OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Slovenský folklór poznal viacero ľudových prekáračiek o tom, kde majú aký kalendár, na pripomenutie niektorých sa reagovalo možno aj „držte mja, lebo ho zachloščím!“ Žijeme v 21. storočí, máme kalendáre iné. Jeden košický je metalový - keď na pódiu v Collosseu divočí Fernanda Lira, vieme, že prešiel rok. Ten tohtoročný trochu pripomínal mayský tzolkin, keďže naposledy tu CRYPTA boli 1. júna minulého roku.
Brazílske divožienky múdro predpokladali, že k ich death metalu najlepšie pasuje ešte viac death metalu a tak si na predprípravu publika na turné vzali dve dánske kapely. Dánsko a kov smrti, to už od začiatku išlo dokopy veľmi dobre, pod červenou zástavou s bielym krížom vznikli viaceré naozaj kvalitné a originálne spolky. Až je divné, že táto scéna zostala v úzadí v porovnaní so škandinávskou, britskou, holandskou a podobne, asi kvôli špecifickému dánskemu prístupu „keby sa nám chcelo, mohli by sme byť slávni, ale nám sa nechce“. Vidieť bandu odtiaľ niekde u nás je úkaz fakt zriedkavý, boli tu ILLDISPOSED a možno ešte niekto, a to mám na mysli nielen Collo, ale širšie stredoeurópske okolie.
Vyrazenie na turné by mohlo vzbudiť chuť „rozprestrieť krídla viac do diaľok“ mladej krvi z Horsens v Jutsku menom PLAGUEMACE. Za päť rokov od vzniku stihli singel, EP „Primal Priest“ a minuloročný album „Reptilian Warlords“, vydaný u Napalm Records, čo nie je bezvýznamný úspech, aj keď teda obal je veľmi v duchu „keby sa vydavateľstvu dačo nepáčilo, nech si vyserie oko, dáme tam toto“. Vyzerá to komiksovo, s tým, že komiks kreslí žiak 2. stupňa ZŠ, talentovaný, ale proste viete ako... Dánsku päťku však hudba môže predať spoľahlivo, z nahrávok totiž príjemne pripomína o.i. „Birthrate Zero“ od mocných INFERNAL TORMENT“ a naživo drví a zmárňuje štýlom, do ktorého skvele zapadá pódiové dubasenie a „šliapanie kapusty“ hromotĺckeho vokalistu Andreasa Truelsena. Urobil dojem suverénnym vokálnym terorom – to, ako mal mikrofón kdesi dosť ďaleko vedľa hlavy a jeho ryk sa aj tak hlasno ozýval, bolo nezabudnuteľné – a o zábavu sa staral kadejakým vtipkovaním. Publiku dodal energiu sloganom „aj nedeľa môže byť piatkom, stačí v to uveriť!“ Veruže sa oplatí chodiť aj na kapely, ktoré by vás možno minuli, ak by ich k vám nezavialo turné.
Ešte cestou do klubu som prešiel okolo skupinky veľmi mladých ľudí severského vzhľadu a pomyslel som si „ech, dzecátka, však vám tu hádam radšej ani nenalejú, aby im za to podnik nezavreli“. NAKKEKNAEKKER zo Silkeborgu v strednom Jutsku sú na scéne štvrtý rok, na Youtube od nich nájdete demo z roku 2020, bez vokálu (rok nato nahrali ešte jedno, nepočul som) a nejaké koncertné záznamy. Vokály sú v dánčine a v porovnaní s v súčasnosti celkom uznávanými PHRENELITH, APPARATUS a ďalšími pôsobivými obludnosťami prisahajúcimi na zničujúci kov smrti z plesnivých kobiek a desom naplnených jaskýň idú na vec klasickejšie. Variabilný, neraz zúrivo bičujúci a potom hutný, valivý death metal je plný odkazov na časy pred tridsiatimi rokmi, švédske harmónie, ponurá atmosféra amerických bitúnkov, všetko podané s nadšením pre žáner a švihom. Snáď jediná pripomienka – tričko zapasované do gatí je len o niečo menším módnym prehreškom než sveter zapasovaný tamže. Inak sa pri sledovaní mladej dánskej päťky vracali spomienky na dávne časy – „takto sme kedysi vyzerali a dnes sú z nás akísi ujovia, ktorí by sa fotiť radšej ani nemali.“ Držím palce do budúcnosti, mladú krv treba.
Skúsim trochu počítať. NERVOSA u nás hrali päťkrát. Aspoň toľkokrát som na nich bol. Odkedy sú veci trochu inak, CRYPTA, skupina, ktorú si Fernanda s Luanou založili po odchode od „šéfky“ Priky Amaral, u nás hrala minulý rok, to som tam bol, a tuším ešte niekedy predtým (ak, tak vtedy som iste doma chrchlal-kašlal) a tak v nedeľu 7. apríla bolo možno aj do tretice všetkého dobrého. Povedal by som, že veľmi dobrého. Fernanda Lira (basgitara, vokál), Luana Dametto (bicie), Tainá Bergamaschi a Jéssica Falchi (gitary) hrajú vydarený, chytľavý, šťavnatý, svižný a agresívny death metal. Je v ňom miesto na divokosť, útočnosť, trochu temnoty a aj melódie. Žiadna treskúca moderna, baby kombinujú americkú a európsku školu 90. rokov. Ide im to, vedia zložiť zapamätateľné skladby, neraz priam „hitovky“. A nemusia sa spoliehať na to, že ako fešným mladým babám sa im kadečo odpustí. To, čo majú na svojich zatiaľ dvoch albumoch, by totiž bolo fajn, aj keby to bolo od chlapov.
Iste, pozerá sa na to lepšie než na typickú partiu typov neraz vo vyššom strednom veku, ktorí občas vyzerajú, ako keby museli prenocovať v lese a usilujú sa „púšťať hrôzu, lebo tak sa patrí v death metale“, čo je síce naozaj tak, len ste to už toľkokrát videli. Keď miesto toho na pódiu vejú umyté lesklé hrivy, blýskajú oči a úsmevy, je to také osviežujúce, deje sa zúriaci death metal, v ktorého živom predvedení je zároveň veľa radosti a je to také nejaké celé pekné. Štyri brazílske hudobníčky si plnia svoj sen a neskrývane sa z toho tešia. A sú vďačné, už aká je Fernanda dračica, vrieskajúca i revúca šelma a očami gúľajúca divadelníčka, so srdcom a úsmevom pre každého poďakuje, „lebo bez vás by sme neboli nič“. A cíti sa ako doma. „Som šťastná, že som opäť na mieste, ktoré milujem, a môžem povedať, že v tomto klube som v Európe hrala najviac krát“. Koncert, na ktorom sa usmievate a užívate si moment, kedy je život pekný. Najkrajší bol záver, to už sa o človeka pokúšalo dojatie. Dievčatko, možno desaťročné, v tričku CRYPTA, na koncerte bolo so svojou mamou (alebo staršou sestrou?). Fernanda mladú fanúšičku pozvala na pódium. Celá kapela ju vyobjímala, nosila na rukách, sfotili sa spolu, bol to moment, na aký si nielen ona bude pamätať dlho. Tak čo, uvidíme sa o rok zase? Škoda by bolo pokaziť kalendár.
Foto: Stephen – Free Metal Promotion
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.