bVšetko sa raz končí a „oficiálne“ júlové ukončenie heptalógie o zázračnom teenagerovi sa stalo jednou z (pop)kultúrnych udalostí roka. Úroveň pozornosti, ktorej sa menu Potter dostáva na dnešnú rýchlu dobu až netypicky dlho, dnes snáď aj najväčšieho skeptika núti uznať, že značka Harry Potter sa stala neočakávaným, ale o to výraznejším fenoménom ostatných desiatich rokov.
A s Harrym tak vyrástla celá generácia, najprv len detí, časom aj ich rodičov. Skutočným zázrakom je, že sa to podarilo dosiahnuť knihe, ktorej vznik nesprevádzali takmer nijaké ambície či plány.
„Harry Potter And The Deathly Hallows“ (tento nepreložiteľný názov je v slovenčine avizovaný ako „Harry Potter a Dary smrti“, pracovný titul českého prekladu znie v súlade s medzinárodným odporúčaním „Harry Potter a Relikvie smrti“) je v mnohom príznačným zakončením mamutej série. Tak, ako v predošlých častiach je badateľné, že miesto hodinárskej práce s uceleným konceptom bola J. K. Rowlingová nútená improvizovať „za jazdy“, i keď na vyše šiestich stovkách strán sa nachádza všetko to, čo v minulých dieloch, opäť písané štýlom, ktorý sa dá hltať po obrovských sústach. Plynulosť deja a absencia výrazných odbočiek – rovnako ako jasná cesta k očakávanému finále – sa podpisujú pod rozprávkovú nekomplikovanosť, ale Rowlingová aj jej vydavateľský dom vedia, že čitateľ, ktorý mal v čase vydania jednotky sedem rokov, má dnes – rovnako, ako Harry v knihe – sedemnásť. A čitatelia potteroviek sú verní.
Nutnosť zachovať kontinuitu a zároveň nesklamať tých odrastenejších sa odrazila v schématickosti hrdinov, ktorí sú „rovnako rovnakí“, ako v predošlých dieloch. Dospievajúce trio Harry-Hermiona-Ron (a celá rodina Weasleyovcov) sa pohybuje vo vyjazdených koľajach priateľstva na život a na smrť, prechádzajúcimi len pramálo križovatkami. V „Relikviách smrti“ sa Rowlingová snaží nastoliť druhý, hlbší, filozofickejší a menej čiernobiely pohľad na niektoré zo zdanlivo jasne vyprofilovaných postáv, no často sa nedokáže vyhnúť predvídateľnosti.
Začína sa síce tradične u Dursleyovcov, no hlavná téma siedmeho Pottera je až prekvapivo (rozumej ešte viac) „pánoprsteňovská“. Putovanie trojice nerozlučných priateľov (rôznych a predsa tak rovnakých), spejúce ku kataklyzmatickému finále, plnému postáv z celej série a odohrávajúceho sa na jej hlavnom bojisku, Hogwartse (Rokforte/Bradaviciach), má všetky atribúty, ktoré sa najčastejšie prisudzujú nesmrteľnej Tolkienovej trilógii. Leitmotívom je sila zdanlivo slabého jednotlivca konfrontovaná s pokušením, zradou a pochybnosťami číhajúcimi na každom kroku strastiplnej púte, zázračné vyhýbanie sa nástrahám na ceste k nezvratnému koncu, v ktorom čistý hrdina nájde skrz svoj údel sám seba a jediným zábleskom zeleného svetla symbolicky prepojí koniec so začiatkom, uzavrie kruh (nielen) vlastného osudu. To všetko je zasadené do apokalyptického rámu dusivého totalitného režimu Voldemortových prisluhovačov, ktorého rakovinová čerň zdanivo nebadane, pomaly a plazivo infiltruje všetko od miest, ulíc a ľudí až po ich duše a slová v nich. Škoda, že fakt, že Harry Potter je zasadený do dnešného Anglicka, nedostal v celej sérii viac priestoru. Rozprávkovosť a odťažitosť čarodejníckych reálií akoby otupovala hrany toho, čo mohlo byť pre detského alebo násťročného čitateľa presným podobenstvom okolitého sveta, pomaly, ale isto znovu po päťdesiatich rokoch cítiaceho pocit ohrozenia. Téma rasizmu a „kastovania“ sa mihne v tom, ako Harry a jeho družina nazerá na škriatkov (Dobby, Kreacher a Griphook si vystrihnú síce malé, ale zásadné a symbolické roly) či prenasledovaných čarodejníkov s nečistým rodokmeňom, no ostáva len načrtnutá.
Problémom mohutného zväzku je práve prúd, ktorým celý dej plynie, a ktorý so sebou strhol nemalú dávku odpadu. Postranné dejové línie nezriedka končia v stratene a – naopak – zo stratena sa vynárajú v mene všemocnej sily dobra a večného priateľstva nepochopiteľné zvraty, ktoré do istej miery pokazili finále, prevrátiac celý predošlý dej na ploche zopár strán takmer naruby a zrážajúcej „dospelácke“ ambície diela na kolená. Tempo sa síce mení, no bohužiaľ nie vždy ho spisovateľka drží pevne v rukách. Záver knihy, písanej v atmosfére dohadov o tom, ako skončí samotný HP sa nesie na až príliš dobre, ale okato vypočítanej vlne – tak, aby žiadne oko nezostalo úplne suché, ale aby sa nikto nemusel spamätávať zo šoku. Zastrelenie Winnetoua bola omnoho väčšia rana než výčet obetí na konci „Deathly Hallows“.
Remeselná zručnosť, ktorú v sebe Joanne K. Rowlingová objavila, je zárukou toho, že „Deathly Hallows“ nie je vysloveným sklamaním. Ale takisto nevyráža tromfy z rúk tým, čo tvrdia, že celá potterovská mánia je bublinou, ktorá sa pred onými desiatimi rokmi nafúkla z príčiny, ktorú ťažko pochopiť (akokoľvek o jej neočakávanom prínose – pritiahnutiu detí naspäť ku knihám – asi nebude pochybovať nikto). Rowlingová, spisovateľka „z ľudu“, nie je Tolkien, ktorý s pedantnosťou (jazyko)vedca vystaval celý svet a jeho históriu, vypiplané do posledného detailu. Harry Potter tak paradoxne najviac dopláca na vlastný úspech a na imperatív „musíš“, s ktorým autorka viditeľne zápasila. Našťastie koniec knihy nedáva veľa priestoru na pokračovanie, takže v konečnom dôsledku sa Rowlingovej podarilo to najdôležitejšie – vyčíhať možno poslednú chvíľu na dôstojné „STOP“.
Neoficiálny slovenský a český preklad knihy nájdete tu: http://hp7-deathlyhallows-sk.blogspot.com.
