Středa
17.1.2018
Noční verze
 id
 heslo
Rok vydání
2014

Vydavatel:
Temporary Residence Limited (USA) / Pelagic Records (EU)

Stopáž:
1:23:54

1. The Land Between Tides / Glory
2. Kanata
3. Cyclone
4. Elysian Castle
5. Where We Begin
6. The Last Dawn
7. Recoil, Ignite
8. Surrender
9. The Hand that Holds the Truth
10. The Last Rays

Takaakira "Taka" Goto
Gitary

Tamaki
Basa

Yoda
Gitary

Yasunori Takada
Bicie

Hey, You EP (2000)
Under The Pipal Tree (2001)
One Step More And You Die (2002)
New York Soundtracks (remixy) (2004)
Walking Cloud And Deep Red Sky, Flag Fluttered And The Sun Shined (2004)
You Are There (2006)
Memorie dal Futuro EP (vinyl) (2006)
MONO & WORLD'S END GIRLFRIEND - Palmless Prayer / Mass Murder Refrain (2006)
Gone (2007)
The Sky Remains The Same As Ever (DVD) (2007)
Hymn To The Immortal Wind (2009)
Holy Ground: NYC Live With The Wordless Music Orchestra (Live) (2010)
For My Parents (2012)
The Last Dawn / Rays Of Darkness (2014)

MONO - The Last Dawn / Rays Of Darkness

Môžete mať post-rock so všetkými jeho neduhmi v zuboch, ako len chcete. No keď sa nástrojov chopia majstri remesla, je to okamžite vidno aj v žánri pasujúcom sa s toľkými stereotypmi, že im niekedy nedokážu úspešne čeliť ani tí majstri. Chvalabohu, že žiaľbohu. Tony taktiež-umelcov prežúvajú svoje desiatky minút dlhé mantry úplne bez šťavy a štipky skutočnej emócie. Ako keby sa všetci rozhodli otupovať konzumentov už len svojou existenciou, lebo na ňu majú právo. Ďalší nudný deň v post-rockovej galaxii pred nami.

Keď sa však na ďalekom východe pripomenú MONO a začnú, formálne vzaté, robiť prakticky presne to isté, čo hore uvedené cvičené opičky, je zvláštne, že robia presne-to-isté s úplne opačným efektom. Absurdným spôsobom tak pripomínajú „úplně jiného žáka z úplně jiné třídy“.

Istí melodickí nihilisti zo Švédska sa nachádzajú v inej galaxii, sú však podľa mňa na tom rovnako – napodobňovať ich môžu desiatky študentov, no na rozdiel od nich nemajú v sebe to, čo z inak nudného frigidária, aké každoročne vydáva stodvadsaťšesť ďalších, zrazu spraví duševne obohacujúci zážitok. Zväčša platí, že nikoho nenapadá, ako ten rozdielový element dostatočne výstižne pomenovať.

MONO

MONO v roku 2014 sú obohacujúcim zážitkom. V roku, kedy sa po dvoch jalových full-lengthoch mohli nad Japoncami definitívne zavrieť vody šedého priemeru. MONO sa však pripomenuli s takou intenzitou výpovede, že sa tomu nielenže ubránili, ale aj zmietli akékoľvek pochybnosti o tom, že by tam niekedy v budúcnosti mohli zostúpiť.

Zopár na prvý pohľad symptomaticky jednotvárnych skladieb akoby pri prvom počutí jedna mater mala. Ako že aj mala, no. Ohromne sugestívne nosné motívy však zo sujetového minimalizmu Japoncov urobia zbraň oveľa väčšieho kalibru, ako by sa mnohí odvážili prorokovať. Všeobecne zaužívané chápanie virtuozity merané počtom prehmatnutí za sekundu tu padá.

Navyše, len skutočne vnímavý poslucháč následne uzná, akým pestrým a funkčným dielom novinka MONO skutočne je, a to aj odhliadnuc od dvoch prepracovaných desaťminútovú hranicu prekračujúcich eposov. Šuster sa drží svojho kopyta.

Noví MONO sú ohromní krajinkári. Názorná ukážka hneď v prvej skladbe. Krehké vločky snehu znášajúce sa v bezvetrí na krajinu ako páperie. Sonická búrka, ku ktorej nevyhnutne všetko dospeje, prichádza mučivo pomaly, Japonci doslova vykrúcajú struny tak, aby rezonovali čo najdlhšie, s potešením odďaľujúc rozuzlenie, ktoré čaká za horizontom.

Ak si kompozícia doteraz dávala načas, vrcholí rýchlo, nervne – Izraeliti v Egypte dojedajú baránka a chvatne sa chystajú na Pánovu Paschu. V elegickom závere s mysterióznym nádychom si štvorica dala záležať na sláčikoch, plačúcich vkusne, s tak akurátnou mierou gýču. Zvláštne smutné „zimné“ ticho zasneženého lesa, ktorému sú divákom len strašidelne holé konáre opadaných stromov. Čo všetko sa dá zrazu vymyslieť so štyrmi najatými čelistami, keď sa predtým zbavíme celého orchestra!

Silné prúdy súmračnej melanchólie prýštia z každej skladby. Nie deštruktívnej ale dobíjajúcej, pozitívnej, pritom ale hlboko ryjúcej melanchólie, ak sa teda vôbec s niekým chápeme. Z nahrávky sála hmatateľný pokoj. Väčšina skladieb ako keby si uvedomovala kontraproduktívnosť kompozičných zvratov. Nechajú vás utopiť sa vo vlastnej zádumčivej repetitívnosti, v príhodnom ročnom období nabádajúc k úvahám o existenciálnych otázkach. Malé koníky ľúbi Boh. Sú tri hodiny ráno, všetko spí a vy nie, pretože si to potrebujete pustiť znova. Pozrime sa, opäť sneží!

Telo znehybňujúca katarzia z prvého albumu urobí z človeka div nie posla mieru. Po doznení titulnej skladby sa prosto nedokážete na nikoho hnevať. Druhý disk sa spočiatku tvári o poznanie dynamickejšie, čoho stelesnením je najmä geniálna trinásťminútová „Recoil, Ignite“, ktorá, tak ako úvod prvého kotúča, triumfuje z pohľadu kompozície. Zvyšok stopáže nás vráti na príjemne vyležaný gauč, čo ale po tak emocionálne vysiľujúcom zážitku nie je na škodu.

Na sklonku minulého roku MONO príjemne prekvapili a zakopali do zeme celý pelotón konkurentov s nádejou vzhliadajúcich indivíduí, ktoré majú nutkavú potrebu hovoriť a nič nepovedať. Ak niekto dokáže z vašich uší na celé týždne vytlačiť všetko ostatné a stať sa mostíkom, cez ktorý si budete raz vybavovať spomienky, iba vám tak pripomenie, že na svete nie je až tak veľa vecí, ktoré by stáli nad hudbou.


Martin

Zveřejněno: 19.1.2015



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page