Po niečo vyše týždni od uši devastujúceho koncertu Švédov CULT OF LUNA sa vraciame na miesto činu, do priestorov viedenskej Areny. Dramaturgia koncertu dostala pár dní predtým zásah, keď z pôvodnej zostavy nečakane odpadli zurvalci THE OCEAN, ktorých som na minuloročnom Brutal Assaulte mohol len počúvať spolu so stovkami šťastlivcov v rade spoza plota. Ešte raz a bude načase začať veriť na kliatby...
Domáce farby hájilo v sobotu trio GODSENTUS. Minimalistický nárez v zostave bez basgitary ponúkal zmes hardcorom strihnutého deathmetalu s pestrými textami, ktoré sa spevák príležitostne snažil objasňovať. Niektoré kúsky stopážou pripomínali krátke grindové záseky, v tých rozsiahlejších došlo aj na valivé alebo sekané klasické deathové pasáže. Napriek niekoľkým zaváhaniam a nie príliš zložitej povahe jednotlivých skladieb setu dokázali veľmi skromne pôsobiaci Rakúšania splniť úlohu predskokana.
Po nevyhnutnej prestávke na úpravy pódiovej aparatúry nastupuje ďalší výrazný reprezentant stále populárnej postmetalovej scény. Títo Fíni možno nepatria medzi novátorov, ale aj ich posledný album dokazuje, že v záplave kapiel užívajúcich podobné a do istej miery obmedzené výrazové prostriedky nerobí týmto mladíkom problém odlíšiť sa niekoľkými črtami. Posledná tvorba CALLISTO je akoby preklenutím súčasných trendov a odkazu európskej doomovej tradície. Kapela popritom stíha spestrovať typicky rozsiahle kompozície miestami takmer ľudovými melódiami a pre subžáner mierne atypickým saxofónom (pamätníci určite vedia, že tento nástroj kedysi dávno úspešne použili i avantgardní Švédi PAN.THY.MONIUM). Druhý album „Noir“ uzrel svetlo sveta ešte v prvej polovici minulého roka, pre problémy s distribúciou však bol ešte vo februári novinkou v niektorých európskych krajinách a niekde nie je k dostaniu ani dnes. Celkom pochopiteľne teda tvorili skladby z neho drvivú väčšinu playlistu. Už od prvých taktov „Wormwood“ uvádzajú CALLISTO publikum do kolísavého húpania a aj samotná kapela pôsobí na pódiu hypnotizujúco. Nasleduje „Latterday Saints“, CALLISTO podobne ako CULT OF LUNA tlačia na úvod koncertu skladby v pôvodnom poradí z CD. Jediným zástupcom debutu bola toho večera „Cold Stare“, v ktorej mal kedysi premiéru už spomínaný saxofón. Zvyšok večera už patril takmer výlučne „Noir“. Či už to bola pomalá „A Close Encounter“ alebo príjemne odsýpajúca „Pathos“, čas plynie opäť rýchlejšie, než by sa pri podobnej produkcii dalo čakať. A celkom prekvapivo sa (v porovnaní s kolegami z RED SPAROWES, CULT OF LUNA alebo MONO) po celý čas maximálne sústredení a každý tón prežívajúci CALLISTO nechali presvedčiť aj na záverečný prídavok.
Aj tento výborný klubový koncert potvrdil (nielen) pre túto scénu pozoruhodný úkaz - kapely vydávajúce albumy na špičke svojho štýlu sú väčšinou tvorené nenápadnými a na pohľad nijako sa z priemeru vymykajúcimi mladíkmi. Ďalší poznatok je z kategórie tých menej pochopiteľných - na podobné formácie na rozdiel od koncertov formálne vedúcich zoskupení iných odnoží tvrdej muziky bežne príde len pár desiatok zvedavcov. Vďaka o niečo prístupnejšej a priamočiarejšie ladenej hudbe vychádzajú CALLISTO v porovnaní s týždeň predtým vystupujúcimi CULT OF LUNA výrazne lepšie. Na pódiu však pôsobili rovnako suverénne a spoločne s menovanými Švédmi jednoznačne patria k tomu najlepšiemu zo súčasných európskych reprezentantov scény.
