Středa
23.8.2017
Denní verze
 id
 heslo
Rok vydání
2007

Vydavatel:
Peaceville

Stopáž:
96:12

Studio:
Camden Roundhouse

1. When
2. Ghost Of Perdition
3. Under The Weeping Moon
4. Bleak
5. Face Of Melinda
6. The Night And The Silent Water
7. Windowpane
8. Blackwater Park
9. Demon Of The Fall

Mikael Åkerfeldt
spev, gitary

Fredrik Åkesson
gitary

Martin Mendez
basa

Martin Axenrot
bicie

Per Wiberg
klávesy

Orchid (1994)
Morningrise (1996)
Live In Rijsel (bootleg) (1996)
My Arms, Your Hearse (1998)
Still Life (1999)
Blackwater Park (2001)
Deliverance (2002)
Damnation (2003)
Lamentations (DVD) (2004)
Ghost Reveries (2005)
The Roundhouse Tapes (live) (2007)
Watershed (2008)
Heritage (2011)
Pale Communion (2014)
Sorceress (2016)

OPETH - The Roundhouse Tapes

Po pravdepodobne úspešnom live pokuse „Lamentations“ sa OPETH (alebo len ich bývalá stajňa Peaceville?) odhodlali na ďalší pokus, tentokrát naostro. Publikum si ponechali prakticky identické a miesto zmenili len nepatrne. Shepherd’s Bush Empire v západnom Londýne je nepochybne oveľa slávnejšie a známejšie pódium, sála Roundhouse v jednej z najcharizmatickejších londýnskych štvrtí Camden sa však takisto môže pochváliť veľkými menami, ktoré spolupísali jej históriu, či už sa jedná o ROLLING STONES, LED ZEPPELIN, Davida Bowieho, či Jimi Hendrixa. Aj tak je to zrejme jedno. Živák, pomenovaný ako poklona IRON MAIDEN, totiž obraz nesprevádza (DVD je plánované až na začiatok roku 2008 - pozn. Thorn). Švédski supermuzikanti OPETH ním otestovali svoju schopnosť podať svoje komplikované a prepracované superkompozície naživo tak, aby poslucháčovi stačil len zvuk. Bez dokumentárnych bonusov a vizuálnej pódiovej charizmy. Ďalší dôvod, prečo živáky neporovnávať a zároveň aj dôvod, prečo sa po „The Roundhouse Tapes“ obzrieť, je tracklist. Nebýva zvykom, aby dva živáky tej istej kapely v rozpätí troch rokov mali spoločnú jednu jedinú skladbu. Nuž, OPETH nie sú typická kapela s „hitmi“. Navyše, ich skladby sú také dlhé, že sa ich na plochu poldruhahodinového koncertu zmestí presne deväť. Kto by neobmieňal?

OPETH - Mikael ÅkerfeldtS výnimkou málo podareného „Deliverance“ dojde na všetky albumy v histórii kapely, na „My Arms, Your Hearse“ a „Blackwater Park“ dokonca dvakrát. Vďaka vyváženosti tvorby Åkerfeldtovcov si kontrast možno všimnúť snáď len na na seba nadväzujúcej najmladšej “Ghost Of Perdition” a najstaršej “Under The Weeping Moon”. Ostatné znejú nielenže veľmi aktuálne, no vďaka dôrazu na precíznu vernosť podania takmer identicky s originálmi - typický plošný a zliaty zvuk štúdiových OPETH je naživo vskutku ľahko napodobniteľný. Rozdiel možno badať snáď len na vokáloch. Typicky deathmetalová Åkerfeldtova istota nad všetkým ostatným rušivo vytŕča, vďaka čomu vyznieva monotónne, no keďže melodicky je líder OPETH skôr emocionálny a vôbec nie technický spevák, jeho jemnejšia stránka, vkusne podporená backing vokálom klávesáka Wiberga, je napodobená viac než verne. O inštrumentálnej stránke sa baviť snáď nemusíme. To, že bude koncert odohratý excelentne, bolo jasné dopredu. Doširoka atmosféricky rozpínajúci sa mix je príjemný bonus.

Vrchol programu a ideál toho, ako náročne gradujúcou a dramatickou kompozíciou udržať napätie diváka do poslednej sekundy, je desaťminútový mokrý sen môjho kolegu Rudiho, “Face Of Melinda”. Tu sú OPETH presne takí, ako by som si ich na živom albume predstavoval. Cesta, ktorá na tento vrchol vedie, symbolicky a kotrastne začína v mierne kŕčovitom votvýráku “When”. Potom to už je iba lepšie, zbytok albumu je neustále približovanie sa k ideálnej forme.

OPETHTo, že Mikael Åkerfeldt je v komunikácii s publikom pekný idiot, je známe. Kolegovi Thornovi to u DVD vadilo, ja som sa na “shut the fuck up”, adresovanom vyrušujúcemu divákovi uprostred proslovu, skôr pousmial, a iné to nebolo ani v úvode “Blackwater Park”, v ktorom si publikum profesorsky zrovnal doslova do jednej noty. Na rozdiel od väčšiny si o albume “Damnation” myslím, že je to precenená nuda, takže na prípadné zneváženie uhrančivo-čarokrásnej-postoj-chvíle (si krásna!) som sa vyslovene tešil. “Je čas dať si skladbu, ktorá nám do šatne naženie ženské” pred “Windowpane” si zaslúži potlesk. Mimochodom, “Windowpane” ako jediná na “Damnation” podľa mňa nudná nieje. V energiou nabitom koncerte trochu uspáva. Na rozdiel od iných lyrických momentov albumu nieje prepletená žiadnou prekvapivou smršťou, siahodlhé inštrumentálne pasáže pôsobia takto sprostredkovane naživo zbytočne.

O tom, čo by “The Roundhouse Tapes” prospelo viac, sa dá iba špekulovať. Nejde z neho žiadna zjednodušená a strhujúca atmosféra a vyžaduje presne to isté nastavenie, ako ktorákoľvek štúdiovka OPETH. Povinnosť pre die-hard fanúšikov kapely je jasná aj bez recenzie. Výstup pre die-easy poslucháčov: najlepší živák histórie z toho nebude. Pokiaľ sa však neviete rozhodnúť, ktorý z albumov OPETH sa najviac hodí na momentálne rozpoloženie, “The Roundhouse Tapes” tento problém pravdepodobne vyrieši.


V-dur

Zveřejněno: 5.12.2007

WWW odkaz:


Názory redakce
Shnoff
6.12.2007

Skvělý (možná až podezřele čistý a přitom důrazný) zvuk, v podstatě reprezentativní výběr skladeb, perfektní provedení. Nějaká výrazně pohlcující energie z toho však nečiší.
Shrneme-li: další důstojný kotouč v diskografii OPETH - zrovna tak jako "Damnation" či "Deliverance", milý V-dure.

[7 / 10]
Pokiaľ sa však neviete rozhodnúť, ktorý z albumov OPETH sa najviac hodí na momentálne rozpoloženie, “The Roundhouse Tapes” tento problém pravdepodobne vyrieši.

Sem tam presakujúca live atmosféra budiž príjemným bonusom.

Autor recenze:
7,5 / 10

Redakce:
7 / 10

8,4 / 10





Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page