Na svete je vskutku malý počet kapiel, ktorých nahrávky recenzujem aj napriek tomu, že som si kúpil CD, lebo som vedel, že ho chcem mať. Myslím, že na spočítanie umeleckých kolektívov s týmto privilégiom by mi stačili prsty na ruke mäsiara, ktorý sa mal radšej vyučiť pre neho bezpečnejšiemu povolaniu. Ide však o prípady, kedy digitálne promo/upirátený materiál ignorujem, popočúvam, nič nepíšem a čakám na strieborný disk. Príbeh na dnešný deň je presne z tejto sorty.

Ani poľský občan, ktorý na potulkách nočným krajom natrafí na najväčšieho (nielen) vodného hlodavca Starého sveta nemá takú radosť, akú vo mne pred pár rokmi vyvolala správa o tom, že z kobky s názvom „oubliette“ sa vracia dokonalá definícia pojmu brutal death metal. BRODEQUIN z Knoxvillu v americkom štáte Tennessee žáner uchopili hudobne presne tak, ako ma to baví, a textovo takisto, keďže nejaké krvavé fantázie a bezduché nezmysly nahradili desivou realitou výkonu útrpného a hrdelného práva od staroveku po dobu osvietenstva.

Barbarsky surový, väčšinou nemilosrdne uháňajúci priamočiary kov smrti, bez upachteného naháňania techniky, so zodpovedajúco „odporným“ ponurým zvukom a textami o niečom (takom, že nechcete to vidieť ani zažiť, obzvlášť nie na vašej ctenej telesnosti), to je Jamie Bailey a jeho družina od začiatku. BRODEQUIN morbídne očarili dosť hudobníkov na to, aby sa na scéne počas rokov objavilo hneď niekoľko skupín, ktoré si zvolili ich hudobný i naratívny prístup a ja som za ne rád. A za to, že tí, ktorí cestu z mučiarne na popravisko začali detailne (Jamie má navyše PhD. z histórie) mapovať ako prví, sú definitívne späť, som ešte radšej.

EP „Perpetuation Of Suffering“ na niektoré otázky odpovedalo v prvom rade tak, že z budúcnosti nejaký veľký strach mať netreba. BRODEQUIN budú späť, budú to oni ešte viac než predtým a zároveň nebudú pôsobiť ako rozmrazení po pätnástich rokoch. Na „ľudskejší“ zvuk EP som si zvykol rýchlo, neuškodil ničomu, skôr vyzdvihol prvky, ktoré si zaslúžia, aby ich bolo počuť zreteľnejšie. Väčšieho chrobáka do hlavy nasadila informácia o tom, že návratový album vyjde u francúzskych Season Of Mist, ktorých si spájam s o dosť inými metalovými žánrami. „Tak hlavne aby ich tam nezačali tlačiť do niečoho, čo im bude krajne neprirodzené.“ Album však vychádza u pobočky, ktorá má názov dlhší o dve slová, celkom ozrejmujúce jej poslanie.

Po vložení CD to od prvých sekúnd „bolo tam“. Nijaké intro, okamžitý náklep s pre mňa fantastickými riffmi vytvárajúcimi harmónie odrážajúce ten kruh pekla, v ktorom sa servíruje najdesivejšie fyzické utrpenie, zúfalstvo a beznádej. Nemilosrdné, chladné, trestajúce. A príbehy zapísané v smolných knihách a kronikách – v úvodnej „Diabolical Edict“ figliarskemu francúzskemu abbému Urbainovi Grandierovi okrem iného nasadia na nohy brodequin, „Theresiana“ zase pripomenie súpis postupov pri vysluhovaní práva za čias osvietenskej cisárovnej, atď. – prednáša dôrazný hrobový vokál, ktorý je aj v žánri, kde neraz vokalisti znejú voľne zameniteľne, asi fakt len jeden.

BRODEQUIN ako za starých čias, a zároveň plný prekvapení a posúvania sa ďalej. Dogma „BDM neznáša harmónie, stráca nimi na brutalite“ bola blbosť dávno predtým, než mi zvukovodmi prvýkrát preletela „Duke Of Exeter“. Práve harmónie sú tým, čo hudbu tejto trojice robia správne desivou. (To, že „akordy BDM kazia“, platí možno leda tak pri komzumnom slame.) Harmonické ponurosti sa tu rozliehajú nad apokalyptickým vírením a srdce moje sa raduje. Poďme ďalej. To, že v extrémnom death metale tá správna melódia krutosť posunie ešte o úroveň vyššie, vieme cca od „Sorcery“. A na „Harbingger Of Woe“ sa melódie podľa všetkého objavia skôr vďaka „učlovečenejšiemu“ zvuku a nie preto, že by vydavateľstvo chcelo od kapely „dôkaz lásky“. (INTERNAL SUFFERING „naleštili“ zvuk dokonca pre New Standard Elite, takže spolky ako tieto to zjavne robia preto, že bola taká možnosť a chuť.)

Ide o rovnako brutálny materiál ako boli tie predtým. Akurát že má viac vrstiev a tak možno pri počúvaní viac objavovať. Napríklad pod vrstvou gitár, bicích a zverských hlbokých vokálov ukryté nasamplované „náladovky“ v podobe vsuviek, ktoré vás vtiahnu do mučiarne, urobia z vás figúrku v dave sledujúcom výkon práva a podobne. Mysleli ste si, že ste už od BRODEQUIN počuli všetko? Tak nech sa páči – atmosférické pasáže! V tomto smere najmonumentálnejším kusom je „Of Pillars And Trees“, trvalo mi, kým som uveril, že je to naozaj pravda. A dobre urobili, že sa tohto nápadu nezľakli. V žánri s pretlakom skupín, ktorých hudba skrátka žiadnu atmosféru nemá a tým pádom nemá veľmi niečo, kvôli čomu by stálo za to pustiť si ju viac ako párkrát, je atmosféra, taká, ako sa darí tu, pridanou hodnotou.

Kdesi som videl „na dnešnú dobu je to príliš jednoduché“. Vďaka za každú jednu takúto „jednoduchú“ kapelu v roku 2024. Jedna vec je technický (brutálny) death metal, iná zase kapela s prístupom „to sme ale hudobníci, to sme ale iní“ a výsledkom je niečo, v čom sa stratili skladby, brutalita, šťava a povedzme aj vlastný ksicht. Na programovo technické podanie BDM mám DEFEATED SANITY a podobné kalibre, tam si ho užijem. Od BRODEQUIN chcem toto. Ak by som chcel mať pripomienky, tak si rypnem, že „zvestovatelia nešťastia“ nás nijako nehodlajú rozmaznávať, za pol hodiny desať skladieb, dve z toho poznáme už z EP, hotovo, koniec, toč si CD dokola.

Celkom zaujme, že tematika krvavých praktík minulosti je zahalená do decentnej, až klasicky maliarskej grafiky s dosť antickým nádychom (nie že by to bolo nejako mimo). Rovnako dobre by tomu sedeli surovo popisné rytiny očitých svedkov. V každom prípade sa v porovnaní s touto obrazovou tvárou BDM môžu pobrať do koša všetky tie „incelské fantázie“ (sorry, ale rozflákané ženské na každom druhom obale, to vážne?), ktoré priam zamorili časť scény. Môžem to uzavrieť tak, že ja vlastne ani nechcem vyzerať akoby prehnane nadšený, je to prvý album po dvadsiatich rokoch a niet tu prečo spať na vavrínoch, až pri ďalšom sa uvidí. Ale nič takého, ako pri BROKEN HOPE, kedy som si pri „Omen Of Disease“ s úľavou povedal „áno, sú to predsa len oni a je dobre, že sú späť, skúška ohňom bude nabudúce“, a ďalším kusom opodstatnenie návratu suverénne potvrdili. Tu som bol rád od začiatku a ak bude nabudúce ešte lepšie, je niekoľkopercentná šanca, že sa zase rozpíšem rozsiahlejšie než niekoľkými vetami.