Od istého času pre mňa prototyp zlej coververzie predstavuje „Enjoy The Silence“ od LACUNA COIL. Je to ten typ skladby, ktorá je v origináli extrémne jednoduchá, obsahuje čosi typické, fungujúce a zároveň ľahko „prevzateľné“ a človek by si povedal, že sa takmer nedá pokaziť. Nuž, dá sa a aspoň za tento poznatok LACUNA COIL ďakujem.
„Werk 80“ z roku 1997, od nemeckých kedysi technických deathmetalistov, dnes už lidlovských novogotikov ATROCITY, patrí pre zmenu k tým albumom, ktoré sú mierne povedané úplne strašné, no vďaka kombinácii nostalgie a dobovej obľúbenosti na ne spomínam viac menej rád. Najmä preto, že som ho desať rokov nepočul.
Je mi úplne jedno, čo dnes robí Alex Krull. Naozaj od neho nepotrebujem počuť žiaden z jeho therionovsky nazvaných albumov, no pokračovanie osemdesiatkových coverov, stručne nazvané „Werk 80 II“ vo mne vzbudilo úchylný záujem. Možno to tentokrát bude mať lepší zvuk, možno to už nebude tupé „ometalovanie“ pôvodných skladieb, v ktorom každá práca naviac pôsobí ešte horšie, než kebyže kapela zostane pri čo najvernejšom prerobení, ktovie.
Tak nie.
Alex Krull je nesmierne zlý spevák, ktorý mi pripomína frontmanov českých heavy a inometalových legiend (pripomínal by mi aj slovenské, no žiadne nemáme). Ak sa nesnaží, je to šedivé, amatérske a nudné, ak sa snažiť začne, je to neuveriteľne patetické a smiešne. Je pritom toľko iných zlých spevákov, ktorí sa aspoň časom naučili akej takej kvalite. Nick Holmes napríklad.
Nick Holmes! Po vypočutí „Smalltown Boy“ mám o čosi radšej PARADISE LOST. Tí ho spravili naozaj stručne a priamo – na rozdiel od ATROCITY, ktorý sa doň (možno pod vplyvom, že nedávno už metalová coververzia vznikla) snažili nacpať čosi naviac. Výsledok znie, ako keby sa niekto snažil Jimmymu Sommervillovi nacpať do zadku dvojkopák a ešte ho pri tom mučil rušivými a vskutku otravnými sláčikmi.
Pritom občas to aspoň začne sľubne, ako napríklad v „Don’t You Forget About Me”. Málokedy to však trvá dlhšie ako jeden riff a v konečnom dôsledku je zbytočné hľadať ďalšie príklady v jednotlivých skladbách. “Werk 80 II” je albumom prznenia originálnych (hoci občas už aj vtedy zlých) skladieb zlým spevom, pleplácanými rušivými pseudoromantizujúcimi mašličkami a absolútnou povrchnosťou, prvoplánovosťou a neschopnosťou dať si s nejakou cover verziou aspoň trochu práce. V horšom prípade vizitkou absolútneho nedostatku talentu.
Absolútnu pochvalu si zaslúži iba “Forever Young”. Čosi tak vizuálne podnetné a fantáziu prebúdzajúce je presne to, čím by sa mal končiť každý nekvalitný album. Pred očami sa okamžite zapína televízor z oravskej fabriky, jeden z prvých farebných prototypov z konca osemdesiatych rokov. Na obrazovke beží silvestrovský špeciál Ein Kessel Buntes, Alex Krull nôti a postupne prichádzajú všetci predchádzajúci účinkujúci tohto večera. Pochytajú sa okolo pliec, vlnia sa do rytmu vskutku krásnej pesničky, oči im len tak žiaria, svetlá reflektorov robia typický odraz v objektívoch kamier a zo stropu televízneho štúdia padajú konfety. Záber na publikum na pánov v šedivých chlpatých oblekoch, okuliaroch s hrubými rámami a pajšlami okolo uší, a dámy s trvalými, aké by ste na obrázkoch určite doteraz našli v provinčných kaderníctvach, kebyže nie ste metalisti a do nejakých chodíte. Alles gute v novom roku 1989, súdruhovia a súdružky. Bravó Alexi!
