Mám pocit, že MITHRAS z anglického Rugby sú stále tak trochu nevhodne utajeným nielen ostrovným deathmetalovým klenotom. Osemnásť rokov existencie (prvé dva ako IMPERATOR), ešte pred rokom 2010 tri kritikou vyslovene oslavované albumy, veľmi dobré ohlasy na koncertoch a festivaloch obzvlášť od na techniku vysadených fajnšmekrov, a aj tak dodnes ako keby balansovali uprostred mosta medzi drsným podzemím a žiarou reflektorov. Ktovie prečo, dôvod môže byť nakoniec aj ten, že presne takto im to vyhovuje. Nikto im nefuní na krk, robia si svoje a keďže im novinku v USA vydávajú Willowtip Records, majú tieto základné veci v suchu.
Od vydania predchádzajúceho albumu ubehlo ťažko uveriteľných deväť rokov, počas ktorých MITHRAS evidentne netlačili na pílu, čo len potvrdzuje, že so svojím statusom na scéne sú spokojní. Aktuálnu kolekciu „On Strange Loops“ už tradične zložila dvojka Leon Macey a Rayner Cross a dvanásť skladieb zaberie takmer hodinovú plochu. Na prekonanie rekordného kusu „Worlds Beyond The Veil“ chýba vyše desať minút, stále je to ale nálož, ak si vezmeme, že napr. hudobne vzdialene príbuzní ORIGIN a niektorí ďalší sa neraz umelecky vybúrili za polovičný čas. Skladby pritom vyslovene „epické“ rozsahy nemajú, raz 7:40, raz 7:48, inak v priemere zhruba okolo piatich minút, a do každej z nich sa toho zmestí veľa.
Žánrovo s MITHRAS asi takto – základná škatuľa death metal, podrobnejšie prienik množín technický a brutálny DM, a bližšie určujúce prívlastky by mohli byť atmosférický, progresívny a experimentálny. Odjakživa veľmi špecifická kapela, v začiatkoch ktorej nájdete odkazy na MORBID ANGEL, NOCTURNUS, LUCIFERION, NILE a podobných, tieto vplyvy však z albumu na album čoraz viac pretvára podľa vlastných pravidiel, pričom netreba pominúť fakt, že tento spolok znie originálne už od začiatku. Na „On Strange Loops“ sa hrá prevažne rýchlo, v náklepoch, prípadne v úderných pochodovejších rytmoch, hudba pôsobí mohutne, na poslucháča sa valí z ohromných vzdialených priestorov, akoby z chladného a hrozivého vesmíru, na ktorý v niektorých textoch nájdeme odkazy. V týchto momentoch vytvárajú atmosféru, aká sa darí éterickým sebaspytovačom IN THE WOODS..., akurát že dotiahnutú do maximálnej drvivosti, kedy sa v porovnaní s veľkosťou Priestoru, Času a Stvorenia cítite nepatrní.
Búrky trilkujúcich a sólujúcich navrstvených gitár prerušujú zvláštne, tajuplne znejúce klávesové a akustické pasáže, navodzujúce dojem miest, na aké sa možno dostať len v snoch, kedy duch opúšťa fyzické telo, často znejú chladno, odťažito, a v ich pozadí z diaľky, skôr nezreteľne počuť hlasy záhadných bytostí, možno zradne lákavý spev sirén, skrátka čosi, čo láka priblížiť sa, rozhodne by to však nebol dobrý nápad. A keď sa tie temne zvonivé tóny vzdialených svetov zlejú s prívalom divokého death metalu, vzniká naozaj unikátny druh metalového extrému, vzdialene podobný spriazneným SARPANITUM, ktorí však v porovnaní s majestátne ohromujúcim hrmením MITHRAS vyznievajú ako takmer prítulný technický melodický atmodeath. Príbehy vzdialených svetov a dávnych legiend prednáša veľmi zaujímavý, netypický, občas kazateľsky burácajúci vokál, ktorý vlastne nie je nijako mimoriadne extrémny, dá sa povedať, že ide o hromovo nazvučený hlas trochu v štýle VADER. Do death metalu, ktorý je extrémny výrazne inak, než množstvo štýlových blížencov, zapadá veľmi prirodzene a logicky uzatvára kruh tejto až slávnostne monumentálnej hudobnej orgie.
