Ako vlastne funguje pop? Kde sa človek naučí predpovedať, že vo svete, v ktorom ešte nevyšiel album "Nevermind", stačí vydať "Nevermind" a celý pop sa postaví na hlavu? Špekulovať nad takouto otázkou môže zrejme iba človek s prebytkom času. Navyše dnes už je to jedno, pretože pop dnes a pop vtedy sú dva dosť odlišné popy.
Začínať recenziu "Pablo Honey" odstavcom o NIRVANE je trochu ponižujúce, no kapela ako RADIOHEAD to azda znesie. Jej raketový nástup spôsobený skladbou "Creep", hymnou všetkých mladých outsiderov, sa totiž mohol udiať iba vo svete po "Nevermind".
Iróniou je, že RADIOHEAD medzi prvými pochopili, ako presne tú hudbu menia. Že ju menia z trvanlivej, pasterizovanej gebuziny na organickú bio-plodinu, ktorá má prirodzenejšiu a výraznejšiu chuť, no oveľa kratšiu trvanlivosť. A tým pádom má v génoch zapísaný osud, že ju buď niekto vysuší, zakonzervuje, alebo začne už pozajtra trochu smrdieť.
"Pablo Honey" nie je tak celkom britpop, ako sa mu občas vraví. Prináša síce citeľné vplyvy praotcov tohto dnes už zanedbateľného mikrožánru THE SMITHS, no až príliš zreteľne čerpá gigantickou žufankou z amerického hrnca. TALKING HEADS, PIXIES a SONIC YOUTH sú pre zvuk raných RADIOHEAD dôležitejší než všetko-vtedajšie-ovplyvňujúci JOY DIVISION. Niet divu, že krátko po prerazení už spieval koncerty naoko utrápený, peroxidom odfarbený Thom Yorke americkým tinedžerom v americkej MTV.
Ameriku cítiť aj z najznámejšej "Creep", no najviac asi z "Anyone Can Play Guitar", ktorá je spolu s ďalšou nápadnou, americko-pozitívnou hymnou "Stop Whispering" ešte charakterizujúcejším symbolom debutu RADIOHEAD.
"Pablo Honey" má k neskoršej tvorbe RADIOHEAD - tej, za ktorú zožali oveľa oprávnenejší úspech más i kritiky - tak ďaleko, ako keby ho ani nenahrala tá istá kapela. Ešte aj ten Thom Yorke znie hrozne mlado a v hlase má taký zvláštny, akoby na mládež apelujúci afekt.
Dôvod, prečo si tento album pripomínať medzi ostatnými z prelomového roku 1993, nemá nič spoločné s prevratnými zmenami, ktoré RADIOHEAD priniesli hudobnému svetu albumami "OK Computer" a "Kid A". Jeho zásadnosť je izolovaná pre kategóriu svojho roku a možno ešte pre soundtrack k trochu zvláštnej prvej polovici 90. rokov, ktorá bola vo zvyšku sveta tiež tak trochu nová skúsenosť, aj keď to my, pochádzajúci z našej vlastnej prvej polovice 90. rokov, nikdy nepochopíme.
