Newyorské už dávno legendy S.O.D. i M.O.D. boli veľkými menami od čias, kedy tu u nás hudba, akú produkovali, i jej fanúšikovia, boli skôr neželaným či aspoň ostro sledovaným javom. Ich nášivky zdobili nejednu riflovku a obzvlášť dizajn „Speak English Or Die“ bol na tunajšie pomery vyslovene drsný, násilnícky a určite spôsobil pozdvihnutie obočia nejedného učiteľa, vychovávateľa a obzvlášť príslušníka VB. Tí si celkovo všímali „zaujímavo olepených“ mládežníkov, osobne sa na príhodách s nimi dnes smejem, ale poznám ľudí, ktorým fakt „dali pocítiť svoju moc a veľkoleposť“. Neskôr, keď sa aspoň nejaké veci pohli k lepšiemu, dostali slovenskí metalisti možnosť zažiť Billyho Milana s METHOD OF DESTRUCTION naživo. Nepamätám si už presne, ktorý to bol rok, možno september 1995, ale stalo sa tak v Bardejove. Ja som tam nebol, kopa kamarátov áno, zážitky mali vyberané. Druhého decembra tohto roku teda prvýkrát naživo, tešil som sa na celú ponuku, veď aj bolo na čo.
Vranovskí SYSTEMIC DAMAGE nakoniec svoju účasť na akcii stornovali, škoda, lebo táto skôr nenápadne fungujúca štvorka patrí medzi to najlepšie, čo domáca plus-mínus grindová scéna ponúka. Pár dní pred koncertom ich nahradili MENZES z Moldavy nad Bodvou. Kedysi som zachytil, že čosi také tu hrá, ale vďaka názvu som ich šacoval na nejaký prihlúply „veľmi vtipný“ umca-umca village pseudogoregrind. Chyba lávky, odzemkové pasáže síce boli, ale hlavne sa hral poriadne agresívny nárez v obsadení bicie, gitara/vokál a basa/vokál, zrážka grindu, crustu a tanečnejších rytmov s chytľavými gitarami a väčšinou odpudivými intrami v slovenčine. Zneli prevažne ako dokumentácia „diel“ Štefana Sviteka, Ondreja Riga a podobných kreatúr a celkovo by som od tejto party prijal aj viac kusov než tých asi sedem, ktoré zahrali.
Druhí v poradí nastúpili košickí THORWALD. Prvýkrát som ich zažil na takomto veľkom pódiu a Wurma (basa), Fuko (gitara), Bindi (vokál), Miki (vokál) aj Kubo (bicie) si zaslúžili každý jeden jeho štvorcový centimeter. V žánri na pomedzí grind coru, powerviolence a metalu prvá nielen domáca liga, ich divoký a chytľavý nárez so „švédskym“ zvukom si publikum omotá okolo prsta najneskôr v polovici druhej skladby a jednoznačne sa pri nich ukázalo, že ľudia neprišli len na Billyho Milana s jeho družinou. Ostré náklepy, kvalitné riffy a dva kruté vokály, kedy sa obaja vokalisti striedajú v hrubej ručanej i vyššej revanej a škriekanej polohe, vážne, nahnevané, ale i odľahčené témy v textoch, o tom sú THORWALD. Miki navyše odkričal akciu s ľavou rukou „pestovanou“ v zariadení vyfasovanom na ortopédii, tomu sa povie zápal pre vec. Rozlúčka sa samozrejme nezaobišla bez vinšovačky slovenskej „rockovej“ legende, a potom už sa zo dve stovky fanúšikov, z ktorých nejeden pamätal metalové aj hardcoreové 80. roky už ako dospelý chlap, začali chystať na stretnutie s legendou.
Po intre na pódium nastúpili M.O.D. v zložení Jason French (gitara), Rob Moschetti (basa), Michael Arellano (bicie) a Billy „Mosh“ Milano, ktorý sa nás spýtal, či nie sme hladní a odštartoval tým setlist poskladaný prevažne z peciek z legendárnych albumov „U.S.A. For M.O.D.“, „Gross Misconduct“ (ktorý v časoch svojho vydania aj u nás nasmeroval nejedného nádejného milovníka tvrdej hudby!, „Rhytm Of Fear“, ale načrelo sa tiež do zatiaľ ešte stále vcelku novinky „Busted, Broken & American“. Kde je Billy Milano, tam sú aj STORMTROOPERS OF DEATH a tak sme dostali takisto sadu notoricky známych a kultových vecí od S.O.D. Kto tu v raných 90. rokoch aspoň v skúšobni nescoveroval napríklad „United Forces“, ten svoj zápis do kroniky tunajšieho hard coru trochu odflákol.
Z hitov večera možno vybrať napríklad „Bubble Butt“, „Kill Yourself“, „Hate Tank“, „Milano Mosh“, „True Colors“, „I Executioner“, bolo toho veľa, povedal by som, že veci od S.O.D. mohli tvoriť až polovicu večera. Páni strunmajstri s imidžom metalistov-veteránov (holá hlava, veľká brada) i skoro o generáciu mladší bubeník, ktorého frontman predstavil ako Mexikána, to dávali s úsmevom. Ako chlapíci, ktorí sú síce v práci, ale tá ich baví a užívajú si, že ich ľudia stále majú radi. Lišiacky sa usmieval aj Billy, ktorý si v 55 rokoch na pódiu udržuje zjav nasrdeného škrečka, reznutého svätým mužom od Gangy. Hláška „shut the fuck up!“ zaznela počas večera na pódiu mnohokrát, k tomu pripomienka, aby ľudia z pódia skákali zodpovedne, alebo príbehy typu „tu to veru nie je ako v Texase.“ (Kam sa báči presťahovať ráčili.) „Vám tu skurvene nasnežilo, v Texase stačí, aby pršalo a ľudia nejdú von.“ Billy nám tiež niečo zahral na gitare, pohulákali sme s ním kadejaké refrény a keď pri „I Love Livin’ In The City“ začínalo byť jasné, že ideme do finále, mohlo sa nejednému z nás začať aj cnieť. Fotku s niektorým z protagonistov legendy si však na pamiatku z výborného koncertu odnieslo veľa fanúšikov.
Foto: Laci Schürger
