Sobota 3.7.2004
Dejstvo druhé (“deň pekný“)
Vzhľadom k náročnosti predchádzajúcej noci som si dovolil prvé dva české spolky sobotňajšieho dňa; ŽIRAFA, FLERET, prespať.
K životu ma priviedlo až prudké slnko a chystané vystúpenie reinkarnovaného Mariána Greksu a jeho spolku skvelých muzikantov GREXABAT. Podobne ako ja na tom boli viacerí, pretože pod pódiom bolo iba nejakých pár stovák roztrúsencov. Hneď pri úvodnej skladbe „U.S.A“ kapela zažila celkom vtipný trapas, keď gitaristovi Mišovi Kovalčíkovi uletela slušivá koncertná sukienka a ostal hrať iba v spoďároch. Na čo veľmi milo zareagoval basák Atila - Maďar z Banskej Bystrice (ako podotkol M.Greksa) a zhodil svoje kraťasy, aby tak prejavil lojalitu s kolegom. Hrali sa prevažne veci z aktuálneho CD „Grexabat“: „Chlapík“, „To zvonia“, „Akvárium“, „Slečna“. Marián sa vypäl k celkom slušivým speváckym výkonom, takmer ako za mladých čias. Došlo aj na skladby z obdobia DEMIKÁT-skej spolupráce s Andym Šebanom: „Pankhart“, „Bača“ a „Muška“, počas ktorej to už Greksa nevydržal a vyburcoval dav k spevu z asi 5 metrovej výšky lešenia, čo sa mu, myslím, celkom podarilo. Zo zvukom to začína byť oproti piatku zaplaťpivo o riadny kus lepšie.
BROUCI nemohli so známymi beatlesovkami nikoho uraziť. Mladí chalani dodržiavajúci imidž BEATLES za každého počasia, odohrali celý set v zapnutých oblekoch. O svojich idoloch vedia takmer všetko, čo zúročili pri uvádzaní jednotlivých skladieb. Svoju produkciu mali prepracovanú do najmenších detailov ako napr. „Paulova“ hra na ľavorukú gitaru. Prispeli k pravej obedňajšej pohode a aj keď si väčšina ľudí v tom čase ešte šetrila energiu na hlavné hviezdy večera, tí, čo mali chuť sa baviť, si aj zatancovali.
VYPSANÁ FIXA, ktorá už má mimochodom na svojom konte sedem albumov a v českých zemiach je pečená varená, slovenské publikum do varu príliš nedostala. Trochu suchopárny bigbítový punk, v niektorých skladbách načichlý brit rockom si to kľudne váľal svojím štýlom. Žiadna prehnaná technika, slušná zohranosť, priamočiare gitarové kilá a ide sa. Snahu o nejaké rozhýbanie obecenstva vyvinul gitarista a spevák Márdi v skladbách: „Domáci motokrosák“, „Drogový večírek“. Z ďalších skladieb, ktoré preplávali davom vyberám: „Hlava“, „Palenie Titonia“, „James“, „1982“, „Lunapark“, „San Piego“, „Jimi Dixon“.
Keď podotknem, že piatok bol čo sa týka programu o nejakých 40 min popredu a hviezdy večera - EUROPE tak mali dostatok času správne sa nazvučiť, v sobotný deň tomu bolo presne naopak. A tak sme sa (zatiaľ) dostali do sklzu nejakú tú polhodinku.
Z toho dôvodu si DESMOD bez dopredu avízovanej zmeny vymenili miesto s KISS FOREVER BAND. Slovenská kapela, ktorá sa prikláňa k súčasnej americkej vlne, si na nedostatok fanúšikov v kotli nemohla sťažovať. Skladby ako „Stroj“, „Hemeroidy“ či „To nie je možné“, omieľané slovenskými rádiami, prilákali možno aj tých, čo to pôvodne ani nemali v úmysle. Ľudia vpredu sa počas ich koncertu dočkali nedobrovoľnej sprchy z hadice. Voda sa dostala až na pódium, ktoré sa potom šmýkalo. Opäť raz niečo nevyšlo...
Koncert KISS FOREVER BAND z Maďarska bol príjemným oživením popoludňajšieho programu. Kapela sa pýši povesťou najlepšieho KISS revivalu, čomu sa dá aj celkom veriť. Čo sa kostýmov týka, vyzerali aspoň z diaľky na nerozoznanie od originálu. Len chudák „Paul Stanley“ bol kvôli zlomenej nohe handicapovaný, takže na rozdiel od ostatných celý set odohral a odspieval zo stoličky. Fanúšikovia najlepšie reagovali na skoro popovú hitovku „I Was Made For Lovin’ You“. Pod pódiom však nakoniec nemali až toľko ľudí, koľko by si zaslúžili, ale vzhľadom na nemilosrdne páliace slnko sa nebolo čomu čudovať. Pridelených päťdesiat minút vyplnili takto: „Deuce“, „Detroit Rock City“, „Cold Gin“, „I Love It Loud“, „Firehouse“, „Shock Me“, „I Was Made For Lovin You“, „God Of Thunder“, „Lick It Up“, „New York Groove“, „Shout It Out Loud“, „Rock And Roll All Nite“.
Svojrázna rockovo-punková sebranka z Prahy WOHNOUT opäť nie príliš známa našincom, ma celkom prekvapili profi hudobnou výbavou, veľmi dobrým zvukom a svojskými vtipnými textami. Hoci bratské duo Matej a Honza Homolovy, ktorí sa okrem gitár delia o vokálne party, žiadnu veľkú vedu, práve čo sa týka spevu, nepredviedli; zámerne afektovaný spev (čo mi bolo vysvetlené až neskôr) však do ich hudobného a textového prejavu celkom pasoval. Počas úvodnej skladby: „Volali“ mal menšie problémy jeden z gitaristov (definujem, že asi Matej), takže jej väčšiu časť iba odspieval. Promptný technici závadu vyriešili, a tak nič nebránilo zahrať tunajším niečo málo z doterajšej troj-albumovej tvorby: „U nás na nouzové“, „Ryba schnilá“, „Banány“, „Jes-ko-no-pí“, „Blázni, Uprchlík“. Radosť mnohým urobil cover od známych SUICIDAL TENDENCIES.
Počas ich vystúpenia prebehla autogramiáda PINK CREAM 69, na ktorú sa zďaleka nečakalo s takým predstihom ako na STRATOVARIUS, ale aj tak zaznamenali WOHNOUT nemalý odliv poslucháčov.
K legende česko-slovenského bigbítu, OLYMPIC, sa vyjadrím len veľmi stroho a heslovite: Prišli, odohrali bez zbytočných rečí rokmi overené fláky („Želva“, „Dynamit“, „Dej mi víc tvé lásky“, „Okno v přízemí“, „Snad sem to zavinil ja“, ....a všetky ďalšie, na ktoré si fanúšik od 60. rokov spomenie), s výborným zvukom, veľmi dobrým, aj keď trochu zachrípnutým, spevom Petra Jandu. Zbalili fidlátka a odišli. Pri tejto kapele platí osvedčené latinské heslo: Veni-Vidi-Vici. Neviem, či má zmysel pre OLYMPIC do budúcna písať nejaký nový materiál, keď aj tak si ľudia žiadajú stále to isté...
PINK CREAM 69 bola pre mňa osobne kapela sobotňajšieho večera, na ktorú som sa veľmi tešil, a moje očakávania boli viac než naplnené. Fantastický zvuk pod, a výborná atmosféra na pódiu zavládla ihneď od prvej, titulnej skladby z nového CD „Thunderdome“. Gro tvorili predovšetkým veci z posledného, už spomenutého albumu („Thunderdome“, „Carnaby Road“, „That Was Yesterday“), ako aj zo skvelého „Sonic Dynamite“(„Lost In Illusion“, „Spirit“, „Seas Of Madness“), ale tiež z prelomového „One Size Fits All“( „Do You Like It“, „Hells Gone Crazy“, „Talk To The Moon“, „Living My Life For You“) . Speváčik David Readman, nastúpivší na uvoľnené miesto po istom pánovi Derisovi, sa ukázal hneď v dvojici piesní: „Do You Like It“ a „Hells Gone Crazy“ o niekoľko tried lepší ako Andi (bez urážky), ktorého veci dokázal prespievať bez najmenších problémov, s prehľadom a ľahkosťou. Do zostavy pribudol ešte výpomocný gitarista, usmievavý sympaťák z nejakej spriatelenej nemeckej oblastnej kapely. Najenergickejší člen kapely po spevákovi Davidovi bol sólový gitarista Alfred Kofler, ktorý jednostaj menil gitary, poskakoval po svojej časti pódia a príležitostne potiahol nejaký ten vokál. Nad všetkými v pozadí trónil pohodový Grék Kosta za svojou brutálnou konštrukciou bicích, bafkajúc počas hrania cigarety. Po skončení riadneho hracieho setu tento medzinárodný kvintet samozrejme fanúšikovia len tak ľahko nechceli pustiť z pódia. Nastali nejaké prazvláštne zákulisné dohadovania, načo manažér, alebo iná kompetentná osoba, povolila prídavok v podobe „Welcome The Night“, „Shame“. Na záver ešte jam-session „So Lonely“ na tému THE POLICE & Bob Marley a šmitec.
Po báječnom sete PINK CREAM 69 som mal určité obavy zo štýlovo a atmosférou odlišnej party THE 69 EYES. Fíni nabehli ako sa na správnych novodobých „gotikov“ sluší, odetí v čiernom a v koži. Pozérske gestá a image, ktorú nahodili taktiež neodmysliteľne patrí k danému hudobnému štýlu. Čo ma ale najviac mrzelo, bola maximálne nevýrazná rytmika (každá skladba iba bum-čvach) a frontman Jyrki, ktorý sa v originalite nepretrhol. Vyzeral skôr ako mladšia kópia speváka zo Sisters Of Mercy. Celkovo jeho prejav pôsobil dojmom: „aj tak ste sem všetci prišli na germánsky tralala metal, tak načo sa mám o niečo snažiť“. Názvy skladieb som akosi nezachytil, ale každopádne zazneli najväčšie hity z albumov: „Blessed Be“ , a „Paris Kills“, niečo navrch dali aj z práve vychádzajúcej novinky „Lost Boys“ – titulnú skladbu. THE 69 EYES boli na festivale asi jedinou hviezdnou kapelou, ktorá ma oveľa viac berie na nahrávkach ako na živo. Značne zahustený dav pod pódiom určite potešil oči hudobníkov, aj keď myslím si, že narástol kvôli po nich prichádzajúcim HELLOWEEN, ale aby sme nekrivdili, našlo sa aj pár štýlovo nahodených babeniek. Celkovo severania tento krát pôsobili dosť odmerane a chladne oproti usmievavým a príjemne naladeným Germánom.
HELLOWEEN boli tými pravými headlinermi na sobotný večer. Hoci došlo k nepríjemnému (vlastne celodennému) časovému posunu, publikum si ich vystúpenie nenechalo ujsť. Tekvice na nás rozbalili takmer identický playlist, aký hrali na nedávnom turné. Odštartovali svižnou „Starlight“ a keď Andi vzápätí ohlásil šestnásťminútovú skladbu, každému bolo jasné, čo bude nasledovať. Nesmrteľný „Keeper Of The Seven Keys“ spôsobil menšie problémy ochrankárom, ktorí si mysleli, že už odznela aj tretia skladba, čo by znamenalo koniec fotenia. Na to však bol určený ešte aj „Future World“. Skladby za sebou nasledovali presne v rovnakom poradí ako napr. minulý rok v Žiline. Napriek tomu, že ani Andi si nenachystal žiadne nové predslovy k skladbám, sotva by sa našiel niekto, komu by to prekážalo. Kto by odolal tomu, zaspievať si spolu s kapelou „Eagle Fly Free,“ „Hey Lord“ či „Forever And One“? Jednou z mála inovácií bol klávesák Kevin, stojaci pri Weikim, ktorého Andi stihol predstaviť ešte pred záverečnou klaňačkou. Aj tentokrát sme sa museli pred „Open Your Life“ podrobiť lekcii španielčiny, ale asi najjednoduchšie bude aj naďalej používať Weikiho verziu „Rabbit Don’t Come Easy“. Po „If I Could Fly“ sa Andi vžil do riadenia masy ľudí, na čo mu efektne poslúžila „Power“. HELLOWEEN veľmi dobre vedia, čo robia, keď sa pridŕžajú osvedčeného. Fanúšikov mali v tom okamihu omotaných okolo prsta. Tento čas využil Weiki na oddych a popritom dával najavo svoju účasť na vystúpení kývaním svojej tenkej nôžky do rytmu. „Sun 4 The World“ vystriedala „How Many Tears“ s clivým brnkaním Saschu spolu s Weikim uprostred. Komu nestačilo, mohol sa ešte rozšantiť pri „Dr. Stein“. V záverečnom outre Weiki prenechal svojho Gibsona Andimu, aby zaňho ukončil koncert. Menej kvalitný zvuk bol asi jedinou výčitkou ich, inak podareného, setu.
Pred poslednou kapelou festivalu IN EXTREMO som mal menšie obavy, pretože som dovtedy poznal iba jedinú ich pesničku: „Herr Mandalig“, ktorá v priebehu setu tiež zaznela. Po prvých dvoch skladbách: „Küss Mich“ , „Hiamali Tempore“ som si rýchlo uvedomil, že ide o hudobný hybrid spájajúci moderný pochodový metal a lá RAMMSTEIN s dobovou hudbou západnej Európy a Írska s využitím patričných nástrojov. Podobných spolkov je na území Nemecka nemálo (TANZWUT, SUBWAY TO SALLY a.i.). Napriek tomu, že SEKTA CORE z Mexika vypadla, sa vystúpenie IN EXTREMO riadne oneskorilo a začínalo sa pomaly brieždiť. To nebránilo použiť dôstojnú pyrotechnickú šou, kvôli ktorej boli pre istotu slovenskí požiarnici v pohotovosti. Húfne boli využívané dobové nástroje (rôzne druhy píšťal, gajdy, harfy, rohy atď.), ale aj k danej dobe prináležiace odevy. Skladby boli väčšinou v staronemčine, po latinsky a keltsky, takže aj vedľa mňa stojaci Markus Grosskopf (HELLOWEEN) mal značné problémy porozumieť textu. Tie koniec-koncov pri vystúpeniach IN EXTREMO nehrajú až tak dôležitú úlohu. Všetci, ktorí vydržali do skorých ranných hodín, videli veľkolepú šou plnú efektov, rôznych nástrojov, odevov a starodávnych melódii. Ústrednými postavami celého diania boli traja gajdoši so zvláštnymi pseudonymami, ktorí hudobné nástroje podľa potreby tej ktorej skladby obmieňali a spevák, hlavný bard Das Letzte Einhorn (žeby fakticky posledný jednorožec?...a nevyzeralJ). Rockové jadro tvorilo v tomto prípade prakticky len akúsi kulisu v pozadí. Taktiež pohybové kreácie a nástupy výborne dokresľovali atmosféru skladieb.
(Play list: „Küss Mich“, „Hiamali Tempore“, „Wind“, „Merseburger II“, „Erdbeermund“, „Herr Mandalig“, „Ei Vis Lolob“, „Ave Maria“, „Spielmansfluch“, „Omnia sol temporat“, „Giar“, „Nymphenzeit“, „Krumma Visur“, „Vollmond“, „Villeman“, „Palästinalied“).
Na záver môžeme skonštatovať, že čo sa týka výberu kapiel sa prvý ročník Master Of Rock naozaj podaril. Nebyť menších organizačných prešľapov a veľkého množstva ožranov, ktorí si zrejme zmýlili rockový festival s opijáš party, bolo by to ešte o niečo príjemnejšie. Ale ako sa u nás najnovšie hovorí, jeden festival ešte tradíciu nerobí, tešme sa na MOR 2005!
Petra + Jeremy
Fotografie: jimi(www.incipitum.sk)