THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Post rock je žánrom, ktorý už niekoľko rokov celkom výrazne hýbe hudobným svetom a oslovuje široké spektrum poslucháčov od milovníkov nezávislých britských gitaroviek cez HC komunitu až po poslucháčov experimentálnej tvorby alebo dokonca black metalu. Predposledný koncert európskeho turné japonských MONO a francúzskych ALCEST, na ktorom výrazných predstaviteľov žánru sprevádzali švédski PG.LOST, ktorý Tabačka hostila v piatok 2. decembra, som si ujsť nenechal, hoci až na pár výnimiek túto scénu sledujem len okrajovo. Zavážil aj fakt, že v Tabačke som ešte nebol, a toto bola dobrá príležitosť konečne sa s týmto kultúrnym stánkom zoznámiť. Zaujímali ma hlavne náladotvorcovia z južného Francúzska, keďže ich hudbu mapujem asi aj vďaka prelínaniu sa s metalovou, a mal som trochu obavy, či sto minút prevažne inštrumentálneho experimentovania v podaní Švédov a Japoncov na mňa nebude príliš.
Nestalo sa tak, zaujala už úvodná polhodinka štvorice PG.LOST z Norrköpingu. Väčšinou introvertne pôsobiaci hudobníci v zostave dve gitary, basgitara, bicie a elektronika, o ktorú sa starali dvaja zo strunmajstrov, v potemnenej sále v zábleskoch modrých svetiel predviedla väčšinou voľne plynúce postrockové plochy, postavené často na riffe, ktorý je podľa všetkého akýmsi „žánrovým zákonom“ a počuť ho aj u spolkov post rock používajúcich len ako jednu z ingrediencií svojej tvorby. Melancholicky ladené tóny však rozhodne nepôsobili stereotypne a nečakane vyúsťovali aj do výbušných, tu a tam noise-rockových explózií. Dostalo sa taktiež na experimentálnejšie ladené veci so silným podielom elektroniky a publikum – dokopy cca 250 hláv – mohlo byť s úvodom spokojné.
Tokijskí MONO existujú od roku 1999 a takisto pôsobia v štvorčlennej zostave s dvoma gitarami, bicími, a basgitaristka Tamaki hrá aj na klavíri. Už od začiatku ich setu bolo jasné, že sa deje niečo nové, nekaždodenné a exotické. Nestáva sa, aby gitaristi rockovej skupiny hrali posediačky a všetku pozornosť tým obrátili na tiež skôr statickú basáčku, aj tak však bolo na čo pozerať, obzvlášť vďaka hre svetiel, ktoré sa vybláznili omnoho viac, než pri prvých účinkujúcich. Malo to svoj dôvod, kontrasty nálad boli v hudbe Japoncov väčšie než u prvých účinkujúcich, v často naozaj rozsiahlych kompozíciách sa dialo naozaj veľa a ani ste sa nenazdali a sedemdesiatminútový set bol na konci. Hudbu MONO poznám len povrchne, naživo ma najviac bavili momenty plné až noisových a industriálnych ruchov, teda vecí, na ktorú sú Japonci odborníci. Celkovo určite niečo, čo zanechalo veľký a trvanlivý dojem.
U PG.LOST a MONO ste sa nejakých vokálov dočkali raz, možno dvakrát za set, obe kapely stavajú na tom, že sa vyjadrujú hlavne inštrumentálne. ALCEST je však iný, tvorba tohto zvláštneho hudobného úkazu je aj o spievaní a o klasickejšie vystavaných pesničkách. Duchovného otca ALCEST Neigeho (gitara, spev) a jeho bubeníckeho kolegu Winterhalera na pódiu dopĺňajú gitarista Zero a basák Indria, a tak živé predvedenie Neigeho hudobníckych snov nie je ochudobnené o nič. Do sedemdesiatminútového setu sa vošla podstatná časť aktuálneho albumu „Kodama“ a výber z predošlej tvorby.
Cesta fantasknými hudobnými krajinami bola plná svojských kombinácií post rocku, shoegaze, atmosférického rocku, ale často sa dotýkala aj potemneného panstva black metalu a do seba zahľadená introvertnosť prepukala do metalových vírov. Nemuselo to ani nutne byť v momentoch, kedy frontman miesto éterického čistého spevu vyrážal krákanie raneného čierneho havrana. Melanchólia i výbušnosť v hudbe ALCEST nevyvolávala negatívne pocity, skôr príjemnú melanchóliu a priniesla chvíľkové odpútanie sa od bežných pozemských myšlienok. Myslím, že presne o toto išlo. Príjemný, nie priam každodenný hudobný zážitok.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.