Sobota
16.12.2017
Noční verze
 id
 heslo
WARREL DANE
Dle serveru Blabbermouth zemřel včera zpěvák amerických ... cely text

THERION
vydají 2. února dlouho očekávanou rockovou operu "Beloved ... cely text

MONSTER MAGNET
vydají 23. března 2018 své již jedenácté řadové album "Mindf ... cely text

OBITUARY
nový klípek k řádnému protřepání palice "Brave" sledujte ... cely text

DECAPITATED
Polská čtveřice byla na konci listopadu propuštěna na svobod ... cely text

GHOST
vydali digitální edici nového živého alba "Ceremony And De ... cely text

NAPALM DEATH
se krom toho, že se v únoru příštího roku představí u nás na ... cely text

ORPHANED LAND
Čerstvý singl „Like Orpheus“ z nové desky „Unsung Prophets & ... cely text

ANTHRAX
vydají 27. dubna příštího roku u Megaforce živý záznam „King ... cely text

MACHINE HEAD
Videoklip ke skladbě "Catharsis" ze stejnojmenného nového al ... cely text

LAIBACH
22. 3. 2018 - Majestic Music Club, Bratislava ... cely text

BRUTAL ASSAULT 2018
NOVÉ KAPELY S PARADISE LOST, NOCTURNUS AD, UNLEASHED AND ... cely text

GOTICKÝ MANIFEST
ČESKOSLOVENSKÁ GOTICKÁ SUBKULTURA VYDÁVÁ SVŮJ HUDEBNÍ MAN ... cely text

Stránka: 1/16 Jste na první stránce
 /16
Následující stránkaPočet záznamů: 159
CRIPPLED BLACK PHOENIX - Bronze

Ešte pred pár rokmi by po nejakom tom polroku nebol album ani recenzia na neho neaktuálna. Dostupnosť a množstvo hudby distribuované cez rýchle internetové kanály to recenzentom robia v tomto smere ťažké. Sám niekedy pochybujem, či svoje dojmy z nejakého albumu ešte má zmysel spisovať do recenzie, keď to človek v čase vydania prešvihne. Kvalita posledného počinu od CRIPPLED BLACK PHOENIX „Bronze“ mi k tomu dáva opodstatnenie, pretože ho stále počúvam a predpokladám, že úspešne odolá aj zubu času. Nie som úplne dokonalý znalec tvorby a histórie CRIPPLED BLACK PHOENIX, ale posun k temnejšiemu a viac metalovému vyzneniu na predposlednom radovom albume a vydanom EP bol zrejmý. Chápem, že nie každému to bude po chuti, ale mne tá súčasná podoba kapely sedí z celej jej bohatej diskografie najviac. Je to snáď reflexia vnímania súčasnosti a tento ponurý tón a kovovo chladná nálada presakuje celým „Bronze“. K úderu prvých gitarových akordov a riffov sa musíme prepracovať cez dlhé intro a dobrú polovicu „Deviant Burials“, potom to už je jazda náladovým údolím svojsky podanej rockovej muziky. Kapela je oproti minulosti ďaleko zemitejšia, vo zvuku tvrdšia a menej zasnená. Skladby vyznievajú skôr naliehavo a neutápame sa veľmi v samoúčelných vyhrávkach a ani príliš melodických spevoch. Najtvrdšími kúskami sú „No Fun“, „We Are The Darkeners“ a dvojdielna „Champions Of Disturbance“ s pôsobivým zakomponovaním elektroniky i úderným rytmom, všetko bohato prekladané popisovanou atmosférou. Atypickým kusom je zaradenie „coveru“ Jaya Walsha „Turn To Stone“ do stredu nahrávky, kde ozvlášť vyniknú skvelý zvuk a produkcia, ktoré inak zdobia celý album. Ďalej sa nezabúda ani na baladické motívy, tie spolu s charizmatickým vokálom Belindy Kordic vrcholia v „Scared And Alone“. Je zrejmé, že minimálne takto vydarené momenty máme príjemne rozložené v celom spektre bohatej stopáže nahrávky. Potvrdením stále silnej kompozičnej schopnosti kapely a nevyčerpania nápadov je to, že „Bronze“ naozaj neobsahuje hluché miesta. Pre mňa vcelku jednoznačne TOP album od CRIPPLED BLACK PHOENIX, ktorý mám v rámci ich diskografie najradšej a mám istotu, že sa tak skoro neopočúva. Určite v tomto smere nie som sám sám a „Bronze“ sa bude ťažko prekonávať, čo nie je obvyklým javom, ak má kapela za sebou takto dlhú históriu. ... celý text
[Recenze]   [11.5.2017]   [Arrow]   [1 příspěvků]  

SOEN, MADDER MORTEM - 8.4.2017, Košice, Collosseum

Vydanie tretieho albumu „Lykaia“ sa SOEN rozhodli podporiť geograficky slušným turné po Európe. To, že nevynechali Košice bude iste aj zásluhou vydareného koncertu, kde vystupovali ako podpora PARADISE LOST a tomu už bude dobrých päť rokov, ktoré ubehli skôr než mi je milé. Aby v tom neboli sami, „support“ zabezpečili MADDER MORTEM, ktorí sú SOEN prinajmenšom rovnocennými partnermi. Hneď úvodom musím pozitívne konštatovať, že koncert nepotreboval žiadne lokálne predkapely, ale s malým oneskorením začali rovno MADDER MORTEM. Charizmatickí Nóri na čele s nielen hlasovo výraznou speváčkou sú späť na koncertných pódiách po trinástich rokoch, ale nebolo to vôbec vidieť ani počuť. Počuť v úvodnom záseku „If I Could“ z novinkového albumu „Red Tooth And A Claw“ bolo jedine to, že im to šľape skvele a zvuk bude nielen na pomery klubu luxusný (aspoň z miesta kde som stál). Ďalším pre mňa príjemným prekvapením bol energický a svojský vokál  Agnete M. Kirkevaag, ktorý oprostený falošných tónov znel temer rovnako dobre ako zo štúdia. S takýmto nastavením človeku neostávalo nič iné len sa ponoriť do skvelých skladieb, kde obzvlášť dobre vypálili hity „Fallow Season“, „Necropol Lit“ alebo „Pitfall“. Nakoľko publikum nebolo extrémne výbušné, dobre vyzneli aj atmosférickejšie kúsky v podobe „Armour“ a záverečná „Underdogs“. Zvláštnym spôsobom fungovala aj komunikácia medzi publikom a kapelou i značné ovácie po každej skladbe i pozitívna energia, ktorou bol nabitý vzduch okrem obligátneho cigaretového dymu. V mojom rebríčku koncertov toto vystúpenie končí vysoko a bol to skvelý hudobný zážitok, ktorý som ani neočakával. Po nevyhnutnej úprave pódia a hlavne odhaleniu bohatých bicích Martina Lopeza, sťaby najslávnejšej osoby zo SOEN, prišla na radu druhá hviezda večera. Úvodná „Canvas“ z debutového albumu bola skôr ešte hľadaním správneho zvuku, ale taktiež potvrdením faktu, že sa kapela od tohto albumu posunula niekam inam. Tento posun potvrdila hneď „Sectarian“ z čerstvej novinky, ktorá odstránila akékoľvek úvodné nedostatky a smršť riffov ako aj (Gibson) rockovejší zvuk gitár si musel podmaniť každého. K tomu vytiahnutá basgitara a úderná až silová hra Martina Lopéza vytvárali veľmi energickú rytmickú symbiózu, do ktorej sa nebol problém v skvelom zvuku ponoriť. ... celý text
[Koncerty]   [14.4.2017]   [Arrow]   [9 příspěvků]  

DEAFHEAVEN - New Bermuda

Než som sa dokopal k dopísaniu tejto recenzie sa z novinky DEAFHEAVEN stala v dnešnom internetom akcelerovanom svete vykopávkou. Ostatný album kapely mal teda ambíciu byť jedným z výrazných počinov, ktoré sa objavili na poli extrémnej hudby hlboko v minulom roku. Aj napriek tomu, že sa "blackmetal" stal možno až príliš otvoreným žánrom s množstvom zákutí bude snaha o pozitivizmus  stále prinášať isté kontroverzie. Osobne ma v tomto smere nejaké škatuľkovanie a ideové prúdy netrápia, podstatný je hudobný výstup. Tu môžem konštatovať, že si chlapci spoza oceánu vytvorili vlastný a originálny hudobný prúd, ktorý urćite trocha rozšíril hranice žánru i povedomie o ňom v ďalších komunitách.  "Sunbather" celkom slušne zarezonoval na scéne a vyvolal potrebné pnutie i polemiku v tématike multižánrovej fúzie blackmetalu postrocku a shoegaze. Aj keď v prípade DEAFHEAVEN sa jedná o jej podstatne extrémnejšiu a militantnejšiu manifestáciu. Práve v kontraste rýchlej a surovej hudobnej formy s akýmsi pozitivizmom až zasnenosťou spočíval úspech nahrávky. "New Bermuda" tak logicky tento koncept ďalej rozpracováva do novej formy. To sa od prvých sekúnd darí so zatiaľ najúdernejšou a pre mňa i najvydarenejšou skladbou albumu "Brought to the Water". DEAFHAVEN oriadne pritlačili vo zvuku aj v kompozícii, ktorá je v tomto prípade razantnejšia a extrémnejšia než kedykoľvek predtým. Očakávaný rýchly zlom do uvoľnenej sféry je skvele zvládnutý, nenarúšajúc spojitosť skladby. Škoda, že v nastúpenom tempe nešľapeme až k záveru nahrávky. Tá sa postupne stáva v tempách uvoľnenejšou a extrémna poloha ostáva často len na vokáloch. To nie je vyložene na škodu, DEAFHEAVEN sú v predvádzaných motívoch istí a radi vás utopia v svojich melodických post-rockových polohách, čomu dominuje napríklad "Baby Blue". Pri počúvaní sa ale nemôžem zbaviť pocitu, že chodíme okolo bermudského trojuholníka bez toho, aby sme tam nakoniec skočili po hlave a odhalili jeho tajomstvo.  Možno to naznačuje ďalšie smerovanie kapely, ktoré je logické a neklasifikujem ho ako zlé. Stráca sa len istá forma vynímočnosti, ktorá je nahradená materiálom, ktorému technicky nemám čo vyčítať. Vcelku baví, má zaujímavé hudobné nápady, ale s výnimkou prvej skladby mu chýba poriadna udernosť. Aj keď produkcia a zvuk tieto ambície rozhodne majú a istá rozostrenosť je príjemná. Klavír, akustické gitary i melodické motívy sú taktiež vkusné a dobre zakomponované.  Použtie týchto adjektívov ilustruje problém, ktorý podprahovo vnímam aj keď musím zdôrazniť, že je subjektívny. Celé to tiež definuje záver "Gifts Of Earth", ktorý ma k AL ... celý text
[Recenze]   [27.12.2016]   [Arrow]   [1 příspěvků]  

CRIPPLED BLACK PHOENIX - Košice - 1.12.2015, Kulturpark

To, že k nám do Košíc v prvý decembrový deň naozaj zavítali CRIPPLED BLACK PHOENIX, ktorí sa vrámci svojho aktuálneho turné koncentrujú na onakvejšie metropoly, bolo pre mňa veľkým prekvapením i malým sviatkom. Húfna návšteva už pri pohľade na počet predaných lístkov v predpredaji sa nekonala, aj keď z pohľadu subjektívneho návštevníka to bolo skôr plus. Sála v Košickom kulturparku bola napriek tomu dostatočne plná, aby sa dostalo kapele zaslúženej podpory. Už na plagáte bola prezentovaná ako hrajúca blues rock, alternatívu, post-rock a podobné žánre, o ktorých znalci tvorby už vedia. Briti patria aj k mojim obľúbencom a čakal som ich skôr v melancholicko zasnenej polohe, aká prevláda na ich štúdiovkách. Už pódiový (orange) aparát čítajúci štyri gitary, dvoje klávesy a bicie sľuboval masívny hudobný zážitok, no prvý akord "Rise Up And Fight" kedy sa všetci sympatickí členovia do svojich nástrojov opreli, ma úplne ohromil. Za podobne monumentálny zvuk by sa nemusela hanbiť žiadna black/death metalová sypačka. Tak silne fyzického prežívania hudby sa človek nedočká často a musím podotknúť, že to nešlo na úkor čitateľnosti. Každá skladba tak dostala úplne iný a temnejší rozmer, než aký poznáme z albumového prevedenia. Zvuková štylizácia a živelné nasadenie hudobníkov sa približovali najviac aktuálnemu EP "New Dark Age", ktorý Justin Greaves príhodne škatuľkuje ako dark-rock. CRIPPLED BLACK PHOENIX sa teda nesústredili na poetiku a inštrumentálne ekvilibristiky, ale nasypali svoje skladby do publika s maximálnou razanciou, čo mne ako vyznávačovi tvrdších žánrov plne vyhovovalo. Z počtu metalových tričiek v publiku by som súdil, že som v tomto smere nebol sám. Časový priestor vyše dvoch hodín bol pre koncert viac než veľkorysý a tak sme si mohli s kapelou prežiť temer všetko dôležité z pestrej diskografie.  V superlatívoch by som takto mohol hodnotiť obe časti "No" s hosťujúcou Belindou Kordic, masaker v podobe "Black Light Generator", ktorá je už na albume poriadne ostrá a živé prevedenie to ešte znásobilo. Zo starších vecí odznela emóciami nabitá "Human Nature Dictates The Downfall of Humans", ktorá je v dnešnej dobe rovnako aktuálna ako temný manifest "New Dark Age", ktorý sa mi zaryl do pamäte asi najviac. Z vydareného EP "I, Vigilante" sme sa dočkali trojlístka "Troublemaker", hitu "We Forgotten Who We Are" a "Fantastic Justice" s krásnym klavírnym motívom.  ... celý text
[Koncerty]   [7.12.2015]   [Arrow]   [7 příspěvků]  

ARCTURUS - Arcturian

S recenziou "Arcturian" som si dal temer obdobne načas ako ARCTURUS s dlho očakávanou novinkou. Kultoví Nóri prichádzajú so svojím intergalaktickým cirkusom medzi nás už po piatykrát, vzbudzujúc (ako vždy) nemalé očakávania. Sám som tiež dúfal v nápravu reputácie kapely po nie celkom vydarenom "Sideshow Symphonies", ktorý mal nevyváženú produkcie a ďalšie problémy, kvôli ktorým mi veľmi neprirástol k srdcu. Už vlajková loď v podobe skôr prezentovanej "The Arcturian Sign" demonštrovala solídny prísľub, že k náprave krívd minulých by predsa len mohlo dôjsť. Samozrejme, treba pritom zabudnúť na časy blackmetalovej avantgardy a pionierstva, tento potenciál je, zdá sa, už dávno vyčerpaný. ARCTURUS sa v súčasnej polohe snažia prezentovať svojským štýlom načrtnutým ešte v roku 2005 bez ambícií zbúrať žáner, v ktorom sa pohybujú. To im rozhodne nemám za zlé. Ak mám aktuálny počin konfrontovať so "Sideshow Symphonies", došlo k slušným posunom. Z albumu ako celku je cítiť ďaleko väčšiu tvorivú slobodu, ktorá je vcelku rovnomerne rozdelená medzi jednotlivých protagonistov. To znamená, že nikto z členov vesmírneho ansámblu nemá problém poriadne pritlačiť na tú svoju pílku a vo veľkej miere na nahrávke realizovať svoje umelecké predstavy. To ju činí veľmi pestrou, aj keď od minulosti sa celkom neodlepila a sem-tam započujeme známe postupy.Helhammer tak prináša, pre ARCTURUS atypicky, množstvo ultrarýchlych klepačiek, krolomných prechodov a ešte rýchlejších dvojkopov ("Angst" a "Bane" potvrdia). Rovnako sa stretneme s uletenou hopsavou elektronikou vo "Warp", ktorá pripomenie skvelé momenty priekopníkov tanečného elektro black metalu - KOVENANT. Okrem toho na albume nájdeme množstvo ekvilibristických sól ako aj virtuóznu hru na klavír prekladanou hromadou elektroniky i symfoniky, ktoré sú pre tvorbu kapely charakteristické. Ak to mám hodnotiť ako celok, máme tu zrejme najtvrdší album Nórov, ktorý si nič nezadá s debutom "Aspera Hiems Symphonia" vrátane užitia drsných blackmetalových vokálov.Vokál ICS Vortexa je samostatnou kapitolou a miestami vás veru vyťahá poriadne za uši. K ARCTURUS síce tak nejak patrí a tam, kde sa drží pri zemi, je to fajn, ale niektoré momenty naozaj nemôžu byť myslené vážne, respektíve sa za nimi skrýva iný mnou neodhalený zámer. Príkladom toho nech je "Demon", sťaby lepšia reminiscencia na "Daemon Painter" z minulého albumu. Zaujímavosťou je, že si na albume zaspieval aj Helhammer v oddychovke "The Journey". Aj z odstupu času môžem konštatovať, že ARCTURUS sa rehabilitovali a vytvorili vcelku pôsobivý album. Je veľmi pestrý, vrátane charakteristickej kozmickej i naliehavej atmosféry. Vyzdvihol by som nečakanú tvrdosť nahrávky a unikátnu symbiózu extrémnej a kreatívnej hry, s množstvom priestoru pre každého protagonistu. Bonusom je konečne aj solídny zvuk a produkcia korešpondujúca s umeleckým zámerom albumu. Palec smeruje tentokrát hore - k hviezdam.  ... celý text
[Recenze]   [21.10.2015]   [Arrow]   [1 příspěvků]  

BLUE EFFECT a JAZZABELL - Košice, Historická radnica - 22. Apríl 2015

Uplynulo takmer päť rokov od pamätného vystúpenia BLUE EFFECT spolu s ďalšími dvoma legendami Československej progresívnej scény. Tentokrát zoskupenie okolo Radima Hladíka vystúpilo s podporou v podobe košickej jazz-rockovej formácie JAZZABELL. Priestory starej radnice boli pre koncert nielen reprezentatívne, ale sála ponúka aj veľmi slušnú akustiku s pohodlným sedením. Kvinteto JAZZABELL úvodom potvrdilo, že sa v tento večer minimálne zvukovo budeme pohybovať na vysokej úrovni. Pre mňa atypické zloženie kapely v podobe basgitary, bicích, kláves, klarinetu a saxofónu dalo vyniknúť zaujímavým kompozíciám postaveným na jazzových základoch s prímesami rockovej priamočiarosti a kontrastným psychedelickým plochám. V štvordielnom sete vyznela atypicky a pre mňa aj najzaujímavejšie eponymná „Jazzabell“, bohato pretkaná orientálnymi motívmi s osobitou atmosférou. Inštrumentálne išlo o vysoko profesionálne predstavenie, v ktorom sa dalo nájsť množstvo pôsobivých momentov. Voľba predkapely tak dopadla ideálne a pripravila publikum na samotnú hlavnú hviezdu večera. BLUE EFFECT nastúpili na pódium bez zdržania, a to s Radimovým konštatovaním pri pohľade na vypredanú sálu, že veru nemladneme. Svoj set odštartovali skladbou „Je třeba obout boty a pak dlouho jít“. Už tu bolo zrejmé, že zvukovo priestor Starej radnice kapele maximálne sedí, a aj to, že pôjde o poriadny elektrický nárez, keďže kapela vystúpila klasickom rockovom zložení bez klávesov. To dalo všetkým skladbám nový rozmer. Boli zahraté s maximálnym nasadením a až metalovou razanciou v energickejších tempách. Povinnú klasiku „Sluneční Hrob“ si Radim a spolok odbili hneď ako druhú a pri nosnom gitarovom riffe a všetkých pridaných vyhrávkach, ktoré v tomto prevedení dokonale vynikli, až mrazilo. Prekvapenie prišlo s zaradením 18-minútovej skladby „Nová syntéza 2“. BLUE EFFECT sa v nej pokúsili nahradiť „big band“, s ktorým bola pôvodne táto skladba nahratá. Osobne som nemal obavy, že by chlapci s emuláciou pôvodných aranžmánov mali nejaký problém. Energia, výborný spev a poriadne skreslené gitary s množstvom emócií, nálad a krkolomných ekvilibristík v tejto inštrumentálne otesanej podobe dokonale vynikli. Tých 18 minút mi v časovej relativite, ktorú úvodom Radim spomenul, ubehlo ako voda. V duchu som sa tešil na ďalšiu porciu skvelej hudby. Tá sa dostavila v podobe atypicky zaradenej „Má hra“, druhej povinnej jazde „Ej padá padá rosenka“ a atmosférickej „Čajovna“. Úplný záver predstavovali svojsky podané cover verzie „Personal Jesus“ a „Little Wing“. Medzi tým dostalo aj publikum možnosť druhykrát si odspievať „Sluneční Hrob“ v trocha komornejšom vyznení. Počas celého setu pôsobila kapela veľmi uvoľnene a dokonale zohrato. Každý si na pódiu vo výbornom zvuku vytváral dostatočný priestor. Najväčšiu pozornosť priťahoval Radim Hladík, ktorý je so svojím Gibsonom doslova zrastený a vo svojom veku prekypuje elánom, pričom si opäť neodpustil ani krkolomné sólo za chrbtom v „Napříč“. ... celý text
[Koncerty]   [7.5.2015]   [Arrow]   [6 příspěvků]  

DHG - A Umbra Omega

DHG sú už niekoľko rokov v ťažko pozorovateľnom stave a vydanie nejakého nového materiálu sa vznášalo v množstve fluktuujúcich členov zostavy vo vákuu. Zmena v tomto stave nastala niekedy v trinástom roku milénia, kedy sa do zostavy vrátil Aldrahn. Obnovenie kreatívnej dvojice  Aldrahn/Vicotnik a odohranie nejakých živých vystúpení sľubovalo dôstojného nástupcu kultového „666 International“, ktorý sa v „Supervillain Outcast“ nezrodil napriek jeho kvalitám.  A skutočne, to čo pripravili DHG v podobe „A Umbra Omega“ je materiál, ktorému sa len ťažko bude hľadať ekvivalent. Pre recenzentov predstavuje peklo pri pokuse o jeho slovný opis a hodnotenie. Hranica medzi genialitou a šialenstvom je tenká, avšak v tomto prípade sa ju Nórom podarilo úplne zmazať. Päť skladieb mimo intra s priemerom niekde okolo trinástich minút nemusí šokovať, no to čím je tento bohatý časopriestor vyplnený nemá v žánri extrémnej hudby celkom obdoby. Nepopieram, že mi niečo nemohlo uniknúť, ale pri niekoľko násobnom posluchu som nenašiel motív, ktorý by sa v rámci ktorejkoľvek skladby čo i len raz zopakoval. Tento fakt, popiera akúkoľvek klasickú kompozičnú výstavbu monumentálnych skladieb a vytvára auru neuchopiteľnosti. V hudbe som zvyknutý na všelijaké extrémy, ale nie je snáď album po ktorého vypočutí by som zostal úplne vymletý s jedinou myšlienkou: „Čo do pekla bolo toto“? Tu a tam zachytíte nejaký melodický motív, aby vás vzápätí pomlel hyper rýchly blackmetal, akustické gitary, ambient, romantika, rockový náboj, saxofón, klavír, do toho pomätene vrieska Aldhran... Celé sa to veľmi rýchlo zvrháva v efektný abstraktný drogový „trip“ do inej dimenzie, kde platia úplne iné pravidlá. To vás úplne odrovná, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Pritom DHG úplne rezignovali na industriálne zvuky a s elektronikou pracujú veľmi vkusne, pričom skôr vsádzajú na virtuózny klavír syntetizátor a chóry. Album je napriek svojej chaotickej štruktúre atmosférický až elektrizujúci s vybrúseným zvukom a produkciou. Tento fakt dokonale demonštruje „Architect Of Darkness“, vytvárajúca týmito zbraňami dokonale mrazivú atmosféru. V mnohom tomu napomáha samotný Aldhran, ktorého nenapodobiteľnź vokál je ďaleko za hranicami počutého. Ten človek celý tým chaosom dýcha, pričom láme svoj hlas cez všetky možné i nemožné polohy v niekoľkých vrstvách. Bez neho by efekt albumu nebol ani zďaleka tak pôsobivý. Príkladom je impozantný záver „God Protocol Axiom“, s extatickým volaním zaujímavého textu: Tomorrow we all bleed, we all ... celý text
[Recenze]   [7.4.2015]   [Arrow]   [20 příspěvků]  

A FOREST OF STARS - Beware The Sword You Cannot See

Blackmetalová škatuľka explodovala do mohutného rozptylu štýlov už pred nejakou tou dekádou. Udržať si v tejto zmeti originálnu tvár a vytvoriť si vlastnú cestu bez opakovania minulosti sa podarilo len nemnohým. Britských excentrikov A FOREST OF STARS do tejto skupiny s ich štvrtým albumom môžeme bez problémov zaradiť.  Veľké veci sa kapele podarilo vytvoriť už na "Shadowplay For Yesterdays", rovnakú ambíciu má aj novinka s (opäť) pútavým a obrazotvorným názvom "Beware The Sword You Cannot See". A FOREST OF STARS sú jedným zo zoskupení, ktoré nemusia robiť nejaké štýlové kotrmelce, pretože každý ich album bol sám o sebe pestrofarebnou zmesou štýlov zakorenených niekde v black metale. Vývoj, ktorým sa doteraz prezentovali, mi pripomína Poliakov LUX OCCULTA. Nie tak formou, ako skôr estetikou a dekadentnou chuťou, ktorá presakuje celou ich tvorbou v rôznych formách. Prvých päť zásekov predstavuje ideovo oddelené hudobné kúsky, každý nesúci vlastný príbeh, vlastné obrazy v osobitej hudobnej forme. Hneď ten úvodný je obohatený veľmi vydareným klipom, ktorý dokresľuje epický nádych v avantgardnej hudobnej kompozícii. Striedajú sa tu rýchly black metal, emotívne husľové party, ako aj ambientné motívy s vypätým vokálom v celkovo romanticky znejúcej atmosfére.  Kapela tu predstavuje snáď všetky elementy, ktorými disponuje. Silná obrazotvornosť je vlastná aj ostatným skladbám, napäté až nervózne fluidum šialeného úľa dominuje v "Hive Mindless", "Blaze Of Hammers" zas zabúši kladivami priamo na mozog, "Virtus Sola Invicta" sa blysne nadupaným blackom a "Proboscis Master.." je neľahko stráviteľným kúskom so svojím centrálnym psychotickým riffom. O hexalógiu "Pawn On the Universal Chessboard" som mal isté obavy, avšak vo veľkej miere ide o krátke kompozície rockovejšieho charakteru, kde kapela netlačí na pílu a sústredí sa na atmosféru i emócie. Väčší dôraz kladie na akustické nástroje, elektroniku, teatrálne vokály, pomalé tempá a artové vyznenie. Výnimku tu predstavuje len piata časť, ktorá to pretína čistým rezom - rýchlym chaotickým black metalom, ktorý by sa nestratil ani na poslednej radovke MAYHEM. Vyzdvihnúť tu musím gitarovú prácu i citlivú kompozíciu využívajúcu vo veľkej miere akustické nástroje s excelujúciou súhrou vokálov. Záverečného, už skoro ambietného výdychu sa dočkáme len na "deluxe" edícii v podobe troch skladieb. Táto trojica paradoxne v ničom nezaostáva za zvyškom albumu a prezentuje A FOREST OF STARS v inej, najviac akustickej polohe. Vyzdvihol by som hlavne záverečnú "Plastic Patriarch Lynch Squad", ktorá je pre mňa nenápadným klenotom celého albumu. "Beware The Sword You Cannot See" je pestrý celok plný orig ... celý text
[Recenze]   [1.4.2015]   [Arrow]   [Diskuse: zatím žádná]  

EMPYRIUM - The Turn Of The Tides

Dvanásť rokov v merítku ľudského života je dosť dlhá doba, počas ktorej sa dá na všeličo zabudnúť. O to viac, ak ide o minoritnú záležitosť aj na pomery metalového podzemia. Reinkarnácia kapely po takej dlhej dobe môže priniesť zaujímavý a svieži materiál, aj keď to ani zďaleka nebýva pravidlom.Názov "Turn Of the Tides" by mohol predznamenať všeličo, ale samotní autori tvrdia, že skôr pôjde o návrat k poslednej podobe EMPYRIUM s dostatočnou reflexiou toho, čím si nielen v hudobnom živote prešli. Ideový koncept nahrávky je tak opäť spätý s prírodnou mystikou, cyklom ročných období a prirodzeným behom života v jeho rôznych etapách. Nie je to nepodobné práve tomu, čomu sa venujú aj štýlovo spriaznení DORNENREICH.Hudobne je album prioritne akustický, je však rozvinutý do ďaleko pestrejšej a modernejšiej podoby, než by som čakal. Autori pracujú s ďaleko širšími hudobnými plochami s využitím elektronických plôch, skreslených gitár a bicích. Dôraz je kladený hlavne na udržanie dramaticko-melancholického náboja skladieb, pričom každá predstavuje mierne inú polohu kapely.Poriadne prekvapí ostrý vokál v "Dead Winter Ways", odkazujúci na blackmetalovú minulosť, "shoegaze" záver "In The Gutter Of This Spring" pripominajúci zas najlepšie momenty ALCEST. Poriadnou dávkou gitár ovplýva taktiež "The Days Before The Fall", evokujúci doomovú atmosféru s pekným akustickým sólom i dramaticky uzavretá "With The Current Into Grey". Dôležitým elementom je tradične dominantný operný vokál, pričom originálna Nemčina na albume absentuje.Popri široko rozvetvených skladbách, ktoré tradične umne balansujú na hrane gýča, ma asi najviac baví záverečný minimalizmus v "Turn Of The Tides" a rovnako koncipovaná klavírna "We Are Alone". Obe tieto skladby krásne definujú poetiku a veľmi špecifickú atmosféru celého albumu.Tento fakt definuje aj jeho základný problém, keďže nie každému musí táto forma relaxačnej a nie nejako zložitej hudby vyhovovať.Toto je ale všeobecný problém albumov, ktoré sú postavené na evokovaní pocitov a atmosféry ako silne subjektívnych prvkov. Nakoniec ide o veľmi sympatický a svojím spôsobom nenápadný album, ktorý dokáže spríjemniť chvíle pokoja pri nenáročnom počúvaní. Na záver si staromilsky neodpustím pekný citát poslednej slohy titulnej skladby:I am a wave in an oceanFloating, gliding, infinityI shall not break at the rocksNor shall I decay before my timeAt last I reach endless white sands ... celý text
[Recenze]   [14.3.2015]   [Arrow]   [Diskuse: zatím žádná]  

TRIPTYKON - Melana Chasmata

Tvorba CELTIC FROST ma minula, rovnako ma nechal chladným aj "reunion" a vydanie "Monotheist" spolu s opätovným rozpadom legendárnej kapely. Rovnako dopadol u mňa aj debut TRIPTYKON, ktorý považujem za dramaturgicky nezvládnutý, napriek jeho výnimočnej atmosfére. Čo sa teda zmenilo s príchodom "Melana Chasmata"?Nemám veľmi rád hudobné klipy a až na výnimky ich považujem za zbytočné exhibície kapiel, ktoré často dopadajú prinajlepšom amatérsky. Zhliadnutie klipu k "Aurorae" ma však svojou štylizáciou, atmosféru a prezentáciou pohltilo až natoľko, že som si novinku od TRIPTYKON obstaral. A dobre som urobil, pretože od prvého taktu ide o silný materiál, ktorý v sebe spája naliehavú emotívnosť a skvelé inštrumentálne spracovanie v temnom rámci. Hneď úvodná "Tree of Suffocating Souls" ohromí monumentálnym zvukom, ktorý definuje mrazivú  atmosféru, akú Thomas G. Fischer dokázal na svojich dielach vytvárať. Pritom to naozaj evokuje vizuály majstra hororu H. R. Gigera, ktorý mu bol nemalou inšpiráciou. Skladba samotná je bez skulinky prázdneho hudobného priestoru a jej štrukturálna výstavba je dotiahnutá do posledného detailu. Tento fakt podčiarkuje hneď druhá "Boleskin House" s jemným ženským vokálom ostro kontrastujúcim s pomaly sunúcou sa hradbou depresívnych gitár. Ako celok album plynule a umne osciluje medzi agresívnejším a rýchlejším poňatím predstaveným v "Breathing" až po dominantné spomalené roztekajúce sa atmosférické kúsky ako "Daemon Pact" a "Altar Of Deceit". Opäť spomeniem, že oproti debutu tieto pomalšie kúsky ovplývajú kvalitnejšou kompozíciou, čo je výrazným plus. Popri slušnej výstavbe musím pochváliť aj inštrumentálnu a zvukovú stránku. Páči sa mi dôraz kladený na krásne skreslený zvuk basgitary, inventívnu rytmiku, hranie sa s efektmi v sólových výstupoch i pestrú vokálnu stránku korešpondujúcu s posolstvom jednotlivých skladieb.  Napriek tejto rozmanitosti si album zachováva jednotné inštrumentálne fluidum ideálne stelesnené práve v emotívnej "Aurorae" podčiarknuté uvoľnenejším, no pohlcujúcim záverom "Waiting".Dlhšia minutáž väčšiny skladieb je účelná a 67 minút ubehne ako voda s ostávajúcim pocitom, že ste za ten čas absolvovali niečo výnimočné. Každý kúsok zapadá presne do výslednej skladačky dýchajúceho temného monumentu napĺňajúc tak dlhodobú umeleckú víziu Thomasa G. Fischera. Veľkým pozitívom je aj to, že sa to obíde bez akýchkoľvek typických žánrových ohraničnení a klišé.  ... celý text
[Recenze]   [22.11.2014]   [Arrow]   [3 příspěvků]  

Stránka: 1/16 Jste na první stránce
 /16
Následující stránkaPočet záznamů: 159
Rychlá navigace:


Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page