Návšteva netrpezlivo očakávaného koncertu SAINT VITUS na ich aktuálnom reunionovom turné bola dokonalou exkurziou do múzea. V kulisách (nakoniec vypredanej) malej haly viedenskej Areny – tmavom a špinavom priestore pre pár stoviek divákov popíjajúcich „predčapované“ pivo – vystúpila skupina, ktorá v podobných dierach strávila celú kariéru, vrátane zlatého obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov (ironicky a príznačne doceneného až o vyše dekádu neskôr).
Jedni z posledných aktívnych pamätníkov dôb, keď hrať tvrdý metal neznamenalo zahrať viac nôt ešte rýchlejšie pripomínali nepríliš udržované, vyblednuté voskové figuríny seba samých, navlečené do zle padnúcich handier z roku 1988. Po prvých tónoch „Living Backwards“ bolo zrejmé, že Dave Chandler a Mark Adams pauzu SAINT VITUS nevyužili na pilné cvičenie; to, čo vedeli, však nezabudli. Bezosporu vítanou posilou sa stal mohutný bubeník Henry Vasquez, ktorý skupinu zozadu istil razantným, no presným výkonom. V poslednej dobe muzikantsky najviditeľnejší člen – Scott „Wino“ Weinrich (o.i. WINO, THE HIDDEN HAND, SHRINEBUILDER) – dominoval stredu pódia so svojim nezameniteľným zjavom a ľahko „ozzyovsky“ zafarbeným hlasom.
Napriek tomu, že Wino v radách SAINT VITUS pôsobil kratšie, než pôvodný spevák Scott Reagers, práve Weinrichova éra je považovaná za zásadnú – a do nej siahala prevažná časť playlistu. Prvé dve dosky reprezentovala len trojica „Mystic Lady“, „White Stallions“ a samozrejme „Saint Vitus“, uzatvárajúca hlavný set. Celá hodina a pol sa niesla na jednej hudobnej vlne hutného sabbathovského doom metalu s typickým „mäkkým“ vitusovským zvukom a dôrazom na silné, zapamätateľné riffy z pera Dave Chandlera. Ten – evidentne vo výbornej nálade – skladby oproti štúdiovej podobe doplnil o viac či menej vydarené sóla; od prídavkovej „batmanovskej“ vsuvky známej zo živákov SAINT VITUS až po hendrixovské hranie zubami.
Z celého koncertu vyžarovala obojstranná spokojnosť. Publikum, ktoré si páni pustili sympaticky na telo, ťažko mohlo očakávať viac, než čosi vyše desať saintvitusovských klasík, korunovaných zlovestne dôraznou „Born Too Late“, hymnou všetkých metalových loserov a outsiderov. Kto sa tešil na pripomenutie atmosféry nahrávky „Live“ (1990), nemohol byť nespokojný. A zo samotných členov spolku svätého Víta priam sálalo, že vlastne nič iné, ako hrať poctivý drevný metal nevedia. To, že zistili, že len pod značkou SAINT VITUS to aj (alebo až?) dnes môžu robiť aspoň na akej-takej úrovni, im po rokoch strávených v dodávke na amerických interstates nemožno zazlievať. Reunion možno trochu z núdze, ale hlavne zo srdca.
P.S.: Priemerná britská predkapela CENTURIONS GHOST upútala len na pomery žánru netypicky, ženou obsadeným postom gitaristu a nasadením, s ktorým svojich štyridsať minút odsypali do publika takmer bez prestávky.
Foto ilustračné.
