Čo všetko sa dá stihnúť do štyridsiatky? Vydať štrnásť albumov, v priebehu ich tvorby sa stať legendou škandinávskej hudobnej scény a zároveň v neskorších etapách svojej existencie túto pozíciu pravidelne potvrdzovať? Napríklad. Bradatému mrožovi Ivarovi Bjørnsonovi, ktorý je spolu s Grutlem Kjellsonom už jediným zakladajúcim členom, sa to podarilo. Štvrtý krížik mu na chrbte pribudol len koncom roka a to už bol „E“ vonku.
Je to krásny pocit, uvedomiť si, koľko už toho ENSLAVED stihli a čo všetko, naopak, môžu mať ešte pred sebou. Očakávania rastú s vedomím, že práve počúvame ich najlepšiu dosku tejto dekády. Mám to jednoduché, pretože mi po dlhšom čase nerobí problém sústrediť sa na ňu ako na komplexné dielo. Takto ma Vikingovia nebavili snáď 10 rokov od krásneho experimentu „Vertebrae“, ojedinele vyskočenej platničky na ladne esovitej chrbtici bergenských.
Kto sleduje „scénu“ a všetok fanúšikovský buzz okolo, určite to už zaregistroval. Množia sa názory, podľa ktorých sú súčasní ENSLAVED „dôstojnou náhradou“ za švédskych mágov OPETH, ktorí si stále idú svoju ligu, no inštrumentálne už uleteli do iných vôd. S privretím vášho zdravšieho oka oba tábory produkujú progresívnejšie ladenú muziku. A naozaj existujú davy ľudí, ktorým agresivita v Štokholme chýba a plne im to vynahrádza Bergen na opačnej strane tohto krásneho polostrova.
ENSLAVED si totiž neprekvapivo naďalej idú svoje, a to vrátane chutných detailov, z ktorých vás ide trafiť šľak – tak napríklad album s prehľadom odštartujú 11-minútovou položkou. Tak či onak, abstrakt tejto práce by sme mohli opäť vybaviť tak, že ide o silne poblackovatelý metal škandinávskej tradície s jemným šmirgľom zbrúsenými gitarami, košatou štruktúrou skladieb; manifestujúc, ako už roky býva zvykom, na dlhších plochách. S tým logicky súvisí, že prvé stretnutie dopadne pre vás prinajlepšom neutrálne, keď ale novinku v ústach jemne pováľate a doprajete si z nej viac hltov, tá dochuť na podnebí je tentokrát labužnícka.
Už od pomalého lyrického rozjazdu v inak progresívnej etude „Storm Son“ mi všetko sadlo do uší. Spomínaný agresívnejší prejav je pre Zotročených jednoducho prirodzený a i keď som predošlé dva zápisy nemal práve vo vitrínke, problémom nebola samoúčelnosť, ktorej sa severania vyhli aj tu.
Naopak, také Grutleho havranie škreky síce stále hrajú podstatnú úlohu - a predsa, akoby boli už len ozvenou časov, kedy ENSLAVED, nasadajúc na druhú vlnu nórskeho black metalu, pomáhali budovať povedomie o Škandinávii ako citadele extrémnej gitarovej muziky.
Navzdory súčasnosti, nachádzajúcej Vikingov zachumlaných viac do artových polôh, majúc na pamäti vyspelú umiernenosť, majstrovská práca s kvantitou a umiestnením spomínaného expresívneho vokálu môže byť nahodilým dôkazom, že extrémne prvky si v hudbe Nórov vždy nájdu svoje miesto - minimálne ako historické artefakty niekdajšej mladíckej nespútanosti. Ako machom zarastené, storočia staré runy futharku, vytesané do skaly.
Dnes sa štetcom netlačí, dnes sa kreslia symetrické krivky, maľujú sa ornamenty, buduje atmosféra. Hymnický výklus „Sacred Horse“ a Cattove bubnovanie do rytmu zaberajúcich vesiel. Hĺbavý prelom uprostred singlovky „The River´s Mouth“, pri ktorom sa zastavuje čas. Inšpiratívne dielo uzatvárajúca „Hiindsiight“, s citom povitá do saxofónových liniek – synovia severu mi tu robia ohromnú radosť a ani tento nástroj si len tak neodškrtli v pomyselnom zozname kuriozít. Gitarové steny, v samotnom finále veľkolepo pohlcujú všetko živé a možno vyháňajú von malú slzičku nostalgie – do kože režúce riffy z obdobia bájnej „Mardraum ...“ by ma na týchto miestach asi dokázali rozplakať dojatím.
Sám nedokážem zadefinovať, čím presne ma na minulých doskách ENSLAVED sklamali. Pravidelne som po prvých dvoch skladbách odpadával od deja. Tentokrát to vyšlo. Majestátne, tvrdé a epické, zároveň však krehké, hĺbavé a lyricky pôsobiace dielo. Jedinečnosť ENSLAVED presahuje klasicky nadužívané pojmy, ako nezameniteľný zvuk, podmanivá atmosféra a tak ďalej, a tak podobne. ENSLAVED sú dušou škandinávskej scény. Nikto si bez nich nevie predstaviť nedávnu minulosť, ani metalovú modernu. Stačí si vypočuť „E“ a pochopíte, prečo to tak je.