Zmes krehkého art-rocku prvých dvoch dosiek KING CRIMSON, epickej stopáže titulného kusu pinkfloydovského „Atom Heart Mother“ a undergroundového nadšenia skupín druhého sludge/doommetalového sledu (ako príklad poslúžia GIANT SQUID alebo HYATARI) – tak kontrastne pôsobí debut tohoto tria z Leedsu.

LIKE A KIND OF MATADOR však nie sú len ďalším spolkom, ktorý sa snaží naskočiť do trendového vlaku: v dobe, keď sa recenzované dielo začalo nahrávať, hrali Leeds United ešte v Premier League. Za tie štyri roky sa legendárny futbalový klub prepadol do tretej ligy, LIKE A KIND OF MATADOR sa rozpadli a vydanie „Halfway To Dangerous“ je vlastne malým zázrakom.

Album znie ako malá časová schránka, nie je ťažké mu hádať podstatne viac, než spomínané štyri roky. Pri započúvaní sa do tichého úvodu hippiesácky nazvanej (dvadsaťminútovej) skladby „Sweet Mother Of Pearls (Women Are My World)“ by ste tipovali, že počúvate akúsi zabudnutú psychedelickú nahrávku z roku 1969. Tiché vrnenie gitary v pozadí dopĺňa klavír a jemná flauta, ktoré sa opatrne prepletajú až do polovice siedmej minúty, keď čajovňovú artrockovú idylku spláchne vlna monštrózneho riffu (presne túto pasáž nájdete na kapelnom Myspace). Triviálny trik, dá sa povedať – ale v podaní LIKE A KIND OF MATADOR funguje, a to dokonca opakovane. Vlastne na celom albume nenájdete oveľa viac, než striedanie tichých pasáží s flautou, akordeónom a akoby ostýchavým spevom Sarah McWatt a drvivých doommetalových kíl, ktoré tú krehkú krásu zadupávajú do zeme.

S pribúdajúcim časom sa na povrch prederie istá naivita – keď jednoduchosť postupov viac ako na tvorivú rafinovanosť ukazuje na nevybrúsenosť. Nepomáha ani zvuk: gitare a bicím sa dostalo správne surového nazvučenia, no spev Sarah znie mdlo; menej presvedčivé sú aj inštrumentálne komplikovanejšie úseky. Napriek tomu patrí „Halfway To Dangerous“ k doskám, ktorým nechýba akýsi ťažko popísateľný magnetizmus. Možno sa LIKE A KIND OF MATADOR len podarilo zasiahnuť moju dávnu slabosť pre obskúrne artrockové kapely spred štyroch dekád (a pre KING CRIMSON a „Atom Heart Mother“, samozrejme). Možno je to kúzlo objavenia stratenej slepej uličky, v ktorej skončil tento sympatický pokus o originalitu. Načo nad tým dumať, keď to funguje.