všetkým čo k nemu patrí. Označiť ich za epický atmosférický black metal je príliš zjednodušujúce a čím ďalej tým ťažšie.

Na gitarách postavený black metal je na mnohých miestach v menšine, často sa doslova vytráca v prospech historizujúcich či vyslovene fantazijných soundtrackových plôch, ktoré do blackmetalového sveta vracia snáď len stále skvelý „havraní“ vokál. Majestátnosť, pompéznosť, staré dobré fanfáry, atmosféra, absencia rýchlych temp, hudobné maľovanie dávno zabudnutých krajín a príbehov. Osobne z toho cítim akúsi nostalgiu – skôr než „priamy prenos zo Stredozeme“ to znie ako spomienky kohosi, kto Stredozem navštívil a zažil pred mnohými rokmi.

V zásade je to stále príjemné, zasnené i hymnické, SUMMONING sú zakladateľmi štýlu, v ktorom sú zároveň vrcholnými predstaviteľmi. Má to atmosféru, ktorú nejeden ich nasledovník navodiť nevie a skĺzne miesto toho k nejakým presladeným melódiám a papundeklovej kulisovosti. Len už na tejto siedmej výprave začínate mať pocit, že Stredozem poznáte ako vlastné topánky.

6/10

 

FFALKENBACHALKENBACH - Asa (2013, Prophecy Productions, 60:44)

Vratyas Vakyas, popredný tvorca vikingského black/folk metalu je Nemec z Düsseldorfu a v civile sa volá Markus Tümmers. Ako dieťa žil na Islande a asi aj vďaka tomu má ten jeho vikinský metal celkom pevný kultúrny i ideový základ v severskej hudbe, Poetickej Edde i náboženstve Ásatrú.

FALKENBACH skrátka nehrá nejaké opilecké folklórom (folk je proste niečo iné, než čo si myslí metalová obec) strihnuté juchačky, a aj za to si tento projekt možno vážiť, prípadne ho obľubovať.

1. novembra vyšiel šiesty dlhohrajúci album „Asa“. Ten podľa toho či máte klasickú verziu alebo tú so štyrmi bonusmi, trvá od necelej trištvrtehodiny po hodinu a drobné. Ak ste si zvolili vinyl, máte to aj s odlišným obalom. Vratyas tu fanúšikom vyšiel v ústrety ako sa len dalo, ako jednočlenné teleso koncertovať asi nebude.

Fanúšikovia si taktiež môžu byť istí, že nič iné ako starý dobrý FALKENBACH nedostanú, jeho tvorca skrátka neexperimentuje. Najbližšie k tomu asi mal záverečnou, zľahka „kozmickou“ inštrumentálkou z druhého albumu, vydaného pred 15 rokmi. Aj som vtedy rozmýšľal, či takéto „zaklincovanie“ veľmi pohanskej a éterickej nálady celého materiálu bolo vhodné.

Treba povedať, že tam načrtnutá „nadzemská“ nálada sa odvtedy v tvorbe FALKENBACH odráža dosť výrazne a prispieva k veľmi svojráznej hudobnej tvári tohto metalového obzerania sa do čias dávnych severských bohov, bojovníkov i bežných ľudí, ktorí ich žili so všetkými radosťami a starosťami. Atmosféru tu skrátka nejaké nové prvky či inovácie nenarúšajú.

Vzdušná, zadumaná, vznešená nálada halí melancholické, často poloakustické pasáže, ktoré neodškriepia vplyv vikinského obdobia BATHORY aj vrátane skôr pokojného čistého vokálu a častých hrdinských, prípadne „nebeských“ zborov. Popri nich tu máme dosť nekompromisnú, často pochodovú a celkovo nadupanú energickú blackmetalovú zložku s náladami a melodickými motívmi, pripomínajúcimi prvý, najbúrlivejší, najdivokejší a „najstarodávnejší“ album švédskych MITHOTYN.

Viac tam toho ani veľmi nie je, Vratyas sa odmieta posúvať z miest, kde sa cíti istý. Jedinou novinkou je, že popri doteraz využívanej angličtine, dávnej škandinávčine a starej nemčine je tentokrát zopár textov aj v jazyku, ktorý mi zo všetkého najviac sedí do miest ako Flámsko, Holandsko, prípadne Frízsko. Prečo sa tak deje, netuším. Pokiaľ ide o znenie, hádam až príliš tradičnú a predvídateľnú hudobnú náplň podporuje svojou čistotou a prirodzenosťou, na predošlom albume „Tiurida“ sú údajne živé aj bicie a tipnem si, že tu tiež.

6/10


Martin Lukáč

Zveřejněno: 16.12.2013


s kapelou AMON AMARTH:

s kapelou SUMMONING:

s kapelou KATAKLYSM:

s kapelou FALKENBACH:



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page