Pondělí
23.7.2018
Denní verze
 id
 heslo
Rok vydání
2014

Vydavatel:
Season Of Mist

Stopáž:
57:17

Studio:
Sundlaugin, Mosfellsbær

Produkce:
Birigir Jón Birgirsson & Aðalbjörn Trygvasson

1. Lágnætti
2. Ótta
3. Rismál
4. Dagmál
5. Miðdegi
6. Nón
7. Miðaftann
8. Náttmál

Aðalbjörn Tryggvason
gitara, spev

Svavar Austman
basgitara

Sæþór Maríus Sæþórsson
gitara

Guðmundur Óli Pálmason
bicie

Til Valhallar (EP) (1996)
Í Blóði og Anda (2002)
Black Death (EP) (2002)
Masterpiece Of Bitterness (2005)
Köld (2009)
Svartir Sandar (2011)
Ótta (2014)

SÓLSTAFIR - Ótta

Presadenie sa islandských kovbojov (nielen) u vlastnej cieľovej skupiny poukazuje na to, aké dôležité je na začiatku správne si naladiť gitaru, prípadne si ju v iných strategických okamihoch kariéry vedieť preladiť. Po prestupe štvorice smutných rockerov pod krídla leva Season Of Mist prišiel presne taký album, aký často zvykne vydať kapela po prechode od nezávislého nadšenca k o niečo hrabivejšiemu molochu. Čiže album tak trochu očakávane nenapĺňajúci očakávania.

SÓLSTAFIR

Ak ste ten hipster, ktorý kvôli tomu kapelu odpíše, chybu si nemôže uvedomiť skôr ako s príchodom nového albumu, no vďakabohu aspoň za to. SÓLSTAFIR sa zrejme pred nahrávaním „Ótta“ ocitli v slepej uličke, a tak zvolili trošku iný prístup. Vďaka aj za to.

Podstatnú časť z toho, čím (alebo napriek čomu) vedel predchodca instantne omráčiť, „Ótta“ neobsahuje. Vymizli najmä „hitovosť“, kostrbatosť a punková neučesanosť. Dnes sa severania vykašľali na prvý dojem. Naopak, dosť riskujú.

Už tak nie príliš komplikované štruktúry vytvorené živými nástrojmi vo veľkom dokresľujú ambientnými plochami, naviac neraz balansujú na hrane gýču, no snáď ani raz za tú súkromne definovanú hranu nespadnú. Skladby v prvom pláne vyvolávajú veľmi strohý, až prázdny dojem. Pritom je v nich toľko skvelého! Spočiatku však excelujú vo vyvolaní pocitu nenaplnenia. Podnecuje to túžbu dozvedieť sa viac – dalo by sa to až prirovnať k dobrému filmovému teaseru.

Výstupom nedávneho kreatívneho procesu je dielo nepomerne duševnejšie a emotívnejšie. V prvom pláne sa o emócie snažil aj „Svartir Sandar“, čo neprekvapí, ak sa zmierime s tým, že skvadra z Reykjavíku má výraz „inštrumentálno-technické orgie“ v privátnom slovníku cudzích slov. „Ótta“ však v tomto zmysle znie prirodzenejšie a tých subjektívne vkusných emotívnych okamihov ponúka plný batoh. Navyše vyvoláva dojem, že sa o to ani nesnaží a príjemne zadumané pohľady do okna máte strúhať len tak mimochodom. Štyria čudáci sa jednoducho po troch rokoch zase stretli v garáži a zajamovali si.

No. Aj o tom je umenie. Jednoducho to teraz SÓLSTAFIR vychytali, možno len preto, aby im to nabudúce opäť nevyšlo. Taká klavírna suita „Midaftann“ postupne nabaľuje prvky, ktorých kombinácia vytvára na koreni jazyka slovo „patetický“, to je ale práve krásna pasca na povrchného poslucháča, ktorý si ju pustí bez „krovia“, miesto aby sa k nej presekal predchádzajúcimi štyridsiatimi minútami.

Skutočná jeseň je tu a SÓLSTAFIR vo veľmi príhodnom čase predvádzajú, aká dôležitá je pre kvalitu ich nahrávok atmosféra. Nie práve rozpustilá, veselá a „slnečná“, ale po boku sporo odetých slečien si ich nikto nepredstavuje. Ak voči nim nechováte apriórny odpor, „sychravosť“ hudby si podmaní najskôr ušné bubienky a potom celého človeka. Sugestívne, vnútorné, hlboko pocitové divadielko, no minca mala vždy aj druhú stranu. Ak nedokážete osobitosť ich výraziva precítiť, začne sa vám to všetko v rukách roztápať ako sneh, ktorý mal tú smolu, že v utorok tam práve bolo leto.

„Hitové“ sa tu nevyskytujú ani len závany, jedine, že by sme započítali rock´n´rollový gitarový výron z polovice šiestej minúty v inak nenápadne zašitej „Nón“. Tentokrát sa do popredia dostávajú podružnosti, aké zaujímajú hlavne muzikofilov. Zunivá, znelá basa prísne ženúca vpred šlapavú „Middegi“. Autentické, naturálne bicie, vďaka ktorým máte ilúziu živého vystúpenia u vás doma. Banjo, ktorého osem tónov prakticky stvorilo titulnú desaťminútovku. Skvelý výber obálky, z ktorej vám ťahá na chrbát bez použitia jedinej snehovej vločky.

„Ótta“ má opäť od zázraku ďaleko, no je k nemu podstatne bližšie, ako bol nekompaktný predchodca. Venuša je slnku bližšie ako Zem. Zádumčivosť a akási zvláštne upokojujúca bezútešnosť sálajúca z ôsmich skladieb na vás padá už po pár minútach a podľa nálady už záleží, nakoľko sa s nahrávkou zžijete. Jeseň by vám k tomu mala dať dosť priestoru v podobe scenérií za oknom.


Martin

Zveřejněno: 8.10.2014



Názory redakce
Klypso
8.10.2014

Na album sa pozerám z takmer opačnej perspektívy ako Martin, a pritom sa mi tiež páči. Aj o tom je hudba.

Bez toho, aby som ktovieako poznal pozadie SÓLSTAFIR, bavím sa na tom, ako tentoraz kombinujú hádam až pivné „vypaľovačky“, severskú melanchóliu a sem-tam islandský gýčik. Odmyslite si ambientný lep, zopár riffov z „vyššieho umenia“, klavír a iné prívesky na okrasu a pustite si piatu alebo šiestu skladbu. Neviem, ako to nazvať. Zaužívané pomenovanie melancholickí kovboji asi sedí. Ale viac než jeseň v tom cítim špinavý koncert, zafajčený klub a dvihnuté tégliky piva. Napokon, aj videoklip razí líniu klavír - juj, príroda - kruté bicie v prírode - kúpanie vo vani - „redneci“ na aute - horiaci klavír.

[7,5 / 10]
Skutočná jeseň je tu a SÓLSTAFIR vo veľmi príhodnom čase predvádzajú, aká dôležitá je pre kvalitu ich nahrávok atmosféra. „Ótta“ má opäť od zázraku ďaleko, no je k nemu podstatne bližšie, ako bol nekompaktný predchodca. Venuša je slnku bližšie ako Zem.

Autor recenze:
8 / 10

Redakce:
7,5 / 10

8,4 / 10



s kapelou SÓLSTAFIR:



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page