Predtým, než sa pokúsim opísať priam s citom zostavený večierok s metalovými umelcami zo severovýchodnej hranice európskej kultúry a civilizácie, patrí sa niekoľkými vetami spomenúť aj akciu, ktorú som si užil predtým, ešte 15. marca. Pred odobratím sa na časovo bližšie neurčenú koncertnú pauzu, lebo gitarista bude otcom a v taký čas sú priority iné, zahrali košickí ALL THE FURY. Povedal by som, že v oblasti melodického death metalu sú ATF (skratka ako jeden US úrad na naháňanie živáňov ??) niekde okolo slovenskej špičky žánru, ich hudba má kvalitné nápady, melodikou ani harmóniami nestráca na divokej energii a agresivite a Števo Timko je hrdlo zrodené na kadejaký typ kovu smrti. Navyše ich skladby, tentokrát ich zahrali šesť, netrpia nostalgiou za 90. rokmi a tak dobre zapadli k nasledujúcim dvom spolkom s predsa len „modernejším“ prístupom.

Kalifornská štvorica EVERMORPHING hrá melodický metalcore, pred rokom vydala album „Break The Silence“ a v zásade ide o príjemnú melodickú tvrdú hudbu stavajúcu na svižnosti i náladovosti. Trocha elektronického podmazu im v úvodnej skladbe nechtiac dodala drsne industriálny nádych, potom to vyladili a ich sympatické vystúpenie oživovali až „štadiónové refrény“. Potešil ohlas publika, väčšinou mladšia generácia, v klube dokopy cca stovka fanúšikov súčasne znejúcej tvrdej hudby. Medzi nimi nemálo ukrajinskej omladiny, keďže koncert uzatvárali SPACE OF VARIATIONS z mesta Vinnica, ktorí boli na spoločnom európskom turné s Američanmi.

Kvarteto oslavujúce pätnásť rokov na scéne vydarene mieša tvrdé metalové a hardcoreové postupy s elektronikou a atmosférami a skladby z albumu „Imago“, vydaného v roku 2022 u Napalm Records, plus nejaké staršie veci, potvrdili, že dobrá hudba sa nepozná podľa žánrovej škatule, ale podľa toho, či baví alebo nebaví. Táto bavila až prekvapivo po koncerte zaznel aj názor „myslím, že teraz sme videli veľkú kapelu!“ V závere ich setu to rozhodne nebolo pre existencie, ktoré dostávajú hysáky aj vtedy, keď vidia košické mestské farby alebo logo švédskeho nábytkového puzzle, ale také tam v ten večer boli asi sotva.

V nedeľu 7. apríla som bol nejaký bez energie, až ma začali obchádzať myšlienky typu „chce sa mi vôbec ísť na koncert?“ To som zaplašil, povediac si „METSATÖLL chceš vidieť zase a zvyšok ponuky tiež nie je márny“. Vlci z estónskeho dávnoveku boli pred necelým polrokom v Collosseu strhujúci, fínskych trollov som v čase prvých albumov počúval celkom zhusta a keď som sa zoznámil s tvorbou SUOTANA z Rovaniemi, centra fínskeho Laponska, vedel som, že skrátka vyrazím z domu v pre mňa nezvykle skorú hodinu. O 18.20 znela tuším prvá skladba od pätice chlapíkov vizuálne už skôr stredného veku (kapela je na scéne od roku 2005) a niekoľko desiatok kusov typicky nedeľne „pohybovo nesmelého“ publika si začalo uvedomovať, že z pódia síce neznie nič treskúco objavného, ale zato úprimného a kvalitne zloženého i zahraného.

Fínski metaloví hudobníci majú niekoľko len pre nich typických harmonických postupov a hudobných nálad, v rámci tamojšieho melodicko-atmosférického death/black metalu patria k povinnej výbave a tak ich spoznáte aj v prípade, že sú výzorovo prinajmenšom niektorí skôr Saami. Zo začiatku pôsobili, ako keby sa tiež potrebovali rozbehnúť, ale najneskôr po slušne zvládnutom „dobrý večer, Košice!“ s uistením sa „povedal som to aspoň zhruba dobre?“ tu boli pre všetkých fanúšikov skupín ako NORTHER, MOONSORROW, ENSIFERUM a podobne. Odpálenejšie skladby i kompozície s rozviatymi melódiami, hotovými podmazmi k tajomným príbehom z lesov a tundry Severu a krákavým spevom frontmana, ktorý sa pochválil, že po slovensky vie povedať „veselevianoce!“ a občas znel trochu ako Udo Dirkschneider. Set bol postavený na albume „Ounas I“ a nejakých vzorkách zo starších nahrávok. Titulnou, epickou kompozíciou, ktorej refrén nás naučili, sa rozlúčili, iste nie navždy.

METSATÖLL, Tallinn. Ich košická premiéra v jeseni bola skvelá a až neseversky ohnivý výkon zopakovali. Trochu obmenili a rozšírili set z minula a aktuálne Markus (gitara, vokál), Varulven (gitara, ľudové nástroje, sprievodné vokály), KuriRaivo (basgitara, sprievodné vokály) a Tõnis (bicie) na turné oslavujú svoju štvrťstoročnicu. Epický pohanský metal s atmosférou veľmi dávnych čias krajiny na severovýchode, kde roviny pokrývajú lesy a jazerá a s veľkým dielom domácej folklórnej hudobnej tradície, bol pre mňa hotovým životabudičom, usmieval som sa celý čas a chlapíci na pódiu takisto. Vyzerali akoby prišli zďaleka a z celkom inej doby so svojimi zhudobnenými príbehmi o dávnych hrdinoch i radostiach a strastiach predkov.

Príslušníci malého, neuveriteľne statočného a húževnatého národa s iskrou, energiou, bojovnými i vznešenými spevmi, odraz slnka nad Baltickým morom. Vyzvali fanúšikov do tanca i slávnostného moshpitu a veľkú časť predstavenie opäť ovládol Varulven, multiinštrumentalista a šoumen prihovárajúci sa publiku sýtym hlbokým hlasom, presne tým, z ktorého sa vnímavej ženskej osobe na opačnej strane telefónnej linky môže samovznietiť južná časť spodnej bielizne. Popri veselých „pripoviedkach“ z minula pohovoril aj na vážnejšiu tému. Že každý z nás má len jednu vlasť, že ju má ctiť, chrániť a snažiť sa robiť pre ňu to najlepšie. Pestovať svoju kultúru, reč a vážiť si toto dedičstvo. Neverím na „bratské“ národy, obzvlášť nie na jeden odhodlaný vnútiť sa za brata s použitím palety prostriedkov od zotročenia po vyhladenie. Ale ľudia z Fínska či Pobaltia sú mi skrátka blízki. A máme sa od nich čo učiť. Keď hovoria to, čo odznelo na tomto pódiu, môžete veriť, že za slobodu zaplatili obrovskú cenu, nikto im nič nedoniesol „na tanieriku s belasým pásikom“, preto si vážia čo majú a sú odhodlaní nerobiť chyby. Verím, že „vlkov“ tu u nás ešte uvidím, najnovší album „Katk kutsariks“ vyšiel pred piatimi rokmi, po nejakom novom iste opäť vyrazia na cesty.

S Estóncami bola zábava a v tomto smere ešte pod kotlom prikúrili FINNTROLL z Helsinki. Pomaly im ťahá na tridsiatku a patria k tým spolkom, ktoré pomohli spojazdniť v podstate extrémny metal (s black- a deathmetalovým zázemím) s postupmi požičanými zo severského, v ich prípade fínskeho folklóru. Na tejto „blackened folk metal“ scéne patria medzi veľké mená, festivalové ťaháky, až som sa čudoval, že je v klube „len“ cca stopäťdesiat fanúšikov (čo je tak či onak príjemné), potom som si uvedomil, že od nedele do nedele sú tri koncerty pre plus-mínus to isté publikum. Družina ušatých a pomaľovaných trollov mala k dispozícii štedrý hrací čas, skoro poldruha hodiny, a využila ho naozaj intenzívne. Do vrtule kopli tak, že sa s nami pozdravili hádam po tretej skladbe a mohli sa potešiť pohľadom na naozaj živý a roztancovaný kotol.

Ich melodickejšie a atmosférickejšie skladby sa striedali s nárezovými, tuším, že jediným spolkom, ktorý pálil aj klepačky boli v ten večer FINNTROLL, a okrem materiálu z už tiež nie najnovšieho siedmeho albumu Vredesvävd sa niekoľkokrát vrátili k starším časom, ktoré mám v pamäti najlepšie a pripomenutie dvojky „Jaktens Tid“ bolo vskutku príjemné. Kedysi mohlo prekvapiť že Fíni spievajú po švédsky, ale skupinu založil o.i. vokalista Jan „Katla“ Jämsen, príslušník švédskej menšiny, a táto tradícia sa drží aj po jeho odchode, keďže švédsky jazyk lepšie sedí trollovskému imidžu kapely. (Klobúk jedného z členov bol dostatočnou známkou fínskosti.) Ešte možno spomenúť, že klávesákom je tu významná figúra fínskej metalovej scény Henri Sorvali (MOONSORROW). Keď vidíte tie ušiská hudobníkov a popri tónoch fínskej polky zaznie aj akoby „karibská“ pasáž, je vám jasné, že tuto to o ponurej vážnosti tak celkom nebude. FINNTROLL nás veselo i divoko zabávali do trištvrte na desať, potom som si povedal „nakoniec v pohode nedeľa“ a vyrazil domov. Keď sa tak pozriem na „nástenku“ v Colle, tohto roku tam budem dosť často.

Foto: Stephen – Free Metal Promotion