Tak dlho som dumal, ako slovami zviazať dojmy z tohoto albumu, až som dospel k rozhodnutiu odstrihnúť nižsieuvedený popis od predošlej tvorby týchto nórskych mladíkov (teda štvorice predošlých nahrávok SHINING a „mäkších“ JAGA JAZZIST, s ktorými je skupina okolo Jørgena Munkebyho prepletená) a zasadiť ho nanajvýš do kontextu ich inšpiračných (pra)zdrojov a (staro)prameňov.
„Grindstone“ je totiž dielom, ktoré nepotrebuje porovnávanie. Myriáda odkazov na hudbu-nehudbu každého druhu sa vliala do formy, z ktorej štvorica odliala jednoliaty blok. Do jeho vnútra je ťažké preniknúť, ale keď o to ľahšie sa dá prepadnúť fascinácii jeho kúzlom. Nie náhodou je skladba „1:4:9“ vyjadrením proporcií čierneho monolitu z filmovej adaptácie „2001: Vesmírna odysea“.
SHINING sa v roku 2007 podarilo vytvoriť eklektické dielo, ktoré dostalo do vienka všetky vlastnosti, potrebné na výhru v súboji s časom. „Grindstone“ natočila mediálne atraktívna, „módna“, mladá, hravá a dravá kapela, „Grindstone“ prepašoval do katalógu rešpektovaného labelu (Rune Grammofon) slovo „metal“, „Grindstone“ syntetizuje celú plejádu toho, čo sa dnes považuje za pop music, „Grindstone“ dokonale balansuje na hrane medzi dychberúcou virtuozitou a bezproblémovou stráviteľnosťou.
Už úvodný dvojblok „In The Kingdom Of Kitsch You Will Be A Monster“ (odkaz na rovnomenný predošlý album) a „Winterreise“ má potenciál strhnúť poslucháča na stranu despotického saxofonistu Munkebyho a jeho partie. Takto si predstavujem progresívny metal – napriek množstvu rafinovaných výpožičiek z všemožných „art“ žánrov absentuje gýč a klišé a pritom majú obe skladby gule a šialený ťah na bránu. Je neuveriteľné, koľko polôh má skladateľský repertoár Jørgena Munkebyho (autora všetkých skladieb). Na „Grindstone“ sa dajú nájsť soundtrackovo-epické kompozície, elektronické „pocitovky“ (nádherná „Psalm“ evokuje nežne-robotických Francúzov AIR), opulentný vlasatý artrock sedemdesiatych rokov, nadýchané lightjazzové pasáže („The Red Room“), najzemitejšie metalové hobľovačky aj matematické polyrytmické sekačky (titulná skladba) i reminiscencie na klasiku (názov „-... .- -.-....“ nie je ničím iným, než prepisom mena „Bach“ do morzeovky). To všetko na ploche 12 skladieb a 45 minút. Kedysi mali všetky dosky dvanásť skladieb a trištvrtehodinu.
Rovnako ako prístupom príbuzní Amíci ESTRADASPHERE či nespútateľní THE MARS VOLTA, aj SHINING sa bavia tým, čo všetko dokážu vymyslieť a zahrať. Členovia SHINING si v nórskych jazzových kruhoch vybudovali solídne renomé, a to, čo sú schopní zo svojich v podstate štandardných nástrojov na „Grindstone“ vytrieskať, jeho oprávnenosť len podčiarkuje. Miestami z toho množstva zvukov uši prechádzajú, no keďže SHINING majú v muzike evidentne radi poriadny drajv, v konečnom dôsledku sa všetky tie rozbláznené farby zlievajú do jedného mocného tryskajúceho prúdu.
SHINING akoby ukazovali, že metal môže byť legitímnym vyjadrovacím prostriedkom, rešpektovaným aj v „intelektuálskych“ kruhoch, na druhej strane niektorým kvázi-progresívnym kovovým spolkom ukazujú chrbát až zahanbujúcim spôsobom. Promo fotografie členov SHINING v pretekárskych prilbách sú v svojej futuristickej čistote a jednoduchosti dokonale výstižné. „Grindstone“ je ako formula 1: supermoderná, no ctiaca tradície, smrdiaca benzínom a hlučná, ale aj potichu fascinujúca svojimi elegantne pyšnými krivkami.
