OPETH - Sorceress

OPETH - Sorceress

OPETH - Sorceress

OPETH - Sorceress

Je to už celých jedenásť rokov, čo OPETH vydávali svoje nahrávky takto rýchlo. Dvojročný cyklus medzi štúdiovkami opustili pri (komerčne) prelomovej doske „Ghost Reveries“. Môže za to nové vydavateľstvo? Majú švédski machri progresívneho metalu pretlak nápadov? Nečakane rýchly príchod novinky priniesol - rovnako nečakane - pomerne ťažko stráviteľný hudobný materiál.

Novinka „Sorceress“ je tretím dielom v skladačke psychedelických tripov do 70. rokov. Cesta sa začala na albume „Heritage“, veľké veci sa diali na predchádzajúcom štúdiovom záseku „Pale Communion“ a v súčasnosti OPETH nadväzujú najmä na tieto dve radovky. Ich štúdiová práca nateraz nadobro opustila akékoľvek výrazné znaky extrémnej gitarovej muziky. A to je aj tak trochu kameň úrazu.

OPETH v roku 2016

Načieranie u bájnych mien a ich zdanlivo nevyčerpateľných zdrojov inšpirácie tu bolo zrejme najvýdatnejšie. Až si nepripravený poslucháč miestami hovorí, či si rovno nepustiť tých JETHRO TULL, KING CRIMSON, DEEP PURPLE, RAINBOW... alebo PINK FLOYD. A to sa veru pri tejto kapele v minulosti nestávalo. Rozhodne nie až v takejto miere.

Vždy to dokázali ustáť tak, že nestratili vlastnú tvár, ktorú si úspešne formovali už v deväťdesiatych rokoch. Vždy bola v ich hudbe prítomná istá miera „opethovosti“ - presne toho pôvabného extraktu zo snahy mladých švédskych death metalistov reflektovať vo svojej tvorbe záľubu v dávno zabudnutej tvorbe obskúrnych kapiel zo zaprášených vinylových platní. Alebo ešte lepšie a v skratke povedané – vždy tam bol metal.

Áno, toto je zrejme najvýraznejšie poznávacie znamenie albumu „Sorceress“. Je jednoducho najmenej metalový v histórii OPETH. Nereže, neseká, nehobľuje. Len si tak plynie, vznáša sa na vlnách pseudo-fusion a pseudo-jazz-rocku a trvá pomerne dlho, kým si na to zvyknete. Kto vie, ako bude na staršie nahrávky kapely reagovať fanúšik, ktorý OPETH objaví až teraz, v roku 2016.

Prím hrajú klávesy a akustické gitary. Ústredný riff titulnej skladby je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Ako keby MORBID ANGEL džemovali s RAINBOW a Ronnie James Dio im k tomu napísal krásny text. Nič podobné sa ale v ďalšom dianí albumu neopakuje, ostrejšie momenty prichádzajú veľmi sporadicky, výraznejšie snáď až v závere, v pôsobivej „Strange Brew“ a priamočiarej chuťovke „Era“.

OPETH v roku 2016

Najzvláštnejšie je srdce nahrávky – skladba „Sorceress 2“ je to najmäkšie, čo OPETH kedy nahrali. Aj skladby z „Damnation“ sú oproti tejto krehkosti ťaživé, heavy tučnoty. Nasledujúca „The Seventh Sojourn“ sa nesie v podobnom duchu, rovnako tak úvod košatej „Strange Brew“ – v podstate 12 minút nepretržite hrajú OPETH na čisto akustickú, nežnú nôtu. Zvláštne... a predovšetkým uspávajúce.

Albumu chýbajú katarzné momenty, ktoré robili radosť na predchádzajúcom diele – nie je tu nič, čo by sa mohlo rovnať parádnej „River“, skvelej „Moon Above, Sun Below“ či dokonalému vyvrcholeniu albumu v podobe „Faith In Others“. Skladateľsky a aranžérsky OPETH na novom albume jednoducho podliezajú svoju vlastnú, vysoko postavenú latku.

Samozrejme, že to nie žiadna blamáž. Na to sú OPETH priveľkí profesionáli a už teraz je jasné, že ich jesenné turné bude parádnym zážitkom. V konečnom dôsledku tak ide o rovnaký pocit, ako keď prišiel album „Ghost Reveries“ v horúcom lete roku 2005 – dobré, ale všetko sme už počuli v lepšej, príťažlivejšej podobe.

 26

Rudi

Verdikt

Rovnaký pocit, ako keď prišiel album „Ghost Reveries“ – dobré, ale všetko sme už počuli v lepšej, príťažlivejšej podobe.

Hodnocení

Autor
6 / 10
Redakce
8,3 / 10
Čtenáři
6,9 / 10

Další informace

Stopáž: 56:35

Produkce: Tom Dalgety & Mikael Åkerfeldt
Studio: Rockfield Studios

www.opeth.com

Sestava

Skladby

  1. Persephone
  2. Sorceress
  3. The Wilde Flowers
  4. Will O The Wisp
  5. Chrysalis
  6. Sorceress 2
  7. The Seventh Sojourn
  8. Strange Brew
  9. A Fleeting Glance
  10. Era
  11. Persephone (Slight Return)

Jiné pohledy

7,5 / 10
Pomaličky to rastie a prináša radosť. I keď niektoré nápady určite mohli doznievať dlhšie.
Opeth sa od „Heritage“ nachádzajú v tak potrebnej prestavbe herného prejavu - „Pale Communion“ bol zrejme len jedným vydareným zápasom. Aj „Sorceress“ však obsahuje skvelú muziku. Možno preto, že netrpím prehnanou znalosťou legiend, o ktorých v hlavnom článku píše Rudi, a tak mi táto zvláštna, hammondami podfarbená, fusion znie atraktívne – predovšetkým v komplexnejších, ambicióznejších skladbách, ktoré chcú byť nosnými, však, „Chrysalis“?
Ponúka sa samozrejme porovnanie poslednej trojice albumov. Je novinka tak skvele vybalansovaná a prepracovaná, ako predchodca? Formálne bezpochyby. V mnohých momentoch však Švédi zabudli nechať na ľade to „srdiečko“.
Lenže – je takou beznádejnou zlátaninou, akou z väčšej časti bol „Heritage“? To ani náhodou, však?
Jednoznačne musím hodnotiť nadpriemerne.
Martin | 2. listopadu 2016

 

9 / 10
OPETH sledujem od počiatku ich kariéry a tak povediac starnem spolu s nimi. Bude to síce silne subjektívne, ale stále sa im darí triafať do môjho aktuálneho vkusu. Síce mám ich metalovú éru, ako snáď každý, veľmi rád a stále ich nahrávky majú miesto v mojich "playlistoch", rovnako mi imponuje aj ich súčasná forma. Z ostatnej trojice albumov mi "Sorceress" príde skladateľsky najdotiahnutejší. Láska na prvý pohľad to nebola, nakoľko sa naozaj jedná o "najmäkší" album v pestrej diskografii kapely. Na druhej strane atmosféra, košaté kompozície a úžasný analógový zvuk mi tento deficit bohato vynahradili. Výsledkom je ďalší osobitý jesenný "soundtrack" plný emócií a kvalitnej hudby s typickým rukopisom OPETH. Stále mám za to, že v tom najhlbšom jadre zostala podstata ich tvorby už od "Orchid" zachovaná, zmenila sa a vyrástla len forma do podoby, ktorú nie každý chápe a akceptuje. Ja rozhodne áno a preto hodnotím znova vysoko.
Arrow | 17. října 2016

 

8,5 / 10
Já osobně křeč či zmíněnou ztrátu „opethovosti“ necítím, naopak na mě novinka působí ze všech posledních tří alb skladatelsky nejdotaženějším dojmem a pod kůži šla hned při prvním oťukávání. Za jedinou slabší položku můžu označit titulní skladbu a to ještě s výčitkami svědomí. Po ní deska roste do nadoblačných výšin. OPETH šlapou jako tým, písně nedrhnou jako v případě bezradného preludování z „Heritage“, jsou plynulé, ucelené, dramaturgicky vyšperkované, báječnou atmosférou protkané - intimní „Sorceress 2“ či exotikou přeplněná „The Seventh Sojourn“ mají daleko k uspávání. Trojblok načatý hitovkou „The Wilde“, folkovou baladou pokračující „Will O The Wisp“ a zběsilou jízdou s nádhernou melancholickou koncovkou vrcholící „Chrysalis“, již teď patří mezi vůbec to nejsilnější, s čím tato švédská legenda vyrukovala. A vůbec, s čistým svědomím to můžu říct o celé desce. Za mě skvělá práce s naprostým minimem hlušších míst.
Hooya | 17. října 2016