Neděle
18.2.2018
Noční verze
 id
 heslo
Rok vydání
2009

Vydavatel:
Century Media Records

Stopáž:
48:55

Studio:
Sonic Assault Studio

Produkce:
Frank Klein Douwel

1. Scorbutics
2. The Herald
3. Bloodswamp
4. Death The Brutal Way
5. Asphyx II (They Died As They Marched)
6. Eisenbahnmörser
7. Black Hole Storm
8. Riflegun Redeemer
9. Cape Horn
10. The Saw, The Torture, The Pain

Martin Van Drunen
spev

Paul Baayens
gitara

Bob Bagchus
bicie

Wannes Gubbels
basgitara

The Rack (1991)
Last One On Earth (1992)
Asphyx (1994)
Embrace The Death (1996)
God Cries (1996)
On The Wings Of Inferno (2000)
Death... The Brutal Way (2009)
Deathhammer (2012)

ASPHYX - Death... The Brutal Way

Hudobné recenzie z dobovej slovenskej tlače z prelomu rokov 1992 a 1993 sa zhodujú v jednom – GOREFEST hrajú vynikajúci death metal, ASPHYX nie. Tí druhí sú dokonca kopou hnoja. Z dnešného pohľadu zarážajúci nedostatočný prehľad a totálne nepochopenie faktu, že aj v zdanlivo úzkej odnoži extrémnej metalovej muziky môže hrať jedna kapela sofistikovanú muziku s priam hard-rockovými postupmi (na skvelej doske „False“) a tá druhá bohapustý brutálny nárez (zdrvujúci masaker „Last One On Earth“). V roku 2009 nadobúda celá vec ešte zaujímavejší rozmer. Kým GOREFEST definitívne oznámili koniec kariéry, ASPHYX úspešne chytajú druhý dych.

ASPHYX

Práve k surovosti skladieb ako „M.S. Bismarck“ a „The Krusher“ sa chceli neúnavní Holanďania vrátiť aj na svojej novinke, ktorú pomenovali rozkošne štýlovým spôsobom „Death... The Brutal Way“. Mnohému napovedá aj pokračovanie skladby „Asphyx (Forgotten War)“, tentokrát s dovetkom „They Died As They Marched“. Pred deviatimi rokmi partia okolo Boba Bagchusa vyvrhla na svetlo sveta death-doomovú obludu „On The Wings Of Inferno“, na ktorej sa ASPHYX oddávali skôr pomalšiemu tempu a riadne ťaživej atmosfére. Mohutná hymna „Marching Towards The Styx“ či neúspešné proroctvo o konci sveta „06/06/2006“ potešili zrejme iba skalných – ku skutočnému úspechu chýbal jeden podstatný a dôležitý dielik puzzle. V roku 2007 všetko zapadlo na svoje miesto – legendárny Martin Van Drunen sa vrátil k ASPHYX, o dva roky neskôr s nahrávkou jeho neľudského vokálu vychádza aj celý nový štúdiový počin.

ASPHYX

Bože môj, ten jeho hlas. Radosť a číra nostalgia pri jeho počúvaní – návraty v spomienkach až niekam na začiatok deväťdesiatych rokov, keď som objavoval krásy death metalu s nesmrteľným „Kladivom na čarodejnice“ od PESTILENCE. Ten pocit z kúskov skla zarezávajúcich sa do mozgu pri hitoch ako „Parricide“, „Extreme Unction“, „Bacterial Surgery“ či „Chemo Therapy“ je tu znovu – v celej kráse a naplno v skladbách na „Death... The Brutal Way“. Žiadne trápne intro, hneď od úvodných sekúnd brutálny nálet v štýle starej školy - od prvej bomby „Scorbutics“ až po štvrtú „Death The Brutal Way“ sekanica – rúbanica v rýchlom tempe a v neuveriteľnej intenzite. V doomovici „Asphyx II (They Died As They Marched“) sa láme album na polovicu, po jej posledných tónoch v štýle MY DYING BRIDE sa stroj smrti znovu rozbieha do rýchlych otáčok – skvelá „Eisenbahnmörser“ aj so zakomponovanými výstrelmi z dela dáva spomenúť na úžasných britských žoldnierov BOLT THROWER, s ktorými majú ASPHYX spoločný nielen prístup k hudbe, ale aj úspech u nemeckých fanúšikov – a tým pádom dobytú dôležitú (ak nie najdôležitejšiu) časť európskeho trhu.

ASPHYX

Pri predstave tej koncertnej smršte, keď Van Drunena pri mikrofóne dopĺňa šikovný spevák a basgitarista Wannes Gubbels (s Bobom Bagchusom spolupracuje od čias albumu „Feeding On Angels“ pod hlavičkou SOULBURN, chroptil samozrejme aj na predchádzajúcej radovke ASPHYX - „On The Wings Of Inferno“), celkom dobre chápem to nadšenie všetkých priaznivcov riadne zhnitého a prašivého death metalu z dielne hrdých nasledovníkov stále živého odkazu HELLHAMMER a CELTIC FROST. Nový album od ASPHYX poteší presne tých fanúšikov, ktorých potešiť má. Armádu pamätníkov a okrem nich zrejme i pár zvedavých metalových tínedžerov, ktorých zaujíma aktuálna tvorba jednej z kapiel, ktorá na začiatku deväťdesiatych rokov riadne silno a hlasito udierala do kovu smrti. ASPHYX je aj po sedemnástich rokoch stále fascinujúca kopa hnoja.


Rudi

Zveřejněno: 7.10.2009



Názory redakce
Reaper
7.10.2009

Rád souhlasím s kolegou Rudim a vítám ho definitivně zpět v těch správných mantinelech, daleko od směšných vikingských odrhovaček. Inu, skutečně poctivá, tučná 8/10. Proč? Protože ASPHYX. Protože Martin Van Drunen. Protože miluji "Last One On Earth". Protože zbožňuji, když se ASPHYX rozhoupou ze svého věčného umrlčího doom metalového rozjímání a řádně prásknou do opratí. Přátelé, toto je ukázkový případ návratu, který má smysl!

[8 / 10]


Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page