„Lepšie je vyhorieť, než upadnúť do zabudnutia“, spieval tridsiatnik Neil Young v jednom zo svojich mnohých hitov na konci sedemdesiatych rokov. Zdá sa, že dnes už takmer sedemdesiatročnému kanadskému veteránovi zďaleka nehrozí ani jedna z možností.
Pravda, nebyť „Freedom“, zlomového albumu po dlhej sérii unavených albumov a nedotiahnutých experimentov, mohli sme dnes na Neila Younga spomínať ako na jednu z mnohých zabudnutých legiend.
Nastupujúca obroda alternatívnej hudby, ktorej poprední predstavitelia neskrývali obdiv k jeho tvorbe, prispela k vytvoreniu niekoľkých zaujímavých počinov, ktorými starnúci rocker stíhal držať krok s o pár generácií mladšími hudobníkmi.
V nasledujúcich rokoch stihol priebežne obmieňať repertoár tradičnejšími rockovými počinmi ako „Ragged Glory“, koncepčným albumom „Greendale“ (so sprievodnou kapelou CRAZY HORSE, účinkujúcou zvyčajne na jeho tvrdších počinoch) alebo country klasikami, kde si často vystačil sám (album „Praire Wind“ nahraný po porážke).
Neradno zabudnúť ani na kultový soundtrack k Jarmuschovmu netradičnému čiernobielemu westernu „Dead Man“, nedávny prekvapivý experiment „Le Noise“ a trochu zabudnutý „Mirror Ball“, ktorým zachraňoval zvnútra sa rozkladajúci PEARL JAM.
Tieto nadčasové kúsky sa oplatí oprášiť kedykoľvek, kým dobový a pre Younga typicky trochu naivne politicky angažovaný počin „Living With War“ upadol rýchlo do zabudnutia.
Kým iní zaslúžilí umelci brázdia svet nostalgickým a vykalkulovaným plnením očakávaní fanúšikov, bilancujú často niekoľkými zbierkami najväčších hitov, chrlia početné remastre alebo vyprázdňujú archív, Neil Young ostáva stále rovnako nepredvídateľný.
Keď si koncom minulého roka vystrihol na záver koncertu PEARL JAM v Toronte klasiku „Rockin´ in The Free World“, bolo jasné, že k zaslúženému odpočinku sa ešte ani zďaleka nechystá. Je tomu len pár mesiacov, čo vyšla zbierka svojsky upravených folkových klasík s názvom „Americana“, a partia dôchodcov sa hlási o slovo opäť. A tentokrát hneď s dvojalbumom.
Už po prvých minútach je zrejmé, že páni sú pri chuti. Rozťahané skladby sú plné improvizácií, ktorým dominuje nezameniteľná Youngova gitara, a často prevažujú nad odspievanými časťami. Napriek tomu, že niektoré skladby so zarážajúcou ľahkosťou prekračujú štvrťhodinovú dĺžku a úvodná „Driftin’ Back“ dokonca pokorí polhodinovú hranicu, na „Psychedelic Pill“ prekvapivo niet príliš veľa momentov, pri ktorých by poslucháč strácal pozornosť. Aj tie najdlhšie kompozície plynú hladko a prirodzene, pričom ich pohromade až hypnotická monotónnosť.
Po hudobnej stránke neprináša „Psychedelic Pill“ nič zásadné a nové, čo by sa už minulosti v Youngovej tvorbe neobjavilo. Dlhšie skladby neraz pripomenú éru kolaborácie s PEARL JAM na albume „Mirror Ball“. Kratšie kúsky ako titulná skladba či „She’s Always Dancing“ odkazujú na samotné začiatky, hlboko do šesťdesiatych rokov.
Nechýbajú ani občas typicky kostrbaté texty – komentáre na adresu modernej hudby a Youngom často zdôrazňované opovrhovanie digitálnym formátom („Driftin’ Back“), životné bilancovanie („Ramada Inn“) a zároveň trochu zbytočná, vidiekom páchnuca „Born In Ontario“.
Niektoré riffy a melódie chvíľami až príliš okato pripomínajú nosné témy starších hitov, prevládajúca nostalgická nálada však usvedčuje skôr zo zámerných vsuviek, než z vykrádania seba samého. Vrchol prichádza v štvrťhodinovej „Walk Like Giant“, vôbec pritom nemusia prekážať refrén pripomínajúci „Like Hurricane“ a burácajúce riffy z jej konca akoby vystrihnuté zo soundtracku „Dead Man“.
Young sa aktuálnym počinom radí k ostatným legendárnym bardom rockovej scény. Aj Waits, Dylan a Cohen prišli v posledných mesiacoch - napriek pokročilému veku - s mimoriadne silnými doskami. Oveľa bližšie než k tradičnejšie pôsobiacemu Dylanovi alebo Cohenovej hĺbavej poézii má Young k neučesanej a konvenciami neraz pohŕdajúcej tvorbe Toma Waitsa. Eddie Vedder nepreháňal, keď ho na spomínanom koncerte v Toronte premenoval na Young Neila.
