Už pri poslednej “Blessing In Disguise” dali Nóri GREEN CARNATION jasne najavo, že je bezpredmetné ich hudobné porovnávať so svojimi predchodcami IN THE WOODS… Jednak ich zostava pripomínala lesníkov už iba symbolicky (bubeník Anders Kobro a basák Stein R. Sordal, ktorý sa v ITW mihol už len na sklonku ich kariéry), no a takisto značne počuteľný odklon k ľahko počúvateľnému rockovo chytľavému metalu, ktorý teda s tvorbou IN THE WOODS… nemal spoločné zhola nič. Takže, zbohom minulosť, prichádza úplne nová generácia čerstvého, vraj „tichého potomstva“..
Prvým pozitívom aktuálnej nahrávky je celkom zrejmý posun v hudobnom vývoji. Novinka je oveľa pestrejšia a prepracovanejšia než jej oveľa nudnejší predchodca. Nápady sa tu nespoliehajú jeden na druhý, sú sebavedomejšie a cítiť z nich, že sa im kapela tentokrát venovala dosť podstatnejšie, dokonca aj na menej záživnom speve Kjetila Nordhusa badať tentokrát trochu viac snahy o zlepšenie. Opäť však nejde o žiadnu revolúciu v hudbe, GREEN CARNATION vsadili na osvedčené, ľahko zapamätateľné a na prvé počutie čo najpríťažlivejšie motívy, ktoré by však náročnejší poslucháč viac ocenil nejaký ten rôčik dozadu, keď nimi robila dieru do sveta nejedna škandinávska ex-deathmetalová kapela. Prínosom GREEN CARNATION teda zostáva iba ich svojský nádych, ktorý by sa dal snáď popísať ako úprimne rockový (miestami až rock’n’rollový) a energický, čo môže byť naživo naozaj skvelé. Takisto však poteší, že hoci ich hudba príliš nevyčnieva, asi je iba malá šanca, že ňou niekomu pôjdu na nervy (aspoň na prvé počutie nie), či dokonca niekoho urazia. Informácia na promo CD sebavedome hovorí o 48-bitovom masteringu a „High Resolution Sound“, čo ale asi ocenia iba majitelia drahých aparatúr, prípadne ozajstní fajnšmekri, pretože pre ostatné uši zostane zvuk „iba“ vysoko nadpriemerný, skvele zmixovaný a dokonale zrozumiteľný, čo je však v poslednej dobe našťastie už takmer pravidlom.
Tradíciou u GREEN CARNATION je, že u nich pomedzi mierny nadpriemer občas prekĺzne nejaká naozaj silná pasáž. Aj na „The Quiet Offspring“ ich zopár je (najmä refrény, napr. „Just When You Think It’s Safe“, či najlepšia pasáž z albumu, refrén z inak celkovo tiež výbornej „Pile Of Doubt“), utvrdia vás v tom, že v tejto kapele to s potenciálom nie je vôbec zlé, na druhej strane je tu oprávnená otázka, či sa nedala takáto kvalita roztiahnuť na väčšiu plochu a viac miest. Tradične a možno už aj trochu únavne pôsobí u GREEN CARNATION téma malých detí. Ešte stále sa Tchort miestami vracia k tragickej smrti vlastnej dcérky a asi mu treba veriť, že táto udalosť v ňom zanechala hlbokú stopu. Krajným negatívom tohto albumu je baladická stránka hudby GC, ktorá väčšinou pôsobí plytko a samoúčelne, našťastie sa podobné momenty podarilo skresať na minimum. Aby ste sa vyhli totálne gýčovej „pästi na oko“, budete musieť album zastaviť pred záverečnou „Child’s Play part II” (Na predošlom albume túto neslávnu funkciu plnila prvá polovica skladby „Lullaby In Winter“).
Ak poslucháč nepôjde príliš do hĺbky, album „The Quiet Offspring“ si naozaj užije. Je chytľavý, nadupaný rytmickým metalom so všadeprítomným rockovým groove. No presne tak, ako je chytľavý, môže byť aj po čase nahraditeľný niečím iným a lepším, či po niekoľkých počutiach už ničím nezaujímavý. Presne ako jeho predchodca.
