RUNNING WILD mám rád od strednej školy doteraz. Je pravda, že to najlepšie vo svojej diskografii stvorili v rokoch 1984 – 2002 a odvtedy je to tak, že nový album našťastie vydajú iba raz za niekoľko rokov a tie dve – tri slušné skladby naň Rolf ešte nejako vydusí. Ale boli od začiatku originálna H/P/S banda, texty väčšinou o kadejakých historických dobrodružstvách, veľmi často pirátskych. Vďaka frontmanovmu nezameniteľnému vokálu máte pocit, že vám o nich rozpráva niekto, kto ich zažil, prípadne im šéfoval. Keď náhodou bude mať sucho v hrnci a príde zahrať aj do Colla, som tam.

Potom čajsi pred dlhými rokmi som natrafil na „pirátsky metal“ z New Jersey, SWASHBUCKLE sa volali, taký divoký thrash/death s námorníckou melodikou, chytľavá, dravá hudba, akurát že kapela asi predbehla dobu/bola pre masy možno predsa len príliš extrémna a doteraz funguje viac-menej v podzemí. Nový čas pirátov prišiel krátko potom, s debutovým albumom „Captain Morgan’s Revenge“ od škótskych ALESTORM. Rýchlo sa uchytili, možno ani nie náhodou, ono ak ich porovnám s RUNNING WILD, tak Kasparek a jeho posádka časy od Störtebekera povedzme po Rackhama, Jenningsa, Robertsa a spol. predstavujú štýlom historických dobrodružných filmov, zatiaľ čo kapitán Christopher Bowes a jeho ľudia píšu pesničky s nádychom odľahčene zábavných Pirátov z Karibiku. To sa nemohlo nechytiť. Iste, časom sa z ALESTORM stala festivalová masovka, čo nemení nič na tom, že keď som v našom „amfiteátri“ uvidel na plagáte aj ich logo, povedal som si „ej, veruže idem, ako ľudová zábava to iste bude fajn“.

S „devourmentálne postihnutým“ kolenom som ešte v nedeľu absolvoval výlet s niekoľkými kilometrami hore i dole kopcom a lozením po hradnej zrúcaninami a dopadlo to v pohode, v pondelok ráno bol systém použiteľný, dosť sa mi uľavilo. „Fajn, ak podvečer nezareve búrka, ide sa.“ Miesto búrky horúce leto, o siedmej som vyrazil a doteraz vcelku ľutujem, že som si dal takto načas, lebo z talianskych TRICK OR TREAT, od ktorých som neočakával vôbec nič – názov ma akosi nelákal zoznámiť sa s tvorbou pred koncertom – sa vykľulo príjemné prekvapenie. Vošiel som do klubu rozhýbaného príjemnou zábavou, ktorej sa oddávalo početné publikum (tuším štyristo predaných lístkov). Kvinteto z Modeny energicky, so švihom a úsmevmi na tvári mastilo fakticky podarený melodický power metal ako z dielne žánrovej legendy z Hamburgu. TRICK OR TREAT začínali coverovaním HELLOWEEN a ich vlastná tvorba je ozajstnou šalmajou lásky k veľkému vzoru. Veľmi osviežujúca jazda, hoci niektoré melódie mi naživo pripadali až ako z ľudovej veselice, Allessandro Conti, veľké meno na tej časti scény, kde desaťročia nie som doma, je kvalitný spevák a zábavný frontman, v hitovke „Crazy sa aj do zvieracej kazajky nasúkal. Môžem byť hudobne „inde“ koľkokoľvek, toto predstavenie mi vyrobilo úsmev na ksichte. Kapela asi o nejakej smrteľnej vážnosti nebude, nafukovací duchovia na pódiu boli veľmi komiksoví a mohli privodiť aj myšlienky ako „kua netreba náhodou dokúpiť tie veci z latexu, čo ich pri pokladni mávajú?“ (To som ešte netušil, čo je zatiaľ skryté pod plachtou za bicími.) Som fakt rád, že som tam bol.

Príjemným osviežením bolo aj to, že som sa ocitol na koncerte, kde som v publiku skoro nikoho nepoznal. (Keďže som v Košiciach, povedomý chlapík v klobúku nie je Kevin Sharp, ale Kai Hansen.) Keď človek vylezie zo svojej „kultúrnej bubliny“, uvidí niekedy zaujímavé veci. Vo filme The Stöned Age je jednou z postáv kočka menom Lanie, jej súčasná verzia stála neďaleko, moderne „poladená“ trochou atramentu a dredami, to si treba povedať „si tu kvôli dianiu na pódiu a spomeň si na ten film, v ktorom Milan Šteindler hral sociológa“. Aj na balkóne v Casse bolo zaujímavejšie ako inokedy, keď z neho možno sledovať hlavne to, ako komu deku začína žrať genetické dedičstvo, teraz niektoré dámy vytiahli dobové kostýmy a na hľadenie do údolí nemusíte byť Fanfan Tulipán. Prestávka sa končí, marš späť do klubu, prišiel si na kultúru. ALESTORM začínajú a pri pohľade na odhalené tajomstvo na pódiu mi v duchu prehovorí Milan Lasica vo filme Utekajme, už ide! „A minule bola vo vani napustená voda a plávala v nej TÁTO kačička.“ Druhá, menšia, sa frontmanovi Chrisovi Bowesovi hompáľala na šiltovke. Takáto pirátska posádka proste nepozná strach. Len tak si možno na metalovom koncerte vysvetliť rovno dvoje klávesy na pódiu, bezprecedentný čin, taký, že sa vám „Metal Police“ od GEHENNAH v hlave spustí sama od seba.

Spustí, ale koncert neprehluší. Pokiaľ má metalová hudba dovolené aj zabávať, ALESTORM sa to naživo darí prinajmenšom na sto percent. Povedzme si na rovinu, na začiatku urobili zo tri albumy, ktoré pre zmenu urobili ich ako kapelu s chytľavými pesničkami, ktoré miestami mali aj atmosféru, trochu drámy v harmóniách, ale prevažne to bolo celé hlavne o bujarom veselí. Folk metal, v tomto prípade folklórna zložka buduje na melódiách starých námorníckych pesničiek, pracovných piesní lodníkov i krčmových hulákačkách o činoch slávnych kapitánov plávajúcich prevažne po odvrátenej strane zákona, ale aj na vlnách vojnovej cti a slávy. Postupom času viac-menej odľahčená, s veľkou dávkou humoru a sebairónie sa berúca veselá „kolotočárina“, ktorej hlavnou ambíciou je pobaviť publikum i seba. Lenže skladbami, ktoré keď znejú naživo, spoznávate ich napriek tomu, že väčšinu albumov ste počuli leda tak párkrát. Aj robenie ušných červov je svojho druhu umenie. Zahulákať si na koncerte refrény ako v prístavnej knajpe je dobrý štart nového týždňa.

Kedysi škótska, dnes skôr britská posádka Christopher Bowes (vokály, závesné klávesy), Gareth Murdock (basgitara, vokály), Peter Alcorn (bicie), Elliot Vernon (klávesy, sprievodné vokály vrátane skoro deathmetalového) s gitaristom Mátém Bodorom z Miskolca vie zariadiť bujarý večierok aj v pondelok. „Ste pripravení na párty? Len do toho, veď je pondelok, začiatok víkendu!“ Chris nie je z tých frontmanov, čo na pódiu nepokecajú: „Zase sa mu pokazila gitara, prosím vás, potom navštívte náš merch, nech si môže kúpiť novú...“ a podobne. Keď párty, tak párty, pár pasáží bolo tak pokleslo diskotékových, že tomu už chýbali len koktaily so slnečníkmi. Nejako sa stalo, že som celý koncert neudržal vážny ksicht, je fajn nechať sa uniesť nekomplikovaným veselím. A extra prekvapením bolo, keď Chris pozval na pódium dievčinu zjavu vskutku lepého, Patty Gurdy sa volá, zo Severného Porýnia-Westfálska je a dobového ducha pirátskym metalovým juchačkám dodáva hraním na hurdy-gurdy. Navyše pekne spieva, hádže úsmevy na všetky strany, pódiovú slávu si užíva, proste niečo ako „ty keby si mi povedala, že sa mám vrátiť do hrobu, tak ti stade pošlem pohľadnicu, aj srdiečko nakreslím, hehe.“ V klube sa spotili steny, strop aj podlaha, letné horúčavy, viete, a pri pomalšej „Nancy The Tavern Wench“ si hádam stovka „veslárov“ posadala skoro do kaluže, tomu už sa povie oddanosť hudbe. Až trochu zamrzelo, keď bol ohlásený čas prídavkov, ale keď nám posádka v tom poslednom radostne nafakovala, vedel som, že ak príde nabudúce, doma iste neostanem. Možno vtedy zahrajú aj titulku z debutu, že ju teraz vynechali je asi jediná chybička celého špektákla.

P.S. Pred pár dňami mi Youtube ponúkol „pirátsky metal“ od čohosi, čo malo názov ANCHORFALL. Po vypočutí niekoľkých minút som skonštatoval, že s AI v hudbe bola sranda dokopy tri dni a jej zďaleka najlepším dielom je „Jožin z bažin“ ako od CREEDENCE CLEARWATER REVIVAL.

P.P.S. Dva dni po akcii som si podvečer koncert s pripomenul skladbou „Rum“. Započúvala sa aj neter, bude mať desať rokov, a povedala „Keď som teraz bola v Starej Vode na matematickom tábore, týmto nás každé ráno budili.“ To by jeden ani nepovedal, čo to dnes máme za matematikov...

A len aby sa nezabudlo, na budúci utorok je v Košiciach súprava TESTAMENT/BEHEMOTH/GAEREA, tuším v Rumunsku je už na to predaných pár tisíc lístkov do haly, tak možno by Slovensko aspoň v niečom nemuselo zostať v hanbe.