Na koncert „divadelného drone“ KTL sme sa vydali vyzbrojení strohým údajom o priaznivej cene a mieste konania, ktorým bol doteraz nepreskúmaný bar Rhiz. Informácia o tom, že v Rhize sa zvykne začínať až o pol jedenástej nechala dostatok priestoru na obhliadku okolia viaduktu pod viedenskou električkou, v ktorého oblúku sa klub rozmerov väčšej obývačky nachádza – a aj na povzdych nad tým, prečo sa „doma“ historické priemyselné objekty miesto revitalizácie búrajú. Pod tou istou traťou sa nachádzajú okrem množstva barov aj koncertné podniky Chelsea a B72, zo starej účelovej tehlovej stavby sa tak stalo miesto, kde sa dá posedieť na pive a tureckom kebabe a neskôr večer si vybrať, akú muziku si k tomu vypočuť. Povzdych druhý smeroval k logám sponzorov, nenápadne sa krčiacich na spodku plagátu Rhizu. Bankári podporujúci najextrémnejšiu alternatívnu hudbu na Slovensku ešte nevyrástli a rovnako tak čakáme na miesta, v ktorých budú jeden mesiac hrať KTL, WHITEHOUSE, BULBUL alebo Christian Fennesz.
Tá (snáď) tridsiatka divákov, ktorá sa do malej sály zmestila, sa chvíľu po začiatku setu hosťujúceho laptopára Marcusa Schmicklera dostala do pozície pokusných králikov akéhosi zvráteného experimentu. Na zmätených ľudí sa bez varovania vyvalil surový, neživý a agresívny noise či drone, prichádzajúci zdanlivo odnikadiaľ. Poslucháči upierali pohľad podvedome na prázdne pódium s aparatúrou, i keď Schmickler sa krčil so svojim notebookom v rohu na opačnej strane miestnosti. Drásavá hudba na hlukovej úrovni, ktorá hýbala predmetmi, anonymita jej pôvodu a postupom času nepreniknuteľný dym zo stroja, ktorý s až sadistickým potešením do publika natáčal medzi ľuďmi sa pohybujúci Stephen O’Malley, sa podpísala po mimoriadne fyzický zážitok.
Chvíľu pred koncom dvadsaťminútového „koncertu“ sa jedna z postáv predomnou zrazu tackavo pohla a zosunula na zem. Keď som Petrovi Rehbergovi na jeho otázku čo sa stalo odpovedal, že niekto odpadol, v jeho inak neprístupnej tvári sa akoby zjavil náznak detskej radosti: „Cool“, odvetil a začal chystať hlavný klinec večera.
Rehberg (hlava vydavateľstva Editions Mego, vystupujúci pod menom PITA) a O’Malley (SUNN O)))) sa snáď dali dokopy na predvlaňajšom viedenskom koncerte SUNN O))) a EARTH, kde PITA vystúpil. Z kolaborácie, ktorá bola pôvodne zamýšľaná ako jednorazová práca na soundtracku k divadelnej hre „Kindertotenlieder“ od Gisèle Vienne sa stala regulárne koncertujúca skupina. Pod skráteným názvom KTL na Rehbergovom labeli vyšli už tri albumy, plné zvukovo relatívne subtílnej a „prielektronizovanej“ variácie na módnu drone-doomovú vlnu. Abstraktnejšie a „tichšie“ kompozície hrané na kovovo znejúcu zefektovanú gitaru a doplnené laptopovými ruchmi pôsobia zo štúdiových nahrávok kontrastne k masívnym stenám riffov, ktoré budujú a rúcajú SUNN O))). Koncert tento rozdiel zotrel a KTL zneli naživo vlastne rovnako ako spolok, v ktorého radoch sa Stephen O’Malley preslávil najviac. Z Rehbergovho notebooku Apple išiel akoby len beztvarý šum a O’Malley (v tričku HELLHAMMER) sa opäť prezentoval mamutími kilami zo zboosterovanej gitary. Postupom času postavy pred pódiom i na ňom mizli v hmle a postupne sa rozmazávala aj spočiatku čitatelná štruktúra jedinej skladby, ktorá počas necelých štyridsiatich minút odznela.
Tesne pred momentom cvaknutia vypínačom na O’Malleyho hlave Orange tryskal z ampegov a marshallov s páskou prelepenými logami už len beztvarý hluk, v ktorého primitivite však bolo čosi fascinujúce, rovnako ako v zvláštnom dojme z klaustrofobického prostredia s pomaly miznúcimi záchytnými bodmi. I keď podobná hudba sama o sebe nikdy nebude mainstreamom, to, koľko „ľahších“ formácií z nej čerpá aspoň po kúskoch dokazuje, že na tomto pocite je čosi prenosné a zdieľateľné.
