Zvláštne to časy, keď sa počúvanie kedysi príjemných a jemných melódií mení v dôsledku ich fabrikácie podľa požiadaviek trhu pre jednotlivé cieľové skupiny konzumentov predovšetkým s vidinou vysokých ziskov vydavateľstiev na utrpenie a účinný prostriedok k rýchlemu vzkypeniu žlče. Hudba a jej tvorcovia sú už dávno degradovaní do úlohy tovaru, ktorý viac než s krásou a estetikou paktuje s chladným kalkulom. Krásu a estetiku potom možno nájsť presne na opačnej strane barikády, v na prvé počutie obyčajnom hluku, v drsnej a neučesanej poézii ostrých zvukov ako u veteránov UNSANE, ktorí po siedmych rokoch tvorivej pauzy od posledného počinu „Occupational Hazard“ konečne prichádzajú s novým albumom. Pravda, pred dvoma rokmi ešte vyšla výstižne nazvaná reprezentatívna výberovka „Lambhouse“ obohatená aj o DVD s vizuálnym materiálom v podobe všetkých ich klipov.
Newyorskému triu zurvalcov novinka „Blood Run“ vychádza vo všetkých smeroch veľmi dobre a 11 zásekov je po okraj naplnených chorobnými riffmi, živelnou surovosťou a ubíjajúcou ťaživosťou, to všetko v tradične poriadne špinavom zvukovom balení. Neustále opakované a podľa potreby gradované husté „melodické“ riffy s cez efekt hnaným prejavom krikľúňa Chrisa Spencera, rytmika tvorená bublajúcou podladenou basgitarou Davea Currana a nikam sa neponáhľajúcimi ale razantnými údermi Vinnieho Signorelliho (bývalý člen zaniknutej klasiky SWANS) nedávajú ani na chvíľu nadýchnuť a tlačia na hrudný kôš ako vrecia piesku. Pritom je úplne jedno, či počúvate intenzívnejšie tortúry typu „Release“, „Make Them Prey“, „D Train“ alebo ťažkopádne veci s pomalším kolotočom gitár ako úvodná lisovačka „Backslide“ alebo miestami zachádzanie až do brutálneho blues na spôsob neworleanských kapiel ako napríklad EYEHATEGOD (vzdialene aj all star projekt DOWN), ktorých staršiu produkciu mi súčasný UNSANE pri počúvaní „Blood Run“ neraz pripomenul vo veciach nesúcich sa v podobných polohách ako „Hammered Out“, „Anything“ až „Recovery“ (v jej úvode je podoba s EYEHATEGOD snáď najvýraznejšia, len UNSANE znejú tradične rockovejšie). Názov záverečnej „Dead Weight“ celkom vhodne popisuje charakter tvorby tohto tria a zároveň ide o asi najťahavejšiu záležitosť albumu.
Snáď jedinou nevýhodou „Blood Run“ je príležitostný nábeh k určitej (možno zámernej) monotónnosti a menšia „objavnosť“ tohto albumu – UNSANE jednoducho vydali ďalší kvalitný album hodný svojho mena. Na druhej strane si pri počúvaní tohto albumu prídete na pocit ťažko opísateľnej skutočnosti, typický pre podobne živelné záležitosti a nevyhnutná je aj počiatočná potreba trpezlivosti a sústredenia pre preniknutie nepriepustnou hradbou hluku k slastnej poézii surovej krásy. Hrubosť, intenzita a deštruktívna tvrdosť – moje srdce patrí tomuto hluku.
CD k recenzi poskytli Day After records
