„Boha, jak sa volá spevák z AGNOSTIC FRONT, načisto mi to vypadlo“, žmýkam zvyšné závity v sobotu podvečer cestou do Colla. „Gitarista je Vinnie Stigma, to je jasné, ale jeho jak si mohol zabudnúť... Starší brat Freddyho Criciena z MADBALL, veď.“ Skúsil som ísť podľa abecedy, žiadny použiteľný výsledok. „Popýtaš sa v Casse, všetci sa pobavia, čo si za alzheimera.“

V takýchto úvahách som prišiel do Collossea a stihol som dve a pol skladby od žilinských REMDIK. Nepoteší, myslel som, že toho bude viac, aj keď teda album z roku 2023 má necelých dvadsať minút, vznikli rok predtým a materiálu bude podľa toho. Hudba fajn, punk/oi/hardcore, úderné, živé, útočné texty („útlocitných a tolerantných“ by možno ranili, „prečo ťahajú do hudby to i ono, nieee...“) v slovenčine. Pred pár rokmi som naživo videl ROZPOR, bolo to maniakálne, Žilinčania sú prinajmenšom rovnako nekompromisní a možno aj mladícky vážnejší. Ľudí v klube zatiaľ niekoľko desiatok, „hádam to dáko dopadne“.

COLDBLOODED z Bánoviec a Trenčína prizdobili pódium bannermi a „plachtou“ v podobe projekcie, také dačo som doteraz videl tuším iba u STERCORE. Existujú od roku 2009, takže žiadni tínedžeri a ani začiatočníci, čo sa „ešte len hľadajú“. V pätici prevetrali svoje dva albumy, „Noise In Your Head“ (2015) a „Kto som?!“ (2018) a myslím, že úderný a chytľavý hard core so silným vplyvom metalu bol dôstojným úvodom pred legendou NYHC. V textoch tuším slovenčina prevažovala nad angličtinou a v mnohých momentoch si pamätníci mohli spomenúť, že takto kedysi znel žáner nazvaný metalcore predtým, než začal znieť tak nejako inak. Všetko fajn, len sa pri lúčení s publikom treba vyvarovať vyjadrení „ďakujeme, že ste to s nami vydržali“, tu iste nešlo o situáciu, kedy by išlo o vrzalov, čo ich treba pretrpieť alebo prísť až na „hlavný program“. Obe predkapely na mňa spravili dobrý dojem.

Na záver králi newyorských ulíc. Neviem, koľkokrát som AGNOSTIC FRONT u nás videl, ale vynechal som akurát naposledy, to som nepochybne doma chrchlal „psovi hodiť taký respiračný systém, boajeouž“. O deviatej som už nejaký čas vedel, jak sa volá ten chlap. Znel Ennio Morricone, z dolárového soundtracku, a na pódium napochodovali AF. Ako prvý samozrejme taký ako keby Robert De Niro zamával do publika so svojou gitarou, tváriac sa cca ako „vykrútim krk každému jednému na tejto planéte a potom sa pustím do tých okolitých, nech si aj dajaké hodiny napíšem“. Vinnie Stigma bude mať o rok v decembri sedemdesiat, ale akosi to na ňom nevidno. Nasledovali ho Danny Lamagna (bicie), Mike Gallo (basa), Craig Silverman (gitara) a Roger Miret (spev). S nimi prišla hodina skvelej hudby z učebnice NYHC, divokej zábavy, výbornej nálady a radosti zo života. Aj takého, ktorý sa s nikým nemazná, sú ho plné osobné výpovede v textoch. Veci, na ktorých skutočne záleží, priateľstvo, vernosť ideálom. Skladby, ktorých refrény spieva celé publikum. Roger, ďakujúci za podporu za všetky tie roky, aj za to, ako pri ňom ľudia stoja v jeho boji s chorobou. (Má ju v remisii, tak snáď to vydrží, tak či onak klobúk dole, šesťdesiatka na krku a lieta po svete s kapelou, podáva výkon na úrovni, to niečo je.) Vinnie s gitarou zostúpivší na parket, okolo neho víriaci moshpit. (V skutočnosti k fanúšičkám veľmi šarmantný vitálny senior ??)

„Chcete, aby niečo zaspieval Vinnie?“ Kto by nechcel. „Pauly The Dog“, veľmi írsky znejúca pesnička v podaní newyorského Taliana. Mr. Capuccio je už viac šoumen než gitarista, presne preto je Craig so svojím nástrojom veľmi vítanou posilou. „Maťo, my čo budeme robiť, keď budeme v ich veku?“ prehodí Bohuš z WASTAGE. „Neviem, ale ja už by som asi o tom mal začať rozmýšľať.“ Ľudí bolo stoosemdesiat, tiež polovičný počet oproti starým časom. Ak chceme v takých veciach hľadať pozitíva, tak povedzme, že aspoň nejde o krk, pamätám si v Colle pár „veľkých“ HC koncertov, na ktorých sa spotili steny, podlaha a zo strechy pršalo. „Máme zahrať jeden, dva, alebo tri prídavky?“ Tak tri. „Hey-ho, let’s go...!“ a boli sme vo finále. Večer sa ale ešte nekončil, z párty plnej priateľov sa neodchádza skoro. O podnik vyššie si veteráni, ešte plní radosti z koncertu zalievanej tekutým chlebom, recenzujú zrelú mužnosť svojich figúr. Hláška „ty Antonio Panděras“ sa s adresátom povlečie, o to sa jej autor iste postará. Fešnú mladú dámu sklamem priznaním, že som kedysi bol aj na diskotéke a s nadšením, ačkoľvek bez talentu, som tam dokonca tancoval. „Ja už sa teším na to, že nabudúce z koncertu prídem ešte v ten deň, kedy som naň išiel.“