Na hudobné diela plné filozofických mystérií v podaní pána Vintersorga sme už zvyknutí, a preto ani novinku netreba nijako obšírnejšie predstavovať. Určite sa nájde dostatok ľudí, považujúcich jeho tvorbu za geniálnu, nadčasovú a zaujímavú a do istej miery by som s nim aj vedel súhlasiť, lež tentokrát sa mi zdá, že novinka s jemne divotvorným názvom „Solens Rötter“ (korene Slnka) túto mienku prinajmenšom naštrbuje. Prečo tomu tak je? Nuž, signálom bude aj to, že nikomu z redakcie sa veľmi do recenzie tohto albumu nechcelo - a popravde ani mne.

Uprieť osobitý prístup k hudobnej tvorbe a originalitu sa Vintersorgovi určite nedá, aj napriek tomu, že v poslednom čase sa jeho tvorba na môj vkus až príliš prelínala s novou tvorbou BORKNAGAR, kde taktiež účinkuje. „Solens Rötter“ som pravdupovediac nijako extra neočakával, no skladateľov potenciál prebudil moju zvedavosť. A sprvu to vyzeralo na príjemné prekvapenie zo severu. „Döpt I En Jökelsjö“ sa rozbieha vo vydarenej fúzii toho najlepšieho, čo sme od Vintersorga mali možnosť počuť. Akustické nástroje, samply, folkové úlety a typické melodicky vyspievané, skoro zasnené pasáže, nesúce sa v progresívnych rytmoch, sa prelínajú s výpadmi do blackových vôd. Na to, aby takýto hudobný guláš fungoval, je potrebné množstvo talentu, aby sme sa namiesto zaujímavého hudobného zážitku nepreniesli hlboko do gýča a nechutných kompozičných kombinácií. Obdobne ako v jednotke to ešte celkom funguje aj v ďalších zhruba štyroch skladbách („Kosmosaik“ ešte ujde). Potom však dochádza u mňa k pádu do stereotypu, skladby sa začínajú strácať sami v sebe, zaujímavých melodií ubúda a to, čo sa sprvu javilo ako zaujímavé, sa začína stávať nesúrodou zmesou hudobných postupov s cieľom byť čo najvýstrednejší. Napriek tomu, že formálne sa zdá byť všetko v poriadku, vo vnútri to tak nie je. Stále rovnaké frázovanie a spev začínajú byť stereotypné, kompozície bez hlavy a päty, pričom po čase zistíte, že sami seba vykradájú a v rôznych skladbách len variujú, sample začnú liezť na nervy. Pár dobrých momentov to nezachráni a celý album sa farbí skôr do ružova, než do pôsobivých pastelových farieb severu. Zaujímavosťou je taktiež použitie automatického bubeníka, ktorý je u takéhoto pomerne rytmicky komplikovaného typu hudby zvláštnosťou a ukážkou, že v súčasnosti to nemusí byť ani mínusom.

Problémom „Solens Rötter“ je samoúčelná snaha byť čo najosobitejší, najneuchopiteľnejší, čo by bolo samo o sebe v poriadku, keby VINTERSORG neprecenil svoje schopnosti a podarilo sa mu udržať štandard úvodu na celej stopáži albumu. Napriek tomu nájdu jeho priaznivci dostatok radosti na tomto albume, žiaľ mňa sklamal. A majstrovi a i vám odporúčam vypočuť si radšej posledný WINDS. Osobne radšej siahnem po Vintersorgových starších dielach.